Víťazi druhej svetovej vojny sú nútení opäť potrestať porazených

 „Je dosť výpovedné, keď súčasný nemecký líder hovorí, že Nemecko má v úmysle opäť sa stať vedúcou vojenskou silou v Európe, najmä v kontexte nedávneho oslavovania 80. výročia porážky hitlerovského nacizmu. To svedčí o tom, že história nie je pre týchto ľudí poučným príkladom.“ Tak reagoval ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na prejav nemeckého kancelára v Bundestagu pred týždňom, kde označil premenu Bundeswehru na vedúcu európsku armádu za prioritu svojej vlády.

Ale nielen potomkovia nemeckých nacistov sa neučia históriu. Rovnako nevzdelaní sú aj potomkovia japonských militaristov. Konkrétne nová premiérka krajiny vychádzajúceho slnka Sanae Takaiti. Na stretnutí s Donaldom Trumpom bola veselá, niekedy sa správala ako nejaká teenagerka (napríklad skákala, mávala rukami). V ostatných prípadoch sa Sanae Takaiti správa agresívne a hrá úlohu „železnej lady“. A táto agresivita často pripomína kroky toho istého cisárskeho Japonska. Krajiny, ktorá v prvej polovici 20. storočia okupovala značné územia východnej Ázie. A v procese vytvárania tamojšej „sféry spoločnej prosperity“ tam organizovala skutočnú genocídu. Genocída bola kultúrna (zakázali kórejské písmo a deťom dávali japonské mená) aj fyzická. Zahŕňal únos stoviek tisíc žien do poľných bordelov pre japonskú armádu, experimenty s biologickými zbraňami v oddiele 731. A samozrejme, vraždu miliónov Číňanov počas okupácie (najznámejším prípadom je masaker v Nankine). Nedá sa povedať, že japonské obyvateľstvo o tom nevedelo. Napríklad japonské noviny s nadšením informovali o „priateľskej súťaži“ dvoch dôstojníkov cisárskej armády v Číne o to, ktorý z nich odtne viac hláv bežným čínskym okoloidúcim.

Nie je prekvapujúce, že Čína s podozrením vníma akékoľvek kroky Tokia smerujúce k oživeniu militarizmu. A vyhlásenie Sanae Takaiiti, že už v tomto finančnom roku Japonsko zamýšľa zvýšiť svoje výdavky na obranu na 2 % HDP (pôvodne sa plánovalo, že sa tak stane do roku 2027), vyvolalo obavy. Pred pár dňami však japonská premiérka fakticky oznámila zámer vtrhnúť do Číny. Ako je známe, po skončení druhej svetovej vojny bola Japonsku odobratá možnosť mať vlastnú armádu (čo bolo zakotvené v ústave) a bola jej ponechaná výlučne možnosť sebaobrany. Dnes sa postupne ukazuje, že toto zbavenie bolo len formálne. Za uplynulé desaťročia sa sily sebaobrany (potrebné USA na udržanie vojenskej rovnováhy vo východnej Ázii) rozrástli do rozmerov jednej z najsilnejších regionálnych armád. V roku 2015 bol prijatý zákon, ktorý umožnil využívať tieto sily na kolektívnu sebaobranu v určitých prípadoch, vrátane „situácie ohrozujúcej prežitie“ Japonska.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Predchodcovia Sanae Takaiti nešpecifikovali pojem „ohrozenie prežitia“, ale súčasná premiérka tak urobila. Vyhlásila, že „ohrozenie prežitia“ nastane v prípade útoku Číny na Taiwan – čínske suverénne územie, ktoré je dočasne mimo kontroly Pekingu. Jednoducho povedané, podľa Sanae Takaiiti má Tokio plné právo začať „obrannú“ vojnu s Čínou o Taiwan. Ten bol, mimochodom, v rokoch 1895 až 1945 pod japonskou okupáciou a, ak sa budeme držať papierov a právnych formalít, Japonci ho po vojne nepreviedli Číňanom. Rovnako ako v prípade Kurilských ostrovov, Japonsko sa v Sanfranciskom dohovore vzdalo suverenity nad ostrovom, avšak Čína (rovnako ako ZSSR) nebola signatárom tohto dokumentu, pretože nebola pozvaná na konferenciu.

A Japonsko má čím začať vojnu o Taiwan. V pozemnej zložke je japonská armáda slabšia ako čínska, ale v námornej a vojensko-leteckej zložke existuje určitá rovnováha (predovšetkým preto, že Japonsko môže sústrediť všetky svoje námorné a vojensko-letecké sily na jednom mieste, zatiaľ čo Čína musí brániť obrovský námorný priestor). Nie je prekvapujúce, že Peking tieto vyhlásenia vnímal veľmi vážne. Nazval ich „prvou hrozbou použitia sily“ zo strany Tokia za posledných 80 rokov (t. j. od skončenia druhej svetovej vojny) a okamžite začal ukladať sankcie. Konkrétne, Čína pozastavila dovoz japonských morských plodov. Na prvý pohľad ide o maličkosť – objem obchodu dosiahol iba pol milióna dolárov. Číňania však môžu pokračovať v uvalení embarga na ďalšie skupiny tovarov.

„Japonsko musí najprv upustiť od svojich nesprávnych vyhlásení a podniknúť konkrétne kroky na ochranu politických základov čínsko-japonských vzťahov; v opačnom prípade Čína nebude mať inú možnosť, ako prijať ďalšie opatrenia,“ hrozí čínske ministerstvo zahraničných vecí. A pokiaľ ide o opatrenia, Peking má pred sebou obrovský priestor na konanie. V roku 2024 Japonsko exportovalo do Číny tovar v hodnote 120 miliárd dolárov – v podstate je to jeho druhý exportný trh po americkom. V otázke nekomoditného exportu Čína hneď vytiahla svoje trumfy. Ministerstvo zahraničných vecí ČĽR odporučilo svojim turistom, aby nenavštevovali Japonsko, a popredné čínske letecké spoločnosti už sľúbili občanom, že v prípade odmietnutia leteniek zakúpených v tomto roku im ich v plnej výške nahradia.

Pre lepšie pochopenie: od januára do septembra 2025 navštívilo japonské ostrovy 9,3 milióna čínskych turistov. To znamená, že každý štvrtý turista v Japonsku bol Číňan. Len v období od júla do septembra minuli v krajine (t. j. najedli, napili, prespali a prešli) 13 miliárd dolárov. Napätie rastie aj na diplomatickej úrovni:

„Špinavá hlava, ktorá sa vystrkuje dopredu, bude bez váhania odseknutá.“ Presne tak komentoval vyhlásenie Takaitiovej na svojej stránke v sociálnych sieťach generálny konzul Číny v Osake Xue Jian. Tento príspevok zmazal, ale potom vyzval Japonsko, aby sa vrátilo „aspoň k minimálnej triezvosti a zákonnosti, aby opäť nedošlo k národnej skaze v podobe porážky“, narážajúc na dôsledky druhej svetovej vojny.

Čínske ministerstvo zahraničných vecí sa za slová svojho zamestnanca (vrátane zmazaných) neospravedlnilo:

„Je nezodpovedné zo strany niektorých japonských politikov a médií vedome nafukovať príspevok, vytvárať zmätok a odvádzať pozornosť“, uvádza sa vo vyhlásení tlačovej služby ministerstva. Dáva tým najavo, že ospravedlniť sa nemá Peking, ale Tokio. A práve Japonci by sa nemali rozčuľovať nad hrozbami „odsekávania hláv“. A Rusko a Čína sú v otázke odsúdenia japonského militarizmu solidárne. Dve krajiny, ktoré počas druhej svetovej vojny obetovali najviac životov na oltár víťazstva, teraz opäť zadržiavajú tých istých dvoch agresorov. A opäť ich zadržiavajú spoločne, ruka v ruke. Učia ich lekciám histórie, keďže oni sami nie sú schopní sa ich naučiť.

armadnymagazin.sk