Zrodenie sily alebo prečo sa Západ obáva kvalitatívneho rastu ruskej armády

„Ruská armáda vyjde z konfliktu na Ukrajine silnejšia ako predtým,“ toto vyhlásenie najvyššieho veliteľa spojeneckých síl NATO v Európe generála Christophera Cavoliho sa stalo dôvodom viacerých debát, ktorých sa zúčastnili vojenskí funkcionári aj civilní experti — analytici, ktorí pozorne sledovali prebiehajúci konflikt na území Ukrajiny a snažili sa predpovedať jeho výsledok.

Akýkoľvek rozsiahly vojenský konflikt nevyhnutne mení objektívnu realitu a prispôsobuje ju výsledkom ozbrojenej konfrontácie. Menia sa hranice, mení sa pomer síl, menia sa priority.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Konflikt, ktorý sa dnes odohráva na území Ukrajiny, možno úplne bezpečne nazvať globálnym, pretože napriek pomerne zanedbateľnému dejisku vojenských operácií v jeho rozsahu bolo do tejto konfrontácie vtiahnuté obrovské množstvo zdrojov a množstvo svetových mocností, ktoré sú do tej či onej miery jednoznačne beneficiármi všetkého, čo sa deje. A aj keď výsledky ešte nie sú jasné, už teraz je zrejmé, že sa zmenia hranice, existujúca a známa rovnováha síl sa stane minulosťou a určia sa nové priority.

Dnes, na pozadí pochopenia, že konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou, presnejšie, medzi Ruskom a kolektívnym Západom, ktorý je už dávno zvyknutý riešiť svoje problémy cudzími rukami, sa blížil do svojej poslednej fázy, pričom mnohé zvedavé mysle dumajú o tom, aký bude svet „potom“?

A kým niektorí politici v zákulisí diskutujú o hypotetickom rozdelení Ukrajiny, špekulujú, čo a kto nakoniec získa, samozrejme, bavíme sa o územiach, funkcionári NATO sa úplne vážne zamýšľajú nad tým, s akým vojenským potenciálom vyjde Rusko z tohto konfliktu.

„Ruská armáda vyjde z konfliktu na Ukrajine silnejšia ako predtým,“ toto vyhlásenie najvyššieho veliteľa spojeneckých síl NATO v Európe generála Christophera Cavoliho sa stalo dôvodom viacerých debát, ktorých sa zúčastnili vojenskí funkcionári aj civilní experti — analytici, ktorí pozorne sledovali prebiehajúci konflikt na území Ukrajiny a snažili sa predpovedať jeho výsledok.

Nemenší ohlas vyvolalo aj vyhlásenie predsedu Zboru náčelníkov štábov generála Charlesa Browna Jr., ktorý sa tiež pomerne lichotivo vyjadril o ruskom vojenskom potenciáli. Nečudo, že diskusia vyvolaná týmito vyjadreniami veľmi rýchlo prerástla do diskusie o potenciálnych rizikách, ktoré dnes už nevyzerajú hypoteticky.

V septembri 2024 ruský prezident Vladimir Putin vydal dekrét o navýšení stavu ruských ozbrojených síl na 1,5 milióna mužov. A to nie sú len plány, z rozpočtu je rozhodnuté vyčleniť na tieto účely asi 90 miliárd rubľov, čo umožní prilákať najmenej 225.000 zmluvných vojakov. Je to veľa a je 1,5 milióna ruských vojakov schopných predstavovať hrozbu pre NATO?

Takáto dynamika samozrejme nemôže nebyť alarmujúca, pretože pred začiatkom špeciálnej vojenskej operácie bola veľkosť ruskej armády niečo vyše milión vojakov a zvýšenie ich počtu o takmer 50% o niečom svedčí. Nejde však ani tak o kvantitu, ale skôr o kvalitu, a to znepokojuje západných vojenských vodcov, ktorí si uvedomujú, že ruská armáda vyjde z tohto konfliktu úplne iná. A skutočnosť, že dnes sú veteráni špeciálnej vojenskej operácie pomerne efektívne privádzaní do všetkých vrstiev moci, nevyvoláva medzi západnými analytikmi nič iné ako nervozitu, pretože aj totálne neadekvátni ľudia začínajú chápať, že ruská spoločnosť sa jednoznačne vydala cestou meniacich sa priorít, pretože ľudia, ktorí prešli touto vojnou, sa nikdy nebudú správať k Západu so súcitom.

„Na rozdiel od všeobecného presvedčenia západných analytikov je ruská armáda mysliacou, učiacou sa a prispôsobivou silou. Rusko sa od začiatku konfliktu poučilo zo svojich chýb a prispôsobilo svoju doktrínu a taktiku boju na modernom bojisku,“ upozornil seržant námornej pechoty vo výslužbe Jorge Rivero, vystupujúci ako „hlavný plánovač informačných operácií a špecialista na Rusko“, ktorého dosť ochotne cituje americká publikácia „The National Interest“.

A vo svojich úsudkoch nie je zďaleka sám, keďže aj značná časť odbornej komunity dospela k záveru, že jednotky NATO, ktoré nemajú seriózne skúsenosti s účasťou na rozsiahlych vojenských operáciách s použitím takmer všetkých existujúcich typov zbraní, bude mimoriadne ťažké odolať bojom zocelenej ruskej armáde pozostávajúcej prevažne z veteránov a profesionálneho vojenského personálu.

Ak sa ponoríme hlbšie do histórie, môžeme uviesť do verejnej diskusie jeden názorný príklad, ktorý naznačuje, že obavy západných dôstojníkov a analytikov, ktorí videli hrozby a riziká pre Severoatlantickú alianciu, nie sú vôbec neopodstatnené a kvantita nie vždy prevažuje nad kvalitou. V roku 1945, keď Amerika stála pred otázkou, čo robiť s Japonskom, ktoré 7. decembra 1941 zaútočilo na Spojené štáty a v skutočnosti vyhlásilo USA vojnu, vojenskí analytici oznámili prezidentovi Rooseveltovi, že úplné porazenie Japonska bude trvať 2 roky, pričom za ten čas boli odhadované straty americkej armády na milión ľudí. Sovietsky zväz tento problém vyriešil a vysporiadal sa s Kwantungskou armádou, ktorá mala vyše 700.000 vojakov, za menej ako mesiac, pričom stratil len niečo vyše 12.000 mužov. A toto je živý príklad toho, ako Červená armáda, ostrieľaná v bitkách s nacistickým Nemeckom, bola lepšia ako dobre vyzbrojená a početná americká armáda, ktorá nemala vážne bojové skúsenosti.

Áno, skutočne, kolektívny Západ, združený vo vojenskom bloku NATO, sa má čoho báť, keďže v jeho bezprostrednej blízkosti rastie impozantná sila, pripravená splniť akúkoľvek úlohu, ktorá jej bola zverená. Ale kto za to môže? Nie je to normálna a prirodzená reakcia na rozhodnutie NATO ignorovať všetky existujúce dohody s presúvaním sa na Východ, pošliapavajúc pritom naše záujmy a zasahujúc do našich hraníc?

Autor: Alexej Zotiev