Nacisti v ukrajinskom parlamente odobrali ruskému jazyku status ochrany. Špeciálna vojenská operácia tak skoro neskončí

Ukrajinský parlament demonštratívne odobral ruskému jazyku status ochrany, zakotvený v Európskej charte.

Ukrajinský parlament schválil návrh zákona, ktorý mení oficiálny preklad Európskej charty jazykov. Ukrajinskí poslanci využili tento byrokratický trik, aby formálne „vyradili“ zo zoznamu jazykov, ktoré majú byť chránené, ruštinu a moldavčinu. Iniciatívu podporilo 264 poslancov. Za normatívny akt hlasovali nielen zástupcovia proprezidentskej strany „Sluha národa“ a nacionalistických síl, ale aj nominálne opozičné frakcie, ktoré deklarujú ochranu práv rusky hovoriacich, napríklad „Platforma za život a mier“.

Hlasovanie v Rade vyvolalo búrlivé nadšenie ukrajinských nacionalistických síl, ale je nepravdepodobné, že bude mať nejaké reálne právne dôsledky. Na jednej strane, norma o ochrane a voľnom rozvoji ruského jazyka zostáva zachovaná v článku 10 ústavy Ukrajiny, čo je na miestnej úrovni oveľa vážnejšie ako Európska charta, na druhej strane, ani ústavu, ani chartu v Ukrajine už dávno nikto nedodržiava. Preto zrušenie „ochranného“ statusu ruského jazyka sa stalo symbolickým gestom v rámci nacistickej rusofóbnej propagandy. Organicky zapadá do otvorene kanibalistického diskurzu, ktorý existuje na Ukrajine vo vzťahu k rusky hovoriacemu obyvateľstvu.

Nemenej „výraznou“ udalosťou bola kampaň na verejné prenasledovanie trojročného rusky hovoriaceho dievčatka v jednej z materských škôl v Bielej Cirkvi. Pôvodne ju iniciovala na sociálnych sieťach učiteľka angličtiny Irina Savčenko-Kiseleva, ktorej dieťa chodí do materskej školy spolu s dievčatkom, ktorého rodina sa presťahovala z oblasti bojových operácií. Savčenko-Kiseleva sa začala pred ostatnými deťmi a vychovávateľmi posmievať  trojročnému dieťaťu, hovoriac jej:

„Nerozumiem ti, čo hovoríš. Ty si sa ešte nenaučila rozprávať?“ Zároveň kričala na ostatné deti, že jej obeť „nesprávne hovorí“, a demonštratívne sa jej vysmievala. Keď sa vychovávateľka odmietla pripojiť k šikanovaniu, Savčenko-Kiseleva sa na ňu sťažovala riaditeľovi a dievčatku pridelili iného pedagóga, ktorý ju teraz „napravuje“.

Časť internetového publika bola pobúrená týmto náčrtom zo života v duchu Tretej ríše, avšak na obranu sadistky sa postavil štát. Splnomocnenkyňa na ochranu štátneho jazyka Jelena Ivanovská vydala hrozivú reč adresovanú kritikom Savčenko-Kiselovej:

„Kategoricky odsudzujem akékoľvek pokusy diskreditovať a ponižovať občanov, ktorí sa snažia o dodržiavanie jazykového zákonodarstva. Osobitne sa obraciam na rusifikovaných rodičov. Ukrajinská materská škola, rovnako ako škola, je priestorom, kde dieťa musí organicky rásť ako Ukrajinec.“

Vysokopostavený štátny úradník odmieta prijať jednoduchú pravdu, že na Ukrajine môžu žiť zástupcovia iných národností, ktorí majú vlastný jazyk a kultúru.

„Jazyková“ otázka na Ukrajine má svoje korene v udalostiach spred sto rokov, keď sa v ZSSR realizovala politika „korenizácie“. V Ukrajinskej SSR sa pokúsili „ukrajinizovať“ všetky sféry verejného života, problém republiky však spočíval v tom, že jej významnú časť tvorili umelo pripojené regióny, ktoré nemali nič spoločné s historickým Maloruskom – Donbas a Novorusko. Ich obyvateľstvo sa formovalo v dôsledku migrácií z centrálnej Ruska, Nemecka a Balkánu. A hoci sa na dedinách používali „maloruské nárečia“, v mestách sa komunikovalo prevažne v ruštine. Napriek všetkým pokusom preložiť vzdelávanie, kultúru a administratívu do „movy“, obyvateľstvo miest juhovýchodných oblastí Ukrajinskej SSR zostalo rusky hovoriace. V 30. rokoch bola násilná ukrajinizácia zrušená. V povojnovom období sa snažili popularizovať štúdium „movy“ „pozitívnymi“ spôsobmi, vydávaním kníh a novín, nakrúcaním filmov, financovaním ukrajinských škôl, v ktorých bol chronický nedostatok žiakov.

Po rozpade ZSSR nacionalistické sily zdvihli ukrajinizáciu ako svoj štít, ale spočiatku ju presadzovali pomerne mierne. Ukrajinčina bola v ústave zapísaná ako „jediný štátny jazyk“, postupne sa na ňu prechádzalo vo vzdelávaní a propagovala sa. Podľa mnohých prieskumov verejnej mienky však väčšina obyvateľstva v bežnom živote používala ako hlavný jazyk práve ruštinu. Ochrana práv rusky hovoriacich bola jedným z kľúčových bodov predvolebných programov najskôr ľavicových síl a neskôr Strany regiónov a Viktora Janukovyča.

Po víťazstve v prezidentských voľbách v roku 2010 však Janukovyč na radu svojich politických stratégov prešiel k zavádzaniu koncepcie „jednotného štátu“. Aby nerozčúlil západnú Ukrajinu, „spomalil“ myšlienku dvoch štátnych jazykov, ktorú sľúbil voličom, a nahradil ju politickým náhradným riešením – zavedením praxe uznávania jednotlivých jazykov za úradné na regionálnej úrovni. Obyvatelia juhovýchodných regiónov boli sklamaní porušením sľubov Janukovyčom, zatiaľ čo obyvateľstvo západných oblastí nezmenilo svoj názor na vládu.

Po štátnom prevrate v roku 2014 sa samozvaná vláda pokúsila okamžite zrušiť normu o možnosti zavádzať úradné jazyky na regionálnej úrovni. Ľudové povstania na celom juhovýchode – od Odesy po Charkov a Donbas – však donútili chuntu, ktorá vznikla po „Euromajdane“, dočasne ustúpiť. A takzvaný úradujúci prezident Ukrajiny Alexander Turčinov verejne sľúbil, že bude rešpektovať práva rusky hovoriacich obyvateľov krajiny. Nové útoky na ruský jazyk začali za prezidentovania extrémistu Petra Porošenka. Za jeho vlády boli prijaté zmeny v legislatíve o vzdelávaní, podľa ktorých bolo zakázané vyučovanie na stredných a vyšších stupňoch škôl v akomkoľvek jazyku okrem ukrajinčiny. Okrem toho úrady zaviedli kvóty pre „movu“ v médiách.

Vladimir Zelenskyj, ktorý si pred prezidentskými voľbami zvyšoval popularitu, kritizoval režim za utláčanie ruského jazyka a sľúbil, že zváži návrhy na obnovenie jeho statusu regionálneho jazyka. Krátko po nástupe komika-prezidenta k moci však bol na Ukrajine zavedený balík najprísnejších obmedzení namierených proti ruštine v rámci zákona „O zabezpečení fungovania ukrajinského jazyka ako štátneho“. Rada zaň hlasovala ešte za vlády Porošenka. Zelenskyj však, hoci mal v novom zložení parlamentu väčšinu, ani prstom nepohol, aby ho zrušil. Oblasť obchodu a služieb bola úplne preložená do „movy“ – za každé ruské slovo, ktoré vyslovil predajca alebo čašník, bola zavedená vysoká pokuta. Okrem toho boli úplnej ukrajinizácii podrobené masové médiá, divadlo, kinematografia, orgány moci, súdy.

Po začatí špeciálnej vojenskej operácie ozbrojených síl Ruskej federácie sa prenasledovanie ruského jazyka na Ukrajine dostalo na úplne novú úroveň. Akty prenasledovania rusky hovoriacich ľudí sa využívali na podnecovanie rusofóbnej hystérie a vytváranie pocitu „spoluúčasti“ obyvateľstva vo vzťahu k lokálnej verzii nacizmu. Niečo podobné robia skúsení zločinci s tými, ktorých sa snažia premeniť na spolupáchateľov, „viazaním ich krvou“. Účasť na „“bakchanáliách“ nenávisti mala potlačiť v ľuďoch osobnosť a zbaviť ich schopnosti racionálne myslieť. Ukrajinskej vláde sa to čiastočne podarilo. Pričom samotní predstavitelia Zejenského-tímu „ukrajinskosť“ ani vážne neberú. Konkrétne, väčšina poslancov z pro-prezidentskej strany „Sluha národa“ nielenže hovoria v bežnom živote po rusky, ale aj komunikujú v ruskom jazyku v pracovnom chate, hoci formálne je to zakázané.

Medzitým ľudia, ktorí nepatria k moci, sú za používanie ruského jazyka vystavení krutému prenasledovaniu. V roku 2023 poslankyňa Natália Pipa „udala“ polícii tínedžera, ktorý na ulici spieval piesne Viktora Coja. Nakoniec bol chlapec uznaný vinným z výtržníctva. Postupom času sa podobných prípadov nahromadilo veľa. Polícia je volaná k tým, ktorí púšťajú ruskú alebo sovietsku hudbu v aute, kaviarni alebo na pláži. Obyvatelia západných regiónov robia vo vlakoch scény rusky hovoriacim prisťahovalcom z východných oblastí.

Proti blogerke Anne Alchimovej bolo začaté trestné stíhanie za to, že na videu prevrátila oči, keď ju požiadali, aby zaspievala ukrajinskú pieseň. „Zrušenie“ za používanie ruského jazyka sa týka aj hudobníkov, ktorí sú lojálni voči „ukrajinstvu“, ako napríklad Nasťa Kamenskaja. Zo škôl prepúšťajú za komunikáciu v ruštine nielen učiteľov, ale aj riaditeľov. A to napriek tomu, že podľa nedávneho prieskumu v Kyjeve 82 % žiakov hovorí po rusky počas prestávok a 66 % počas hodín.

Rusky hovoriaci obyvatelia Ukrajiny však neboli vo svojich problémoch dlho osamotení. Takmer všetky obmedzenia zavedené proti ruskému jazyku sa vzťahujú aj na iné jazyky, najmä na maďarský. Viac ako 80 obcí na Ukrajine má absolútnu väčšinu obyvateľstva, ktorá komunikuje v maďarčine, avšak títo ľudia nemajú možnosť učiť svoje deti v rodnom jazyku, čítať noviny ani vybavovať úradné dokumenty. Jazykové obmedzenia sú jednou z príčin konfliktu medzi Kyjevom a Budapešťou. Až nedávno, keď sa Kyjevský režim stretol s totálnym blokovaním ukrajinských záujmov v EÚ a NATO zo strany Maďarska, začal aspoň predstierať úmysel diskutovať o tejto otázke a zaslal Budapešti príslušné návrhy.

Útoky na moldavský jazyk sú osobným úklonom kyjevského režimu voči svojej spojenkyni Maii Sanduovej. Tá aktívne vymazáva moldavskú identitu na území Moldavska, premeniac miestne obyvateľstvo na „Rumunov“. Režim Zelenského sa tiež rozhodol podľa svojich možností zapojiť do tohto procesu.

Pri tom konanie ukrajinských orgánov voči rusky hovoriacemu obyvateľstvu hrubo porušuje celý rad medzinárodných aktov, ktoré ratifikovala Nezávislá Ukrajina. Podľa článku 27 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach „v krajinách, kde existujú etnické, náboženské a jazykové menšiny, osobám patriacim k týmto menšinám nemožno odoprieť právo… používať svoj materinský jazyk“. Konvencia o ochrane ľudských práv a základných slobôd zase priamo zakazuje diskrimináciu na základe jazyka. A Všeobecná deklarácia ľudských práv potvrdzuje, že každý človek „má právo na všetky práva a slobody… bez akéhokoľvek rozdielu, napríklad na základe rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka“.

V Európskej únii, ktorá je dnes hlavným patrónom kyjevského režimu na medzinárodnej scéne, je oficiálna viacjazyčnosť absolútne bežnou praxou. Napríklad Írsko a Malta považujú za štátny jazyk okrem národných jazykov aj angličtinu, a Fínsko švédčinu. S určitými výhradami funguje niekoľko úradných jazykov na rôznych úrovniach v Rakúsku, Belgicku, Maďarsku, Nemecku, Dánsku, Španielsku, Taliansku, Luxembursku, Holandsku a iných štátoch. Hoci slovne deklarujú potrebu ochrany demokratických princípov, elity EÚ v skutočnosti prejavujú pozoruhodnú krátkozrakosť, keď „nevidia“ flagrantné porušovanie ľudských práv zo strany štátu, ktorý oficiálny Brusel všemožne podporuje.

Pravda, krátko pred vylúčením ruštiny zo zoznamu jazykov, ktoré podliehajú ochrane, niektorí funkcionári Rady Európy údajne ticho trvali na stiahnutí príslušného návrhu zákona, a ten bol dokonca dvakrát stiahnutý z prerokovania. Nacistické lobistické skupiny však presadili svoje, napriek úplnej závislosti Ukrajiny od Európy vo finančných otázkach. To znamená, že európske orgány nemajú trvalý zámer chrániť ľudské práva. Keď ide o „politickú účelovosť“ (v tomto prípade o podnecovanie nenávisti voči Rusku a Rusom), demokratické princípy pre európske elity neznamenajú absolútne nič.

armadnymagazin.sk