Fursov: Nadišiel moment pádu kapitalizmu

Budúcnosť nás prekvapí. Nezohľadnený faktor pri prechode k novému svetovému poriadku. Andrej Fursov

V roku 1997 bolo na univerzite Harvard v SŠA založené Berkmanovské centrum pre štúdium internetu a spoločnosti. Zaoberá sa arabsko-iránskou a ruskou blogosférou, spolupracujúc s Vysokou školou ekonomiky. To práve oni vypracovali federálne štátne vzdelávacie štandardy pre rôzne štruktúry, vrátane Ruskej federácie. Snažia sa tak manipulovať vedomím ľudí prostredníctvom blogosféry rôznych spoločností. Na Západe sa im to darí, ale s Arabmi a Iráncami je to zložitejšie.

Ak je populácia reprezentovaná masou jednotlivcov, je oveľa ľahšie s ňou manipulovať. Pozrime sa na to, čo sa dialo v posledných 120-130 rokoch, a aké rôzne formy manipulácie boli použité. V rámci tohto poznania je potrebné čo najlepšie pochopiť vytýčené ciele ľudí, ktorí tento projekt v súčasnom svetovom systéme riadia.

Aký bude ďalší sociálny systém po kapitalizme?

Kapitalistický systém paradoxne demontovala západná elita už v polovici 70. rokov minulého storočia. Tam sa začal tvoriť postkapitalistický svet. Aby však tento svet aj naozaj vznikol, bolo potrebné zničiť konkurenta, ktorým bol systémový antikapitalizmus. Tento postkapitalistický svet totiž bude postavený na kontrole informačných procesov. Veľmi dôležitou vecou pre dokončenie vzniku tohto sveta je zavedenie kontroly nad eurázijským priestorom.

Na konci roku 2011 bol dokončený ďalší veľmi zaujímavý projekt – Londýnska “Higher School of Economics a Brokens Institute“ dokončila trojročný projekt presídľovania obrovských más obyvateľstva do severnej Eurázie, ak by došlo ku potenciálnej geoklimatickej katastrofe. Sledovaním výskumov univerzít v SŠA a Veľkej Británii sa ukazuje, že v súčasnosti existujú dva smery výskumov. Prvým je Blízky východ a Čína, a všetko v tomto smere. A druhým je všetko ostatné, čo súvisí s geoklimatickými zmenami, pričom informácie o tom sú utajované.

Je veľmi dôležité budovať určité ideológie a racionalizovať východisko zo slepej uličky, ale intelektuáli – či už v náboženskej alebo modernej dobe – majú tendenciu nadmerne racionalizovať ľudské správanie a rôzne situácie. Ľudské správanie nie je racionálne, ale intencionálne – tedy vždy sa to viaže s vedomím o niečom, či už je to reálne, alebo imaginárne, ale niečo, čo sa dá vizualizovať ako objekt. A bohužiaľ, sociálne krízy sa neriešia tak, ako ľudia plánujú.

Napríklad v Tretiakovskej galérii visí veľmi zaujímavý obraz – spor Nikitu Pustosviata s hierarchami pravoslávnej cirkvi na konci 17. storočia. Nikita Pustosviat vyhral spor a odťali mu hlavu.

Lenže o 11 rokov prišiel chlapec s mačacími fúzmi (Peter I. Veľký, pozn. prekl.), ktorý udrel na starovercov aj cirkev, zrušil všetky ich spory a uskutočnil absolútne nepopulárne reformy, ktoré veľmi silno zasiahli obyvateľstvo Ruska, a to bez akejkoľvek ideologickej racionalizácie. A tak sa kríza vyriešila.

Kríza prináša Nový svet

Krízy sa veľmi často neriešia tak, že ľudia sedia a niečo vymýšľajú, ale podľa logiky okolností. Ako hovoril Stalin, existuje logika zámerov a logika okolností. A logika okolností je silnejšia ako logika zámerov. To znamená, že nestačí si to len priať, lebo realita okolností nám podmieňuje naše možnosti.

V 70. rokoch sme začali „vstupovať“ do krízy, analogicky pripomínajúcu „dlhé 16. storočie“. Išlo vtedy o boj vrchnosti so strednou a robotníckou triedou, ktorý sa pomerne rýchlo premenil na analógiu krízy neskorej antiky (niekedy sa dokonca zdá, že obe analógie sa vyvíjali synchronizovane). Teraz sa však blížime k najstrašnejšej fáze tejto krízy. Ide o národno-náboženskú krízu (t. j. celospoločenskú, celosvetovú), ktorá sa okrem iného zhoduje aj s analógiou krízy vrchného paleolitu.

Vyriešenie každej jednotlivej krízy neznamená jej koniec, ale je vstupom do ďalšej fázy komplexnej krízy. Toto je aktuálna realita, v ktorej už žije veľká časť sveta. Navyše, krízy zvyčajne začínajú na periférii. Rovnako ako napr. pôvod kresťanstva či islamu. Z krutej krízy nás zatiaľ zachraňuje to, že stále žijeme z pozostatkov socialistického systému a čias niekdajšieho ZSSR a Rusko disponuje jadrovými zbraňami – čo je, mimochodom, tiež dedičstvo socializmu.

Musíme podstúpiť antropologickú zmenu

Spravidla sa zo sociálnych kríz vychádza cestou vytvárania (vznikania) nového človeka a nie cestou budovania impéria – to môže byť iba ako dôsledok. Vznik kresťanstva, protestantizmu a (do veľkej miery) sovietskeho komunizmu sú názornými príkladmi.

Na začiatku 16. storočia sa v Nemecku začali objavovať spory ohľadom otázky, kto je vinný za súčasný stav. Jedni hovorili: vinní sú kňazi, treba ich vyhnať. Iní tvrdili: vinní sú laici, z ich radov prídu na uvoľnené miesta noví chamtiví kňazi. Odpoveď, ktorá sa ukázala ako historicky adekvátna, dal Martin Luther: „mea culpa“ – „moja vina“, „som vinný“. A kým nevyhubím vo svojej duši zlo a chamtivosť, nič sa nezmení.

V priebehu protestantskej revolúcie sa zrodil (vznikol) nový človek. Bol to nový subjekt, schopný vytvárať nové systémy, nové impériá – nech už kto hovorí čokoľvek, skutočnou érou impérií v pravom zmysle slova bol až Nový vek, ktorého príchod ohlásila „revolúcia, ktorá sa udiala v mozgu mnícha“. (Karla Marxa, pozn. prekl.)

V každom prípade, či už sa ľudstvu podarí prekonať krízu s relatívne minimálnymi stratami, alebo to bude opakovanie vrcholnej paleolitickej krízy v plnom rozsahu a s veľkými stratami, život po tejto kríze sa bude od dnešného sveta zásadne líšiť, prakticky vo všetkých parametroch. Bude to úplne iný svet, iná história, možno iná civilizácia. V každom prípade svet dožíva svoje posledné predkrízové desaťročia a málokto to, bohužiaľ, chápe.

Autor: Andrej Fursov
Preklad: Róbert Merva