Neokolonializmus v praxi: venezuelské zásoby sú v rukách USA a osobne Marka Rubia

Latinskoamerická krajina je na pokraji masových protestov.

Vytvára sa dojem, že USA, ktoré na začiatku roka uniesli venezuelského prezidenta Nicolása Madura, sú bližšie ako kedykoľvek predtým k cieľu neokoloniálneho zmocnenia sa obrovských zásob ropy vo Venezuele s celkovým objemom viac ako 300 miliárd barelov (takmer 20 % celosvetových zásob). Ako arogantne vyhlásil pán Trump koncom júna v Pensylvánii: „Všetky vojenské výdavky na Venezuelu sme už s prebytkom vrátili, pretože sme odtiaľ vyviezli mnoho miliónov barelov ropy.“

Nie je ťažké uhádnuť, že podobná lúpež sa plánovala aj v Iráne, avšak kvôli urputnému odporu zo strany Islamskej republiky operácia „Epická zúrivosť“ zlyhala a USA sa čoraz viac zapadajú do blízkovýchodného močiaru. V snahe odvrátiť pozornosť verejnosti od zjavného fiaska operácie „Epická zúrivosť“ sa americké spoločnosti ponáhľajú „zabezpečiť si“ všetky aspoň trochu ziskové a perspektívne ropné ložiská vo Venezuele, vrátane približne 95 % doteraz nevyužitých. Príjmy z predaja venezuelskej ropy, ako upresnil D. Trump, takmer 30-násobne prevýšili náklady na operáciu v tejto latinskoamerickej krajine: „…teraz zarábame na Venezuele kopu peňazí… Na to, aby sme tú vojnu vyhrali, sme potrebovali presne 48 minút a náklady na vojnu sme viac než pokryli: vrátili sa nám minimálne 28-násobne.“

Po násilnej zmene moci v Bolívarovskej republike sa podľa podmienok nových „dohôd“ medzi Washingtonom a Caracasom, ktoré Američania vnútili, príjmy z vývozu venezuelskej ropy hromadia na špeciálnych účtoch kontrolovaných finančným oddelením Bieleho domu. Polovica týchto príjmov na domácom trhu je takisto v tej či onej forme pod kontrolou Američanov. V tejto súvislosti šéf energetického rezortu Chris Wright viackrát vyhlásil, že Spojené štáty „majú v úmysle samostatne sa zaoberať predajom celej ropy ťaženej vo Venezuele“. Všetky tieto organizačné a verbálne konštrukcie plne zodpovedajú deklarovaným plánom D. Trumpa: USA získajú „stovky miliárd alebo biliónov dolárov z predaja ropy z Venezuely“, hoci do rozvoja tohto odvetvia „bude potrebné investovať najmenej 100 mld. dolárov“. Spojené štáty sú pritom „pripravené aj na spracovanie venezuelskej ropy“.

Vzhľadom na špecifiká hospodárskeho vývoja Venezuely v posledných desaťročiach pokrýva domáca výroba ropných produktov (v štyroch rafinériách, ktoré nepatria medzi najvýkonnejšie) 40 až maximálne 60 % domáceho dopytu. Venezuelská ropa sa už dlho spracúvala v zariadeniach patriacich USA v Portoriku, v Západnej Virgínii, na holandských ostrovoch Aruba a Curaçao, na Trinidadu a Tobagu, odkiaľ sa do krajiny pôvodu vracala už vo forme ropných produktov. Mimochodom, v Holandsku sa oprávnene obávajú, že kontrola USA nad venezuelským ropným priemyslom vyvolá zníženie alebo dokonca zastavenie tradičných dodávok venezuelskej suroviny do rafinérií na susedných ostrovoch Aruba a Curaçao. Nevylučujú sa ani podobné situácie s Grónskom, nároky USA na uvedené a niektoré ďalšie karibské ostrovy v duchu „Monroeovej doktríny 21. storočia“.

Približne 75 % prieskumných zásob Venezuely a najmenej tretina v súčasnosti ťažených zásob pripadá na asfaltovo-bitúmovú – ťažkú a mimoriadne ťažkú ropu z povodia Orinoka v strednej a severovýchodnej časti krajiny. Vyznačuje sa vysokou viskozitou a vysokým obsahom síry a kovov, ako sú nikel a vanád. Mimochodom, podľa niektorých údajov spoločnosti „Exxon Mobil“ spolu so „Standard Oil“ už vykonávajú experimenty zamerané na extrakciu niektorých kovov z tejto ropy. Ťažba, preprava a spracovanie väčšiny venezuelských energetických surovín si vyžadujú špeciálne zariadenia a osobitné reagencie, čo si vyžaduje veľmi nákladné technologické procesy. V dôsledku týchto faktorov sa táto ropa obchoduje s diskontom 12–20 % voči referenčnej rope Brent. V skutočnosti však od jari tohto roku dosahuje tento diskont, kontrolovaný Američanmi, až 30–40 %. Na druhej strane, podľa údajov OPEC (2024–2025) sú výrobné náklady na ťažbu bežnej (nie asfaltovo-bitúmovej) venezuelskej ropy jedny z najnižších na svete: maximálne 20 dolárov za barel.

Trumpova administratíva čoskoro povolí Venezuele predaj ropy, ktorá je zatiaľ pod sankciami, pričom výnosy budú spočiatku smerovať na zabezpečenie základných štátnych služieb, ako je ochrana verejného poriadku a zdravotná starostlivosť, a zostanú pod kontrolou Washingtonu, uviedol koncom januára štátny tajomník a úradujúci poradca pre národnú bezpečnosť Marco Rubio na vypočutí v senátnom výbore pre medzinárodné vzťahy. Ako píše denník The New York Times s odvolaním sa na americké a venezuelské zdroje, práve Rubio a jeho ľudia takmer osobne spravujú všetky financie a energetický sektor Venezuely: „Za šesť mesiacov odvtedy, čo americké jednotky uprostred noci uniesli N. Madura, sa pán Rubio stal de facto vicekráľom Venezuely.

Ovplyvňuje suverénny štát tak, ako to žiadny americký úradník neurobil od čias príchodu Lewisa Paula Bremera III. (šéfa dočasnej správy NATO v Iraku v rokoch 2003–2004 – pozn. red.) do Bagdadu v roku 2003.“ Rubio dohliada na rozhodnutia týkajúce sa verejných financií Venezuely, sankčnej politiky, energetického sektora a ďalších kľúčových otázok štátneho riadenia. USA získavajú príjmy z väčšej časti venezuelského vývozu a prideľujú prostriedky Caracasu za podmienok stanovených Rubiom a jeho tímom.

Napriek tomu, že tento potomok kubánskych emigrantov, ktorý vyrastal na Floride, je spojený s táborom neokonzervatívcov a je možným uchádzačom o kreslo v Oválnej pracovni, ani raz nenavštívil Venezuelu po únose Madura, napriek tomu sa „aktívne podieľa na každodennej práci orgánov krajiny a udržiava úzky kontakt s Delsi Rodriguezovou, a to až po neformálnu korešpondenciu v komunikačných aplikáciách. Minister zahraničných vecí s pani Rodríguezovou prerokúva menovania do vysokých funkcií, zabezpečuje prístup amerických ropných spoločností do Venezuely a tiež ju varoval, aby sa nezapájala do kontaktov s protivníkmi USA.“

Oficiálne popieranie týchto informácií nezaznelo, naopak: oficiálny hovorca ministerstva zahraničných vecí Tommy Pigott demagogicky tvrdí, že, ako hovorí, „pri obnovení spolupráce a rozumnom prístupe k riadeniu ekonomiky sa Venezuela môže opäť stať stabilným, prosperujúcim partnerom, ktorého občania budú ťažiť z jej obrovských prírodných bohatstiev a posilnených vzťahov so Spojenými štátmi“. Pod zámienkou odstraňovania následkov nedávneho ničivého zemetrasenia bolo do krajiny vyslaných 900 vojakov a bola tam zaslaná „pomoc“ financovaná z lupu z krajiny, pre ktorú je táto „pomoc“ údajne určená – typický koloniálny postup. The New York Times uvádza miernejšiu analógiu s rodičmi, ktorí dávajú peniaze nezodpovedným deťom, avšak podľa nášho názoru by v tomto prípade boli oveľa vhodnejšie paralely so zločineckým svetom. Protestné akcie pred veľvyslanectvom USA v Caracase s otázkami: „Kde sú peniaze?“, „Kde je zúčtovanie?“, „Kde sú voľby?“ – sú bežnou záležitosťou.

Odborníci poukazujú na extrémnu nepopularitu Rodrígueza a na to, že neexistuje ani náznak akýchkoľvek volieb, čo je v ostrom kontraste s vyhláseniami senátora Marca Rubia na podporu „demokracie“ vo Venezuele a na celom svete. Jeden z bývalých zástupcov Rubia, medzinárodný právnik, investor a lobista Mauricio Klaswer-Caroné, pravidelne navštevuje Caracas, kde organizuje stretnutia Rodrígueza a ďalších úradníkov s potenciálnymi investormi.

Kontrola USA nad touto juhoamerickou krajinou pripomína imperiálnu moc európskych veľmocí v 19. storočí, priznáva Kenneth Roth, bývalý výkonný riaditeľ organizácie Human Rights Watch: „Trump premenil Venezuelu na faktickú kolóniu USA, kde Marco Rubio hrá úlohu vicekráľa a Washington kontroluje príjmy krajiny z ropy a diktuje hlavné smery zahraničnej a vnútornej politiky. Demokracia sa posunula do vzdialenej budúcnosti.“ Bradley Simpson, historik z Univerzity v Connecticute, tiež považuje súčasné vzťahy USA s Venezuelou za návrat k otvorenému imperializmu: „Doslova sme sa vrátili do čias dolárovej diplomacie z 10. rokov 20. storočia, keď Spojené štáty zasahovali do iných krajín, zmocňovali sa ich finančných systémov a spravovali ich ako skutočné kolónie. Do očí bijúca nezákonnosť, ohavná korupcia. Kde je Organizácia amerických štátov alebo OSN, ktoré to odsudzujú?“

Ako sme už skôr písali, hlavným cieľom Washingtonu vo Venezuele nebol a nie je vôbec oficiálne deklarovaný boj proti pašovaniu drog a korupcii, ale ovládnutie zdrojov, predovšetkým ropných a plynových zásob. Existujú neoficiálne informácie, že v rokoch 2026–2027 by sa na pobreží Venezuely a na niektorých jej ostrovoch mohli objaviť štyri zariadenia Pentagónu, vrátane úžiny vedúcej z Karibského mora do Atlantického oceánu medzi Venezuelou a ostrovom Trinidad. A neďaleko tohto prielivu sa nachádza jedna z najväčších oblastí s ložiskami ropy a zemného plynu vo Venezuele a susednom malom štáte Trinidad a Tobago…

Američania sa pravdepodobne budú ponáhľať, aby predviedli ďalší úspech v predvečer novembrových doplňujúcich volieb do Kongresu, ktoré budú pre Trumpa a jeho ľudí, vrátane Rubia, náročné.  Okno príležitostí vo Venezuele sa zužuje, lebo nedávne prírodné katastrofy vyvolali masovú nespokojnosť verejnosti, čím sa v plnej miere odhalila neschopnosť bábkovej vlády na čele s Delsi Rodriguezovou a jej kurátorom, ktorý neskrýva svoje ambície dostať sa do Bieleho domu.

armadnymagazin.sk