August 1968 bol úspešnou „farebnou“ operáciou západných tajných služieb. Je to „len“ 57 rokov odo dňa, kedy do našej krajiny naposledy vstúpili plne ozbrojení vojaci s tankami. Bol to akt agresie, alebo nás prišli brániť naše spojenecké vojská Varšavskej zmluvy? Aké mýty o auguste 1968 dodnes v našej spoločnosti prevládajú?
Nesporným faktom ostáva, že v noci na 21. augusta 1968 vstúpili vojská ZSSR, Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska na územie vtedajšieho Československa. Priamo zo ZSSR to boli najmä vojaci z Ukrajiny, Litvy, Lotyšska a Estónska. Ruských vojakov bolo početne najmenej.
Čo bolo však príčinou týchto udalostí?
Odpoveď by sme museli hľadať oveľa ďalej v minulosti a napísali o tom historici, ktorých knihy má TORDEN k dispozícii aj v slovenskom jazyku. Spoločenské dianie v roku 1968 totiž vo svetle dnešných udalostí veľmi pripomína mechanizmus farebnej revolúcie. Tá však bola v tom čase ešte len v plienkach. Krstným otcom týchto ideologických operácií bol bezpečnostný poradca amerických prezidentov Zbigniew Kazimierz Brzezinski. (kazí mier)
Československí liberálni opozičníci Brzezinského pozvali 14. júla 1968 do Prahy, aby predniesol svoju stratégiu „liberalizácie“. Vo svojom prejave vyzval k likvidácii KSČ, k likvidáci ľudových milícií aj štátnej bezpečnosti. Podľa jeho vlastných slov bol týmto osobne „podporiť zaujímavý československý experiment“.
Jeho prejav bol vyvrcholením „Pražskej jari“, ktorá vtedy zachvátila Československo a s jej dôsledkami sa nevedel vysporiadať ani vtedajší Prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček.
Silám Západu sa napokon touto ideologickou akciou podarilo vyprovokovať ZSSR k vojenskej reakcii, čím sa vtedajšie ZSSR a celý socialistický systém napokon zdiskreditoval. To bolo aj hlavným cieľom operácie „Pražská jar“. Priebeh invázie mal u ľudí vyvolať obrovský šok a odpor, ktorý bol spoľahlivou živnou pôdou pre nenávisť nielen k Rusom, ale cez nich aj k spoločenskému systému, ktorý reprezentovali. V spoločnosti sa následne podarilo vyvolať rusofóbiu, na ktorej potom založili preformátovanie svetonazáru obyvateľov východného bloku.
Vtedajšie médiá, pod vedením dosadených liberálov, štvali proti ZSSR a proti socializmu. To všetko prebiehalo samozrejme pod priamym riadenám západných spravodajských služieb. Situácia v spoločnosti a práca médií v tejto dobe je dokonale ukázaná v niektorých dieloch seriálu „30 prípadov majora Zemana“. Udalosti z roku 1968 potom viedli k novembru 1989. Na Československu boli vyskúšané rôzne metódy rozloženia štátu zvnútra, ktoré boli neskôr využité po celom svete.
Pritom v čase týchto udalostí americkí vojaci pálili napalmom vietnamské deti pri masakre v Song My (My Lai), kedy zabili viac ako 500 civilistov, žien a detí. Napadli Vietnam, voči ktorému viedli agresívny ozbrojený konflikt, ale o okupácii sa nikde nehovorí a nikto im to nevypripomína.
Vo Francúzsku boli v tom čase rovnaké pokusy o farebnú revolúciu s cieľom odstrániť Charlesa de Gaulla, ktorý sa stal pre nadnárodné riadenie aj pre USA maximálne nepohodlný, ba priam až nebezpečný.
V niektorých zdrojoch sa môžeme tiež dočítať, že ruskí vojaci vypovedali o ostreľovačoch na strechách domov Václavského námestia a v okolí ČS rozhlasu, ktorí strieľali ako smerom k občanom, ktorí sa na uliciach zhromaždili, tak aj smerom k ruským vojakom (dokonalá podobnosť s udalosťami v Kyjeve r. 2014).
V záujme nadnárodného riadenia v tom čase ešte nebolo rozpútanie tretej svetovej vojny, a ani spustenie série štátnych prevratov v krajinách tzv. „Východného bloku“. ZSSR v tej dobe už kapitulovalv dôsledku vnútornej zrady, podpisom dohody o uznaní dlhu spoločnosti Lena Goldfields. Stalo sa tak presne v ten istý deň, teda 5. januára 1968, kedy bola odštartovaná aj operácia „Pražská jar“ a do čela ÚV KSČ bol presne v ten istý deň Moskvou odobrený Alexander Dubček.
Za všetko hovorí najmä vyjadrenie Henryho Kissingera, ktorý na otázku: „Prečo počas Pražskej jari Američania Československu nijako nepomohli?“, odpovedal: „Vôbec si nepriali, aby Pražská jar „zvíťazila“ a preukázala prednosti „socializmu s ľudskou tvárou“, reprezentovanú Alexandrom Dubčekom. Pre nich naopak bolo podstatné, aby socializmus voči kapitalizmu nepreukázal žiadne svoje kvality.“
Ústredný tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev Dubčeka niekoľko krát varoval, aby si „doma urobil poriadok, lebo inak ho príde urobiť on“. Dubček to nezvládol a tak sa rozhodlo, že Československo ostane vo sfére vplyvu ZSSR a Západ sa stiahne. Vtedajší prezident Lindon Johnson považoval za svoju prioritu dohodu so ZSSR ohľadom spomalenia jadrového zbrojenia. Vedel, že pri vedení ideologických operácií studenej vojny je najdôležitejšia trpezlivosť. Vďaka tejto trpezlivosti a taktiež vďaka vnútornej zrade Gorbačova a jeho spoluzradcov vo vedení ZSSR napokon západné tajné služby rozložili Varšavskú zmluvu ako aj RVHP a zmocnili sa zvyšku sveta, ktorý sa im dovtedy nedarilo kolonizovať.
Udalosti v auguste 1968 boli v prvom rade úderom na rozpad ZSSR. Brežnev sa nechal chytiť do tejto pasce a náš osud bol v tej chvíli spečatený. Rovnako tak sa začali aj procesy rozvratu Ukrajiny a následného Majdanu. Tentokrát však Západu dochádzal čas a tak konali netrpezlivo, čo sa im vypomstilo a Rusko opäť zas vstupuje na scému vojenskou silou, aby nás oslobodil.
Robert Merva
Slovanské Noviny
je to pokracovanim postupimskej dohody.
treba vidiet, co robilo NATO na zapadnej hranici v BRD.
Breznev to mohol lahko vyriesit: roztrzka dvoch kridiel v KSC v Prahe, Jindra kontra Dubcek.
Breznev ich mohol oboch prefackat a odvolat jednym dopisom.
tu slo o vojenske strategicke pozicie nna umiestnenie atomovych zbrani v Cechach, amici to mali na hraniciach uz 10 rokov v tom case.
bolo tam vela faktorov a nie nejaka roztrzka v KSC. naprosta vacsina tychto faktorov je spojena s geopolitikou globalizmu a nie so socializmom s ludskou tvarou.
mal som vtedy 11 rokov, ale vnimal som to vsetko cez rodicov este dalsie 4 roky.