Prečo svet nepotrebuje básnikov…

Pred pár rokmi som čítala článok o Sergejovi Jeseninovi, ktorého verše mám veľmi rada. Napriek svojej krehkosti sú silné, také silné, že z nich zabolia duša i srdce. Vnoria sa do nich ostrosťou diamantu a vyvolajú záplavu emócií a pocitov.
Autor článku písal o Jeseninovej smrti, ktorá je doteraz nevyriešenou záhadou.
Nie, nemám v úmysle písať svoje domienky o Jeseninovej smrti, ale stotožnila som sa s názorom diskutérky, ktorá vo svojom príspevku pod spomínaným článkom napísala, že Jesenina ako básnika, zabila táto surová doba…

Prečo svet nepotrebuje básnikov?
Pretože sú jeho svedomím. Vnímajú, vidia a cítia svet inak, ako tí, ktorí mu vládnu.
Píšu svojim vlastným jazykom o kráse, ale aj špine sveta. O radosti, ale aj o bolesti a smútku, ktoré človek potrebuje prežívať vo svojom živote.
Píšu o tom, čo človeka robí človekom, o láske, o duši, ale dokážu svojimi veršami ukázať nahotu krutosti spoločnosti.
Dokážu svojimi slovami rozosmiať srdce a pohladiť ho jemnosťou a krásou, ale dokážu aj surovo chrstnúť priamo do očí špinu a smrad stoky, v ktorej ľudia dobrovoľne žijú.
Mocní sveta skutočných básnikov nepotrebujú, len takých, ktorí vytvárajú ódy na na nich samotných, ktoré až na pár vzácnych výnimiek, zapadnú prachom večnosti zabudnutia.

Obyčajní ľudia básnikov potrebujú, sú ich hlasom. Hlasom ľudskosti. Preto sa mocní sveta snažia ľudí presvedčiť, že svet básnikov nepotrebuje a dôležité sú iné veci, ako sú peniaze, zisk, pofidérna ľudská sláva, či pominuteľná krása.
Preto svet nepotreboval Achnatona, prekliateho faraóna, rojka a básnika a jeho verše, ktoré mali byť navždy stratené pre nasledujúce generácie…
Hymnus na Slnko

Krásné a zářící se objevuješ na obzoru,
ó slunce živoucí, počátku všeho žití!
Když na východě objevilo ses,
zemi jsi naplnilo krásou svojí.

Preto svet pomaly zabúda na Ovídia, ktorý písal o Láske, o všetkých je podobách…
Len málokto pozná Omara Chajjáma, arabského matematika, astronóma a filozofa, ktorého môže spoznať práve cez jeho štvorveršia:

„Hle vánek růžím pocuchal sukýnku neposednou,
že šťastným slavíkům z té krásy líčka blednou.
Pij víno v stínu růží! Růže mnohokrát
do hlíny zas se vrátí, my však jenom jednou.“

Svet nepotrebuje tých, ktorí ho milujú a trpia kvôli tomu, keď vidia v akej duševnej slepote a biede ľudia žijú.
Svet sa snažil dokázať, že nepotrebuje ich verše, ale tie ostali živé celé storočia vďaka ľuďom, ktorí vedia, akí sú básnici a ich slová dôležité.
Aj v súčasnej dobe a priamo v našej vlasti vidíme, ako poskokovia režimu hanobia a urážajú tých, ktorí svojimi básňami bojovali za znovuvzkriesenie národa a jeho obrodu.
Žiaľ, mnoho našich básnikov je pre nás úplne neznámych. Mnohí o nich nevedia a nikdy sa nedozvedia, pretože tento svet básnikov nepotrebuje… Jedným z mojích drahých priateľov je Drago – Drahoslav Mika, ktorého básne sú krásne ako deti Astraia a Zornice rozosiate po nočnej oblohe. A básne nášho spoločného priateľa Josipa, Jošiho Škrabáka, ktorý už nie je medzi nami, sú ako drahokamy rozosiate v kvapkách rosy na ružiach. Jeho zbierky „Nezábudky a Slnečnice“, ale aj útla knižôčka „Grajciare z troch grošov“ patria medzi vzácne drobné poklady, ktoré mám. Nikdy nezabudnem, ako mi ich poslal poštou v lete previazané vianočnou mašľou…

Začala som Jeseninom, preto na záver patria práve jeho verše:

Básnikom byť – taká je to sláva:
ak ťa život tvrdou pravdou búši,
nežnú kožu jazviť si a dávať
vlastnú krv za pokoj cudzích duší.

S úctou Devana