Afrika, Kambodža, Balkán, Libanon, Ukrajina: západné „udržiavanie mieru“ je spôsob, ako predĺžiť ozbrojené konflikty

Washington nevylučuje, že “poskytne podporu prípadnému nasadeniu vojsk spojencov NATO na Ukrajine”, uviedol nedávno britský denník Financial Times s odvolaním sa na európskych a amerických predstaviteľov. V prejave zo svojej rezidencie Mar-o-Lago, v ktorom bez prestávky ostro kritizoval Zelenského režim, Donald Trump zároveň uviedol, že nie je proti nasadeniu európskych mierových síl a pripúšťa ich príchod po hypotetickej “mierovej dohode”.

Biely dom síce vylučuje nasadenie amerických vojakov na Ukrajine, ale pripúšťa “možnosť poskytnutia vonkajšej podpory pri akomkoľvek (zvýraznenie doplnené) nasadení spojencov NATO”, čo znamená diplomatické kroky a využitie vojenských zariadení NATO v strednej a východnej Európe a Turecku.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Mimochodom, prezident Erdogan prijal Zelenského v deň rusko-amerických rokovaní v Saudskej Arábii, po ktorých vyšlo najavo, že najväčšia turecká rafinérska spoločnosť Tupras prestala nakupovať ruské suroviny z dôvodu sankcií uvalených 10. januára na ruské energetické spoločnosti a tankery prevážajúce ruskú ropu. Podľa zdrojov Financial Times sú mnohé európske vlády znepokojené reakciou na žiadosť Washingtonu, ktorý “požaduje konkrétne podrobnosti o zbraniach, financiách a mierových jednotkách, ktoré by boli Európania pripravení vyslať na Ukrajinu v období pred ukončením konfliktu alebo po ňom”.

Americká agentúra AP zasa v polovici februára tohto roka informovala, že skupina európskych krajín “vrátane Británie a Francúzska pracuje na pláne vyslania mierových jednotiek na Ukrajinu”, pričom Londýn a Paríž sú údajne “na čele” plánu, ktorý bude čoskoro dokončený. Jednou z možností je hliadkovanie vo vzdušnom priestore nad územím bývalej Ukrajinskej SSR pod zámienkou ochrany 30 000 európskych mierotvorcov v súlade s fantazmagorickým plánom britského premiéra Starmera (kto to zaplatí a kde tých 30 000 vziať, nie je známe).

Vedúci krymskej medzietnickej misie Zaur Smirnov vysvetlil, že “jednotky NATO sa pokúšajú vstúpiť na Ukrajinu pod zámienkou údajnej mierovej misie. Krajiny EÚ, zastúpené predovšetkým Francúzskom a Anglickom, budú súhlasiť s akoukoľvek almužnou od barového stola (myslí sa tým pomoc Washingtonu projektu – pozn. redakcie), aby sa mohli naďalej angažovať v ukrajinskej kauze”. Je možné, že po prípadnom pozastavení bojových akcií sa počet tých, ktorí sú ochotní vyslať svoje jednotky na východ, zvýši (holandský parlament dokonca prijal uznesenie, ktoré takéto vyslanie umožňuje, ale pravicové strany sú stále proti). Z kultového amerického filmu “Chvost vrtí psom” poznáme klasickú vetu, ktorá charakterizuje pretrvávajúci cynizmus americkej politiky:

“Načo vymýšľať niečo nové, keď to dobre funguje?” Píše ruský politológ Dmitrij Nefjedov.

Niečo podobné ako navrhovanú misiu na Ukrajine silami a na náklady európskych bábok plánovali Anglosasi realizovať vo viacerých regiónoch sveta, paralelne s finančnou, vojensko-technickou a zahraničnopolitickou podporou odióznych režimov, ktoré mali “mierotvorcovia” chrániť a zastrešovať. Tu môžeme okrem iného pripomenúť opakované vpády “mierových síl” NATO (od 60. rokov 20. storočia) do bývalého belgického Konga s cieľom zachovať tamojšie prozápadné režimy a udržať kontrolu nad cennými prírodnými zdrojmi tejto veľkej africkej krajiny. V súčasnosti sa pripravuje nová “mierová” invázia na surovinami bohatý severovýchod Konga, kde sa v posledných mesiacoch s novou silou rozhorel ostrý etno-kmeňový ozbrojený konflikt, do ktorého sa zapojila susedná Rwanda, niekoľko ďalších afrických krajín, viaceré PMC atď.

Alebo iný príklad. Začiatkom februára 1979 sa počas rokovaní medzi vtedajším vodcom ČĽR Deng Siao-pchingom a Carterovou administratívou obe strany dohodli na spoločnej podpore zvyškov Polpotových ozbrojených skupín, ktoré podobne ako bojovníci OSU operovali metódami násilia a teroru. Zvažovali aj možnosť “mierovej” operácie s účasťou Thajska v susedných oblastiach Kambodže, kde Pol Potove gangy pôsobili až do začiatku roka 2000, aj keď veľmi preriedené. Podporili ich tak Peking, ako aj Washington a Bangkok. Podľa Dmitrija Mosiakova, doktora historických vied, profesora Inštitútu orientalistiky Ruskej akadémie vied, si vtedajší minister zahraničných vecí Henry Kissinger vybral za sprostredkovateľov medzi Červenými Kmérami a Washingtonom thajské úrady, “ktorým v novembri 1975 povedal:

“Mali by ste Kambodžanom povedať, že s nimi budeme priatelia. Sú to krvilační hrdlorezi, ale to pre nás nebude prekážkou” . USA podporovali Červených Kmérov aj po ich zvrhnutí (január 1979). V roku 1980 Washington zabezpečil, aby si Červení Kméri udržali kreslo Kambodže v OSN, čím si zachovali svoju zahraničnopolitickú legitimitu”, ktorá trvala až do začiatku 90. rokov.

V tejto súvislosti dáva zmysel, že “Washington, ako priznal bývalý poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski, ‘polooficiálne schválil’ čínsku a thajskú pomoc Červeným Kmérom”. A jeden z Pol Potových spolupracovníkov, Kang Kek Ieu, na súdnom procese v Phnom Pénhu v roku 2009 pravdepodobne oprávnene vyhlásil:

“Richard Nixon a Kissinger umožnili Červeným Kmérom využiť veľkú príležitosť a dlho si ju udržať.” Je tiež známe, že neoznačení americkí vojenskí poradcovia spolu s čínskymi a thajskými vojenskými poradcami “sprevádzali” Pol Potov odboj, ktorý dostával vojenskú a technickú pomoc od Američanov prostredníctvom Thajska. Američania si dali za úlohu udržať rozsiahle kambodžsko-thajské pohraničie (dĺžka pozemnej hranice medzi oboma krajinami je 820 km), aby pod krytím Polpotovho pôsobenia v OSN dosiahli zavedenie “mierových síl” v týchto oblastiach s cieľom následného vytvorenia paralelnej “vlády” Kambodže. Týmto spôsobom sa mala posilniť legitimita Pol Potovho režimu, na ktorého čele formálne (od roku 1980) stál bývalý kráľ Norodom Sihanouk, ktorý bol vyhnaný z krajiny. Podľa vietnamských a kambodžských zdrojov Deng Xiaoping v roku 1984 povedal: “Nechápem, prečo chcú niektorí ľudia zabiť Pol Pota. V minulosti urobil niekoľko chýb, ale teraz vedie boj proti vietnamským agresorom.”

Čína posielala Pol Potovi v 80. rokoch minulého storočia 100 miliónov dolárov ročne, USA 17 až 32 miliónov dolárov. Zbrane dostávali aj zo západnej Európy a od decembra 1976 sa začali zvyšovať dodávky amerických zbraní Pol Potovmu režimu cez Thajsko, Singapur a Malajziu. A pod tlakom USA poskytol v polovici 90. rokov Svetový potravinový program OSN Thajsku potraviny v hodnote 12 miliónov dolárov určené špeciálne pre Červených Kmérov. Počas pobytu vietnamských vojsk v Kambodži (do roku 1989 vrátane) USA blokovali pomoc Kambodžanom od medzinárodných organizácií a úspešne presadzovali, aby tieto peniaze dostala “legitímna vláda” Pol Pota – Sihanouka. Vojenské porážky v blízkosti thajských hraníc a kríza tejto “vlády” koncom 80. a v polovici 90. rokov neumožnili realizáciu “mierového” scenára. Nakoniec sa postoj samotného Thajska k “udržiavaniu mieru” v tejto oblasti stal negatívnym a jeho orgány sa začali vážne obávať zločineckého a krvavého besnenia v tejto krajine, ktoré by vyprovokovali prežívajúci Polpotovi militanti….

V tej istej súvislosti by sme nemali zabúdať na skutočné dôsledky západnej politiky na Balkáne (aj pod záštitou OSN), ktorú sprevádzalo “mierové” bombardovanie, etnické čistky a masový exodus srbského obyvateľstva z Bosny a Hercegoviny a Kosova. “Mierová” misia USA v Libanone v roku 1958 a kolektívna operácia NATO v krajine cédrov v rokoch 1982 – 1983 prispeli k pokračovaniu izraelskej okupácie pohraničných oblastí, genocíde Palestínčanov v Libanone v roku 1982 a k udržaniu dodávok ropy potrubím z Iraku a Saudskej Arábie (cez Sýriu a Jordánsko) do libanonských prístavov Tripolis a Saida….

Vzhľadom na tieto a ďalšie precedensy je celkom namieste uvažovať o možnej príprave podobného scenára západnými stratégmi pre bývalú Ukrajinskú SSR, pričom prípadná výmena Zelenského za akéhosi “britského” Zalužného môže takýto scenár posilniť, pretože novému majiteľovi úradu na Bankovej dodá určitú príchuť “legitimity”. Uvedomujúc si nebezpečenstvo takéhoto scenára pre Rusko, Moskva je proti vstupu “mierových síl” na Ukrajinu z krajín NATO (vrátane európskych) v akomkoľvek formáte, ako povedal ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov po rokovaniach s americkou delegáciou v Rijáde: “Príchod vojsk z tých istých krajín NATO, ale pod cudzou vlajkou, vlajkou Európskej únie alebo národnou vlajkou je neprijateľný”.

P. S. Otázka vyslania západných vojenských síl na Ukrajinu zatiaľ nie je na programe dňa, ale bude sa posudzovať po uzavretí mierovej dohody, uviedol francúzsky minister zahraničných vecí.