Prečo vlastenectvo nie je pravicový extrémizmus

Vlastenecké strany a hnutia sú progresívnymi liberálmi a vlastne celým politickým mainstreamom EÚ nazývaní „extrémna pravica, fašisti, neonacisti“,  atď., pretože v centre ich záujmu a politiky je rodina, národ, vlasť a národné hodnoty, ktoré sú súčasťou antického a židovsko-kresťanského dedičstva európskej kultúry a civilizácie.

Ich zdrojom je grécka múdrosť, rímske právo, kresťanská morálka a osvietenská veda.

Je potom logické, že progresívny mainstream dáva nálepku „extrémnej pravice“ stranám a hnutiam ako Národné združenie (RN) Marine LePenovej z Francúzska, Flámsky záujem (VB) Geerta Wildersa z Holandska, hnutiu Republika zo Slovenska atď., práve pre ich vlasteneckú agendu.

Vlasteneckú agendu však prijali za svoje aj ľavicové subjekty ako je Hnutie Sáry Wagentknechtovej z Nemecka, či strany SMER zo Slovenska atď. Vzniká potom otázka, či ľavicové strany môžu byť zároveň pravicové a pravicové strany zároveň ľavicové.

Pokiaľ oddelíme spoločenské a ekonomické hľadisko, tak áno, môžu byť, ale to súvisí s našou problematikou len nepriamo. Úvodom považujem za nevyhnutné uviesť, ako definuje extrémizmus Ministerstvo vnútra SR (MV SR – dostupné na Wikipedii, krátené, netrpezliví čitatelia to môžu vynechať na ich škodu).

Základný mainstreamový prehľad

Extrémizmus označuje konanie a prejavy vychádzajúce z postojov krajne vyhrotenej, demokratickému systému nepriateľskej ideológie, ktoré priamo, alebo v určitom časovom horizonte deštruktívne pôsobia na existujúci demokratický systém a jeho základné atribúty.

Za ďalšie charakteristické znaky extrémizmu sa považuje snaha o obmedzenie, potláčanie, znemožnenie výkonu základných práv a slobôd pre určité skupiny obyvateľstva definované ich pohlavím, národnosťou, rasou, etnikom, farbou pleti, vierovyznaním, jazykom, sexuálnou orientáciou, príslušnosťou k spoločenskej triede, majetkom, ako aj používanie fyzického násilia či hrozba použitia násilia namiereného voči názorovým či politickým oponentom alebo ich majetku. Extrémizmus sa delí na pravicový, ľavicový, náboženský a extrémizmus zameraný na jednu otázku (ekologický, separatizmus a pod.)

Pravicový extrémizmus (iné názvy: krajná pravica, extrémna pravica, ultrapravica)

Podľa mainstreamových definícií ide o jednu z foriem politického extrémizmu. Presnejšie ide o súhrnné označenie rôznych antidemokratických snažení, ktoré patria na pravý okraj bežného politického spektra “pravica – ľavica”. Politické strany pravicového extrémizmu väčšinou propagujú “silný štát”, agresívny nacionalizmus a odpor proti cudzím etnickým skupinám. V širšom zmysle možno do pravicového extrémizmu zahrnúť aj určité formy (historického či moderného) terorizmu. Protipólom pravicového extrémizmu je ľavicový extrémizmus.

Na stránkach slovenského Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola svojho času (bez uvedenia zdroja) uvedená nasledujúca definícia pravicového extrémizmu: „súhrn postojov, spôsobov správania a akcií, ktoré sú buď organizované alebo nie, ktoré vychádzajú z rasisticky alebo etnicky podmienenej sociálnej nerovnosti človeka, vyžadujú etnickú homogenitu národa a odmietajú princíp rovnosti zakotvený vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, zdôvodňujú prednosť spoločenstva pred indivíduom, odmietajú pluralizmus hodnôt liberálnej demokracie a demokraciu chcú definovať ako spiatočnícku“.

Pravicový extrémizmus je teda charakteristický nasledujúcimi prvkami:

• je antipluralistický a podnecuje strach pred spoločenskou rôznorodosťou
• odmieta myšlienku ľudských práv, hlavne ľudskej dôstojnosti ako i práva na slobodu a rovnosť
• uprednostňuje autoritatívny vodcovský štát, a preto je antidemokratický
• je antiparlamentaristický, pretože odmieta súťaženie politických strán a preferuje homogénne národné spoločenstvo
• je antiinštitucionálny, odmieta deľbu moci
• je verejne alebo skryto rasistický a/alebo antisemitský
• vo všeobecnosti je nepriateľský voči cudzincom, odmieta „iných“ alebo „cudzích“, ako i tých, ktorí sa za týchto ľudí zasadzujú
• je vypäto nacionalistický a nepriateľský voči ostatným štátom
• podporuje revizionizmus, v ktorom bagatelizuje význam nacistického štátu alebo ho dáva za príklad, či relativizuje a popiera holokaust
• je náchylný páchať násilie, vo vlastných radoch toleruje neonacistov a vojenské násilie
• znevažuje všetkých, ktorí sa odkláňajú od noriem, ktoré stanovili samotní extrémisti, ako napr. homosexuáli, postihnutí ľudia, etnické menšiny alebo politicky inak zmýšľajúci ľudia.”

Podľa ekonóma a filozofa F. A. Hayeka (a jeho prívržencov z rakúskej ekonomickej školy) boli však taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus (čo sú vzorové prípady pravicového extrémizmu!) z hľadiska ich vzťahu k štátu socialistickými, teda ľavicovými smermi, lebo presadzovali silný štát a to je podľa neho typický atribút ľavice. Ostatné atribúty týchto hnutí autor neanalyzoval. ^[2][3]

Ľavicový extrémizmus (iné názvy: krajná ľavica, extrémna ľavica, ultraľavica)

Ideologicky vychádza z anarchistických, antiglobalistických, antikapitalistických a marxistických teórií, pričom odmieta vonkajšiu autoritu a presadzuje myšlienky tzv. „slobodného“ jednotlivca. I keď väčšina ľavicovo extrémistických skupín verejne nedeklaruje potlačovanie práv a slobôd ostatných jednotlivcov, v prípade realizácie cieľov ľavicových extrémistov môže dôjsť k priamemu ohrozeniu pluralitnej demokracie a občianskych slobôd.

Typickým znakom ľavicového extrémizmu je rozširovanie princípu rovnosti na všetky oblasti života a pre všetkých ľudí. Zdôrazňovaním elementárnej ľudskej rovnosti sa síce zhoduje s princípmi demokratického ústavného štátu, avšak z tohto princípu vyvodzuje dôsledky, ktoré nie sú zlučiteľné s charakterom demokratického právneho štátu.”

Ľavicový extrémizmus je jedna z foriem politického extrémizmu. Presnejšie ide o súhrnné označenie rôznych antidemokratických snažení, ktoré patria na ľavý okraj bežného politického spektra “pravica – ľavica“. Typické príklady ľavicového extrémizmu sú anarchizmus (odmietanie akejkoľvek vlády) a komunizmus (v užšom zmysle, t.j. odmietanie vlády kapitalistickej vládnucej triedy), ale za súčasť ľavicového extrémizmu možno považovať aj časti novej ľavice.

Podľa niektorých názorov treba považovať za ľavicový extrémizmus aj celú ideológiu marxizmu, ale tento názor je sporný. V širšom zmysle do ľavicového extrémizmus patria aj určité formy násilného terorizmu (napr. RAF).^[1] Protipólom ľavicového extrémizmu je pravicový extrémizmus. Toľko Ministerstvo vnútra SR.

Dovoľujem si tvrdiť, že Ministerstvo vnútra SR odviedlo tendenčnú prácu v súlade s  progresívnym naratívom politického mainstreamu

s dvomi výnimkami. Či už náhodou, alebo zámerne, uviedlo MV SR, viď vyššie, že za súčasť ľavicového extrémizmu možno považovať aj časti novej ľavice, a že podľa ekonóma a filozofa F. A. Hayeka (a jeho prívržencov z rakúskej ekonomickej školy) boli taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus (čo sú vzorové prípady pravicového extrémizmu) z hľadiska ich vzťahu k štátu socialistickými, teda ľavicovými smermi, lebo presadzovali silný štát a to je podľa neho typický atribút ľavice.

Ostatné atribúty týchto hnutí autor neanalyzoval.Dôkladne sa však touto témou zaoberali viacerí významní filozofi, napríklad Hanah Arendtová, ktorá sa dopracovala k rovnakému záveru, ako Fridrich Hayek. Ako ukážem nižšie, celá progresívna konštrukcia extrémizmu je postavená na hlavu. Ministerstvo vnútra SR tak môže svoj materiál odhodiť rovno do koša a prizvať skutočných odborníkov na vypracovanie nového.

Fašizmus aj nacizmus sú ľavicové politické zoskupenia

Z definície a charakteristických prvkov pravicového extrémizmu vyplýva, že MV SR popisuje charakteristiky nacistického režimu a jeho pohrobkov, čo je bežná progresívna prax.

Fašizmus aj nacizmus sú však ľavicové politické zoskupenia. K tomuto záveru dospeli už dávno významní filozofi ako spomenutí Fridrich Hayek a Hanah Arendtová. Pred 2. svetovou vojnou o tom nikto ani nediskutoval.

Spočiatku len sovietski komunisti mali dobrý dôvod nepriznať, že hitlerovské Nemecko bola ľavicová socialistická diktatúra. Nemecký útok na západnú Európu bol totiž komunistickou internacionálou označovaný ako spravodlivý boj za oslobodenie robotníckej triedy.

Rétorika sa zmenila až po realizácii plánu Barbarossa. Komunistická propaganda nedokázala prijať fakt, že proti sebe bojujú dve socialistické krajiny, preto v Rusku dodnes označujú nemecký režim za fašistický a ignorujú skutočné pomenovanie národný socializmus. Preto komunisti, socialisti a ich nástupcovia, progresívni liberáli tvrdia, že nemecký národný socializmus bol pravicový, dokonca extrémne. Bodaj by to nerobili, sú z jedného hniezda.

Fašizmus, vlastnú verziu socializmu, stvoril revolucionár a bývalý sociálny demokrat Benito Mussolini, dobre známy v kruhoch V.I. Lenina, ktorému sa znepáčil ruský systém. Nahradil ho dohodou štátu s majiteľmi firiem, zamestnancami a finančnou sférou, ktorým direktívne vládla fašistická štátostrana namiesto komunistickej. Finančníci boli odstavení od politického aj mocenského vplyvu.

Kým sa nedostal Mussolini do závesu Hitlera, jeho fašizmus nebol antisemitský, ani rasistický. Hitler k fašizmu pridal antisemitizmus a rasizmus a vznikol národný socializmus. Z ekonomického hľadiska sú tieto režimy prakticky totožné so socializmom čínskym, ktorý však hrá len na vlasteneckú strunu.

Frankov režim v Španielsku v princípe nebol fašizmus, len pravicová diktatúra, ktorej nastolenie bolo reakciou na snahu ľavice nastoliť socialistickú diktatúru. Krajiny pod nemeckou okupáciou boli antisemitské, ale priamo riadené nemeckou správou, zatiaľ čo režimy satelitov museli vykonávať politiku Hitlera vo vlastnej réžii. Kto v týchto krajinách vládol bolo však nepodstatné.

Sú potom vlastenecké strany a hnutia extrémne ľavicové a nie extrémne pravicové? To už vôbec nie. Vlastenecké hnutie na území dnešného Slovenska začalo už koncom 18. storočia najskôr jednotlivcami, potom spolkami a nakoniec politickými stranami. Bez nich by sme nemali svoj vlastný štát.

Vlastencom môže byť preto jednotlivec, príslušník pravice, ľavice, kresťan, ateista atď. Dedičstvo 250 ročnej histórie úsilia našich predkov nemôžeme preto premrhať v mene akýchkoľvek vznešených ideálov.

Prečo však progresívni liberáli tak nenávidia vlastencov, že ich nálepkujú ako extrémistov?

Pretože z ich hodnotovo-ideologického hľadiska, ktoré je v protiklade s hodnotovým hľadiskom vlastencov, sú vlastenci naozaj extrémisti. Hodnotové hľadisko progresívnych liberálov má však zdroj v ľavicovej ideológii kultúrneho marxizmu neomarxistov tzv. Frankfurtskej školy, zakladatelia ktorej si pod heslom „Kto nás môže zachrániť pred európskou civilizáciou“ vytýčili cieľ jej zničenie so všetkými jej atribútmi ako je rodina, národ, vlasť a kresťanstvo.

Z hodnotového hľadiska by si vlastenci, ktorí sa neriadia žiadnou ideológiou, len zdedenými hodnotami európskej kultúry a civilizácie mali uvedomiť, že progresívni liberáli sú ľavicoví extrémisti, ktorí budujú anticivilizáciu k autentickej európskej civilizácii.

Je nepochopiteľné, že si doteraz nikto z vlasteneckých strán a hnutí nevšimol, že agenda progresívnych liberálov v podaní MV SR spadá pod hlavičkou Novej ľavice do kategórie ľavicového extrémizmu spolu s anarchizmom a komunizmom.

Novej ľavici a jej nástupcom, progresívnym liberálom, sa za posledných 50 rokov podarilo naplniť Gramsciho ideu dlhého, pomalého pochodu inštitúciami a získať kľúčové pozície v mediálnej, akademickej a ekonomickej sfére, odkiaľ zásadne ovplyvňujú politiku.

Jedna vec je získať mocenské pozície, druhá vec je uhájiť ich. Faktickým zakladateľom ideológie Novej (progresívno-liberálnej) ľavice bol António Gramsci, hoci jeho pohrobkovia sa k nemu nahlas nepriznávajú a mnohým je skutočne neznámy.

Je to logické, lebo typická sekta má vnútorný kruh zasvätených a masu obyčajných veriacich a Gramsci je takmer isto len pre zasvätených. Dovoľujem si tvrdiť, že o tomto nemá tušenie nielen obyčajný volič, ale ani vedenie Progresívnych liberálov na Slovensku. Možno maximálne tak mladý Šimečka.

Čo je teda agendou progresívnych liberálov?

Rodina, národ, vlasť, národné hodnoty a autentické hodnoty európskej kultúry a civilizácie sú základom, na ktorom stojí agenda vlastencov.

Pokiaľ tieto pojmy počuje progresívny liberál, dostane amok nezávisle na tom, či pôsobí v štruktúrach EÚ, alebo v jej členskom štáte, lebo ich bytostne ideologicky nenávidí. Naopak, agenda progresívnych liberálov je podpora imigrácie a multikulturalizmu, LGBT a gender, rovnosť, klíma a grean deal, ľudské práva, antirasizmus, radikálny feminizmus atď. Obidve agendy sú preto v  antagonistickom vzťahu.

Progresívnu agendu načrtnem aspoň stručne.

Imigrácia je neoddeliteľne spätá s multikulturalizmom. Pre vybudovanie rasovo-kultúrne rozmanitej, multikultúrnej spoločnosti je nevyhnutný „import obohacovateľov“, čiže imigrantov z Afriky a Ázie. Multikulturalizmus je však so slobodou demokraciou a rovnosťou občanov pred zákonom nezlučiteľný, preto bez zavrhnutia tohto ideologického bludu nemá migračná politika rozumné riešenie.

Dôjde nevyhnutne k „Veľkej výmene“ obyvateľstva a naplneniu Kalergiho plánu. Ekonomické zdôvodnenia potreby imigrácie nemajú racionálny základ, principiálne neriešia problém.

LGBT + gender. Prírodu neoklameš, biologické pohlavia sú len dve, muž a žena plus genetické vady ako je hermafrodit. Potom máme sexuálnu orientáciu, čo je hetero, homo a bisexualizmus + ostatné. Niekto môže mať rovnaké chúťky ako jeden druh chrobáka, ktorý mal chúťky na pivovú fľašu. Nasleduje rodová identita, jej počet dosiahol čísla 72, čo je už stav mysle v podmienkach zúriacej ideológie. Je to kombinácia šarlatánstvu podobných dišpút v stredoveku o počte anjelov tancujúcich na hrote ihly a psychopatie.

Rovnosť je v progresívno-liberálnom svete hodnotou, preto je v ňom možné zaoberať sa nezmyslami. Rovnosť však nie je hodnota, ale hodnotové kritérium, preto homosexuálny vzťah nie je hodnotovo rovnaký ako vzťah heterosexuálny. Na tzv. „vyspelom“ Západe ako aj na úrovni EÚ majú ministerstvá resp. komisárku pre rovnosť, ktorých úlohou je presadzovať tzv. „stratifikačnú rovnosť“ pomocou kvót.

Aká by bola reakcia na nastolenie požiadavky na rovnosť príjmov pre všetkých si neviem ani predstaviť. Je potom vcelku logické, že stále viac ľudí v súvislosti s otázkami hodnôt nemajú pochopenie s tým, aby ich každodenný život určovali radikálne menšiny.

Ľudské práva sú aj práva na privilégia, špeciálne zaobchádzanie a ochranu menšín, najmä radikálnych. Menšiny však nie sú to najcennejšie čo máme, ak tvrdí EÚ. Právo prvej noci je privilégium a zároveň ľudské právo, zaiste ho však nebudeme presadzovať. EÚ má kodifikované práva Afričanov v Európe, nemá však kodifikované práva Európanov v Európe, čo považujem za nehoráznosť spolu s celou agendou.

Antirasizmus je spojovaný s režimom bielej nadradenosti a privilégií vyplývajúcimi zo systémového, inštitucionálneho rasizmu bielej rasy. USA je prvý štát Západu, v ktorom je ideologická polarizácia očividná. Demokratická strana je stranou menšín, podporuje BLM, wokizmus a cancel culture, Republikáni je strana Američanov bez rozdielu.

Európska kultúra a civilizácia vznikla historicky ako kultúra a civilizácia bielej rasy, preto chcú Európania žiť po svojom, čo je ideologicky prezentované ako xenofóbia a rasizmus. To, že moslimskí a iní imigranti chcú žiť po svojom v Európe, je prezentované ako „kultúrne obohatenie“. Dostali sme sa na novú úroveň problematiky, a to na rasovo-kultúrnu, ktorú musíme riešiť po novom.

Skratka DEI (diversity, equality, inclusion), čiže rozmanitosť, rovnosť a včleňovanie (pozn.red. – inklúzia) je vznešené heslo budovania multikultúrnej spoločnosti v EÚ.

V praxi sa prejavuje prílivom migrantov, ich terorom, v poslednom čase najmä bodaním a podrezávaním Európanov nožom, včleňovaním islamského práva šaría do právneho systému krajín „vyspelého multikultúrneho Západu“ a za pomoci progresívnych extrémistov budovaním moslimsko-černošského kalifátu. O tom, že sa v Európe už začala rasovo-kultúrna vojna svedčí, okrem teroru imigrantov, nástup progresívno-fanatického obrazoborectva, ničenie sôch a pamiatok európskej civilizácie a ich osobností, literárnych diel atď. Všetko, za čo sa Európania hanbia sú Neeurópania pyšní.

Klimaalarmizmus – Grean deal. Elektromobilita, hmyz ako ekologická potrava, vybíjanie kráv, sledovanie uhlíkovej stopy atď. je už bežná agenda EÚ. Zaregistroval som aj zákaz kladenia ohňa v prírode, čo je pre mňa signál, že celá zelená agenda je absurdný bluf, ktorý slúži geniálnym podvodníkom na úplne iné ciele ako sú deklarované.

Genialita týchto podvodníkov spočíva v tom, že dokázali presvedčiť ohromný počet ľudí, že životodarný CO2 je vlastne jedovatý. Jedovatí sú potom aj ľudia, lebo vydychujú CO2 ako každý živočích a tak treba zredukovať ich počet v mene záchrany planéty, pretože inak zhorí! Lenže tí fanatici tomu naozaj veria! Na vojne nás slušní lampasáci poučili, že najlepší spôsob ako znefunkčniť armádu je dodržiavať striktne všetky predpisy.

Okrem zákazu spaľovacích motorov atď. by sme mali požadovať zákaz všetkých činností, ktoré produkujú CO2, čiže sýtené nápoje, pivo, kvasený chleba, niektoré druhy penových umelých hmôt, vyžadovať, aby sa ľudia pohybovali pomaly a menej dýchali atď. až ad absurdum. Taká CocaCola by zagágala ako prvá. Myslím to vážne, lebo na tých idiotov v EÚ už zrejme nič normálne neplatí.

Progresívni liberáli nemajú v podstate žiadny logický argument nazývať vlastencov pravicovými extrémistami, okrem zneužitia asociácie slov národný a nacistický.

Nepoznám žiadnu vlasteneckú stranu, alebo hnutie, ktorej program by zodpovedal definícii pravicového extrémizmu podľa MV SR. Z ideologického hľadiska tzv. Liberálnej demokracie je však každý, ktorý sa odchýli od jej hodnotových dogiem, pravicový extrémista.

Progresívci majú strach. Jedna vec je získať mocenské pozície, druhá vec je uhájiť ich. Tí, ktorým hrozí strata pozícií sa samozrejme bránia.

Zbraňami Novej ľavice, čiže súčasných progresívnych liberálov, je ostrakizácia, nenávisť, dezinformácia – a presne podľa Orwella, tiež obviňovanie druhej strany práve z tých hriechov, ktorých sa sami dopúšťajú.

Odpor vlastencov k uvedenej ľavicovo-extrémistickej agende je progresívnymi liberálmi kladený na úroveň vzťahu nacistov k menšinám a k demokracii ako takej. Ide však o zámernú relativizáciu systému hodnôt, kedy sa následok stane príčinou, obeť páchateľom a šarlatánstvo vedou. Vlastenci tolerujú menšiny, ale nestrpia ich diktát ako má žiť väčšinová spoločnosť nech je to odôvodnené akýmikoľvek vznešenými ideálmi liberálnej demokracie.

Liberálna demokracia Západu je v skutočnosti rasistická, antibelošská, anticivilizačná totalitná diktatúra a tyrania radikálnych menšín (v štádiu postupu), ktorej ideologickým zdrojom je kultúrny marxizmus neomarxistov Frankfurtskej školy.

Nositeľom tejto ideológie je progresívna neomarxistická Nová ľavica, ktorej nástupcovia v súčasnosti sú progresívni liberáli. Mimoriadne dôležité je však aj to, že túto extrémne ľavicovú ideológiu zdieľajú aj ekonomicky vyslovene pravicové strany, čím je politický mainstream pevne stmelený.

V západnom civilizačnom okruhu prebieha v podstate konflikt medzi autentickou európskou kultúrou a civilizáciou a razantne nastupujúcou progresívno-moslimsko-černošskou kultúrou a civilizáciou. Príkladom môže byť Francúzsko, v ktorom sa finančná oligarchia (Macron) účelovo spojila s extrémnou ľavicou (Melanchon) proti vlastencom (LePen).

Bol som zhrozený aké nezmysly fanaticky doslova vrieskala po voľbách na mítingu Melanchonava zástupkyňa. Pripomínalo mi to atmosféru po víťaznom Februári roku 1948 a 50. roky 20. storočia. Nechápem, ako môžu rodení Francúzi voliť stranu, ktorej predstavitelia otvorenie hovoria, že chcú (okrem komunistických fantázií) v podstate vybudovať vo Francúzsku kreolskú spoločnosť na spôsob Haiti! Takýchto doslova magorov je na Západe neúrekom, u nás sú to progresívci, ale tí tieto magoriny pred nami taja, aby neboli spláchnutí z politickej scény rovnako, ako naši Zelení.

Úlohou vlastencov je odhaľovať pravú tvár progresívcov a ich „liberálnej demokracie.

Musia to robiť pred ľuďmi tak, aby pochopili, kto tí progresívni liberáli v skutočnosti sú a aký osud im pripravujú. Zatiaľ sa nezdá, že by predstavitelia vlasteneckých strán a hnutí svoju úlohu pochopili, mizerných 5% preferencií to potvrdzuje.

Nuž a národ obrazne čaká, že sa títo vlastenci preberú a začnú pracovať až sa im bude z kečky pariť. Práca to bude neľahká, lebo v ideologicky antagonistickom vzťahu ide o boj kto z koho, na život a na smrť, preto je konflikt taký vyhrotený a iný ani nebude, lebo nemôže byť iný práve z jeho ideologickej podstaty.

Nikdy sa nedá vylúčiť, že stret názorov a ideológií prerastie do fyzickej konfrontácie. Spoločnosť uvrhnutá do duality je k tomu náchylnejšia ako spoločnosť názorovo pestrá. Mala by nám byť výstrahou vojna Severu proti Juhu, Španielska občianska vojna, či zmätok v Nemecku po 1. svetovej vojne, ktorý skončil nástupom nacizmu. Môže sa stať, že sa nakoniec stretnú dve totality a len jedna prežije. Už to tu párkrát bolo a vždy to stálo mnoho životov. A nie je dôvod si myslieť, že tentoraz by to mohlo byť lepšie.

Jediná možnosť ako zabrániť tomuto scenáru, je včas odhaliť pravú, extrémistickú tvár progresívcov každého razenia aj s ich „liberálnou demokraciou“, ktorí plánujú nastoliť v mene vznešených ideálov totalitnú diktatúru horšiu ako nacistická a komunistická spolu.

Musia to pochopiť najmä radoví voliči PS, ale aj voliči ostatných strán. Pokiaľ volebné preferencie progresívcov klesnú pod 5% a vlastencov vzrastú na povedzme nad 15%, potom môžeme povedať, že sa dielu, aspoň na Slovensku, darí.

Obávam sa však, že tento spôsob nebude z objektívnych aj subjektívnych dôvodov úspešný a môžeme očakávať len to najhoršie. Ľudia sú nepoučiteľný a zvykne sa im v hlave rozsvietiť až potom, keď narazia a rozbijú si ústny otvor, čiže keď padnú a rozbijú si hubu.

Pavel Fendek / skspravy.sk /