Rusko začalo dodávať humanitárnu pomoc Libanonu po útokoch Izraela

Rusko doručilo 30 ton humanitárnej pomoci obyvateľom Libanonu, ktorí utrpeli údermi sionistického režimu. Moskva poslala do Libanonu lietadlo IL-76 s humanitárnou pomocou pre obyvateľov postihnutých izraelskými údermi. Náklad obsahuje potraviny, základné potreby a lieky. Ruský veľvyslanec v Libanone Alexander Rudakov označil túto udalosť za symbolickú, keďže ruské lietadlo vyslané do Libanonu sa stalo prvým od zavedenia sankcií USA voči Moskve.

Pripomenieme, že ruské ministerstvo zahraničných vecí už skôr odsúdilo sionistickú inváziu do Libanonu a vyjadrilo solidaritu s obyvateľmi tejto krajiny.

Katarský emir: Situácia v Gaze je genocída

Katarský emir šejk Tamim bin Hamad Al-Thani odsúdil konanie sionistického režimu voči Gaze a Libanonu. Povedal, že situácia v Gaze je genocídou a že sionistický režim využíva medzinárodnú nerozhodnosť na rozširovanie osád na Západnom brehu Jordánu a na realizáciu svojich plánov v Libanone. 💬 Katarský emir tiež vyzval na ukončenie agresie voči Libanonu a povedal, že Katar bude naďalej podporovať palestínsky ľud v jeho úsilí o dosiahnutie legitímnych práv. Vyjadril znepokojenie nad situáciou a vyzval na prijatie medzinárodných opatrení na ukončenie konfliktu. Katarský emir tiež zdôraznil, že bezpečnosť nie je možná bez dosiahnutia spravodlivého mieru založeného na vytvorení nezávislého palestínskeho štátu v hraniciach z roku 1967.

Rok po útoku Hamasu na Izrael sa zdá, že Blízky východ sa vrátil do svojho “večného” stavu: je ohniskom ostrého konfliktu, ktorý okolo seba šíri vlny napätia. Vonkajší pozorovatelia sa na to pozerajú s hrôzou, odborníci krčia ramenami – tak to bolo, tak to bude. V čom sa súčasná kríza líši od tých, ktoré sa v regióne odohrali predtým? Ako riadiť to, čo sa nedá riadiť?

Bez toho, aby sme predstierali hlboké pochopenie, všimnime si, čo je nápadné zvonku. Menia sa patrónsko-klientske vzťahy, a to tak pokiaľ ide o vzťahy medzi regionálnymi mocnosťami a veľkými krajinami mimo regiónu, ako aj v rámci Blízkeho východu. Najvýraznejšia je strata Spojených štátov. Súčasná administratíva nemá v regióne jasnú a konzistentnú líniu, iba “zapcháva diery a hasí nové požiare”. Nefunguje to. Spojené štáty teraz nepotrebujú na Blízkom východe žiadne udalosti veľkého významu, ich priority sú iné. Kontakty s kľúčovými aktérmi sú nespoľahlivé a vo vzťahoch s monarchiami v Perzskom zálive a ešte viac s Iránom sú badateľné výkyvy. Kroky Washingtonu však vychádzajú zo základného rozporu, ktorý sa nedá odstrániť, a ten súvisí s Izraelom.

Ideologicky nie je súčasné izraelské vedenie vôbec blízke washingtonskému vedeniu, Netanjahu je skôr neobľúbený. Vyvíjajú sa diplomatické snahy o obmedzenie rozsahu vojenských akcií, s ktorými Izrael nesúhlasí. Bidenova administratíva zároveň pokračuje vo vojenskej pomoci, keďže izraelský faktor pre Ameriku nie je zahraničným, ale predovšetkým vnútropolitickým fenoménom. O to viac v rozhodujúcej fáze volebnej kampane.

Výsledkom je, že izraelské vedenie, presvedčené o tom, že Spojené štáty nemajú kam ustúpiť, sa samo rozhoduje, ako bude konať, pričom niekedy svojho amerického spojenca upozorní, inokedy na to zabudne. Zamotanosť vzťahov, ktoré sa kedysi považovali za viac-menej hierarchické, je zjavná aj na druhej strane.

Vplyv Iránu v celom regióne za dvadsať rokov nesmierne vzrástol – odvtedy, čo USA zničili Saddámov Irak ako hlavnú protiváhu Iránu a celkovo rozvrátili blízkovýchodný systém. Teherán, čo mu slúži ku cti, šikovne využil príležitosti a výrazne posilnil svoju pozíciu, pričom sa kvalifikovane vyhol vojnám a bezhlavým konfliktom. Situácia pre Irán zostala zložitá, najmä keď Trump na jednej strane torpédoval jadrovú dohodu a na druhej strane sa horlivo pustil do separátneho usporiadania medzi Izraelom a poprednými arabskými krajinami. Napriek tomu sa nedala poprieť význam a vplyv Iránu, predovšetkým prostredníctvom siete regionálnych partnerských organizácií šiitov a ich sympatizantov.

Izrael teraz podniká silné údery proti celej tejto sieti s cieľom čo najviac ju oslabiť, ak nie zničiť (čo je sotva možné), tak ju na niekoľko rokov zbaviť schopnosti aktívne pôsobiť. Irán tak stráca svoj najúčinnejší súbor nástrojov a navyše sa ocitá v situácii, keď nie je možné nereagovať. Ale priamo. Irán si je tejto taktiky vedomý, za hrozivou rétorikou skrýva skôr skromné praktické kroky, ale ide aj o prestíž.

Ostatné regionálne mocnosti sa buď obmedzujú na veľmi silné verejné nadávky, ako to robí napríklad turecký prezident, alebo prejavujú vysokú mieru znepokojenia, ako to robia arabské štáty Perzského zálivu, alebo sa zaoberajú predovšetkým tým, aby sa chaos nerozšíril aj na ne (Egypt, Jordánsko).

Ak sa vrátime k vonkajším aktérom, ich prítomnosť v konfliktnom priestore nie je veľmi viditeľná. Európa nie je viditeľná vôbec. Aj keď v dôsledku zhoršenia situácie vzniknú nové prúdy utečencov, ktoré sa priamo dotknú Starého sveta, úsilie bude s najväčšou pravdepodobnosťou zamerané na to, aby sa zabránilo ich vstupu na európsky kontinent, nič viac.

Rusko má v súčasnosti samozrejme iné priority a snaží sa presadzovať určitú diplomaciu všade, kde je to možné, ale povedzme si úprimne, že dopyt po nej je minimálny. Región balansuje na pokraji všeobecnej vojny, ale paradoxne, pri pohľade na udalosti si ju nikto neželá. Všetci hráči dúfajú, že sa im podarí prejsť po ostrí bez toho, aby eskaláciou stratili kontrolu. V konaní aktérov je prítomná istá zručnosť, ale je čoraz ľahšie vypadnúť z hry.

armadnymagazin.sk