Ako to je s podkožnými čipmi? Má ľudstvo vôbec šancu skončiť aj inak ako v globálnom digitálnom koncentráku?

A už je to tu: vo Švédsku dávajú ľuďom podkožné kovid čipy a oni sa z toho tešia. Čo sa bude diať ďalej? Bude niekedy možná demokracia vo svete totálnej elektronickej integrácie?

Švédsky startup predstavil mikročip, ktorý sa implantuje pod kožu a funguje ako covid pas. Písali sme o tom tu. Pod článkom bola búrlivá diskusia, ľudia si uvedomujú hrozbu, ktorá používaním podobných technológií vzniká. Ako to vlastne je: sú tieto technológie užitočné, alebo sú naopak diabolskými nástrojmi zotročenia ľudského pokolenia?

Technológie nikdy nie sú na vine, ale systém, ktorý umožní ich zneužívanie

Dôležité je uvedomiť si tú podstatnú vec: chyba nie je v tých technológiách samotných, ale v spoločenskom systéme, ktorý umožňuje otrokárom ich využívať. Bič, reťaz, múr nie sú zlé vynálezy, ale ľudstvu nie sú na prospech, ak ich používajú otrokári na ovládanie ostatných. A rovnako tak čipy.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Už aj dnes sú čipy všadeprítomné a sú užitočné: môžu ľuďom skvelým spôsobom zjednodušovať a spríjemňovať život. Je s nimi však spojená jedna nevýhoda: môžu byť nebezpečné, ak ich má pod kontrolou niekto, kto prostredníctvom nich druhých zotročuje, tyranizuje, či iným spôsobom porušuje ich ľudské práva.

Stupeň vývoja spoločenských vzťahov by mal vždy držať krok s vývojom technológií. Ak sa tak nedeje, ak sa do rúk nedostatočne kultúrnym a vyspelým spoločenstvám dostávajú príliš pokročilé technológie, tak je výsledkom spravidla ich nesprávne použitie a zneužitie.

Riešením je skutočná (nie len deklarovaná) rovnosť šancí

A tak je to aj s celým elektronickým svetom a jeho vymoženosťami. Dnešný svet, ktorý sa síce hlási k liberálnym a demokratickým hodnotám, ale v skutočnosti je jeho architektúra postavená na primitívnej neokoloniálnej oligarchicko-korupčnej plutokracii ríše Západu, absolútne nie je prostredím, v ktorom by sa dalo spoľahnúť na bezpečnosť digitálnej sféry – a v rámci nej na nezištnosť a objektívnosť tých, ktorí majú v rukách našu digitálnu identitu, naše súkromie, tajomstvá, peniaze, emócie či nákupné preferencie. Za týchto okolností je akékoľvek očipovanie (áno, aj cez smartfón) vysoko rizikové, ak človek nie je natoľko bezvýznamný a poslušný, že nestojí za pozornosť.

Kým nebude zvládnutý naozaj bezpečný (a teda samotnými občanmi totálne kontrolovateľný) spôsob, ako zabrániť možnosti zneužitia tejto technológie na vytvorenie celosvetového digitálneho koncentráku, tak ona dovtedy jednoducho nepatrí do rúk štátov, a už vôbec nie nikým nevolených nadnárodných korporácií.

Tu sme pri koreni veci. Spôsob, ako by všadeprítomné čipovanie mohlo byť užitočné, by teoreticky mohol existovať – ale musela by byť splnená jedna základná podmienka: rovnosť možností oboch zmluvných strán: občana aj štátu/inštitúcie.

V čom spočíva princíp? Ak je otrok na reťazi a otrokár nie, tak má otrokár výhodu. Vzniká otrokársky systém. Je chyba v reťazi? Nie, reťaz je predsa užitočný vynález, dá sa používať všade, od zlatých náhrdelníkov, cez padacie mosty až po uväzovanie lodí v prístave. Chyba je v tom, že tie dve strany nemajú rovnako silnú pozíciu: otrokár má nástroj ako otroka ovládať, zatiaľ čo otrok nie. S otrokárstvom je koniec vo chvíli, keď tak, ako má na reťazi otrokár otroka, má na reťazi aj otrok otrokára.

Možno to nie je v tejto chvíli celkom dobre predstaviteľné, ale podobné by to muselo byť aj s čipmi, ak by sme v budúcnosti ešte vôbec chceli hovoriť o demokracii (skutočnej, nie iba deklarovanej): prístup k dátam a kontrolnej infraštruktúre by museli mať občania aj inštitúcie rovnaký.

Smeruje ľudstvo nevyhnutne k totalite a „farmárčeniu s ľudskými ovečkami“?

Ako by to mohlo fungovať, to odo mňa nechcite vedieť. Spoločenské vzťahy, legislatíva, všetko by sa muselo zmeniť. Občan by musel byť omnoho viac chránený a mal by mať absolútnu možnosť dovolania. Občan a štát/inštitúcia by mali mať rovnakú možnosť zasahovať do vzájomného vzťahu, rovnakú možnosť ten vzťah meniť, kontrolovať a vypovedať. To by musel byť základný princíp, ak by mala aj v budúcnosti existovať demokracia, teda spoločnosť, kde zvrchovaný občan sa reálne podieľa na moci a tvorí tak základnú jednotku zvrchovaného štátu.

Vec je o to komplikovanejšia, že vrstvu IT elity, ktorá vytvára elektronickú sféru, vrátane všetkých systémov na kontrolu ľudí, nikdy nebude možné úplne kontrolovať, pretože zloduchovia aj v tejto oblasti by teoreticky vždy mohli byť o krok vpredu.

Poviete si: rovnosť v pozícii občana a štátu/inštitúcie, a to nielen v digitálnej sfére, je utópia, sci-fi, to nikdy nebude možné. A možno budete mať pravdu. Takéto predstavy sú v dnešnom svete absolútne nerealizovateľné a je otázka, či vôbec môže existovať nejaký stabilný spoločenský systém, kde by mohli fungovať. A čo je povážlivé, vývoj momentálne ide veľmi dramaticky presne opačným smerom: k totálnej kontrole a ovládaniu ľudských ovečiek. Lenže ak rezignujeme na princíp rovnosti (a za čo iné by sa potom oplatilo vôbec bojovať?), potom si musíme otvorene povedať, že utópiou a rozprávkou je aj demokracia a spravodlivosť.

A to by bola zlá správa: znamenalo by to, že ľudská spoločnosť neodvratne skončí v totalite, bude navždy rozdelená na „farmárov“ a ovečky. Poviete, veď to tak je aj dnes. Pani prezidentka alebo ministerka pre informatizáciu by vám síce povedali, že to je dezinformácia, lebo veď tu máme demokraciu a právny štát, ale žiaľ, trochu iný dojem vytvára spoločnosť, v ktorej reálne žijeme. Minimálne v digitálnej sfére, kde sú jedinci označení telefónnymi čipmi, kovid pasmi s QR kódmi a ďalšími značkami, pri ktorých vlastne ani vôbec netušia, aké dáta na akých rôznych úrovniach obsahujú, a akými inštitúciami a manipulátormi sú tieto dáta spracovávané a používané.

V tomto svetle treba vidieť aj problematiku podkožných a akýchkoľvek iných čipov a technológií, ktoré by inak mohli byť užitočné, ale v nesprávnych rukách sú potenciálne nebezpečné a zneužiteľné: samotné čipy by ani tak vadiť nemuseli – nebezpečná je nekontrolovaná moc, ktorá ich chce zaviesť a prevádzkovať, v podmienkach spoločenského systému, ktorý občanovi nedáva možnosť sa proti tomu účinne brániť.

Ivan Lehotský

hlavné správy