1968: Nostalgia a nádej sú dve zradné spoločenské placebá

Nostalgia a nádej sú dve placebá, ktorým značná časť verejnosti dokáže podľahnúť. Súvisí to aj s udalosťami augusta 1968 a všeobecne s érou socializmu.

Pôjdem asi proti prúdu, ale to je moja cesta vybrať si radšej nepríjemnú pravdu ako žiť v ilúzii, pretože vidím, že časť spoločnosti si stále naivne namýšľa, že nebyť zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968, tak by sme v bývalom Československu, alias Česko-slovenskej socialistickej republike (ČSSR), dosiahli raj na zemi.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

K nostalgii za bývalými „bezstarostnými“ časmi sa pridávajú aj bývalí marx-leninskí súdruhovia a vyhranene ľavičiarska časť súčasných neomarxistických pohrobkov, ktorí sa snažia prepašovať ďalšie nesystémové placebo o zmarenom obrodnom procese.

No a druhá, prozápadno-liberálna časť názorovej scény si kopne do zlých „Rusov“, hoci to boli v skutočnosti Sovieti a vojaci piatich „spriatelených armád“ Varšavskej zmluvy, ktorí okupáciu uskutočnili. Paradoxne kľúčovú úlohu zohrali súdruhovia z Moskvy, ale ukrajinskej národnosti a tiež vojaci tejto bývalej sovietskej republiky…

A teraz k samotnému kľúčovému princípu udalosti

Nijaká nádej na akýsi „obrodný proces“ nemohla byť z jednoduchého a systémového princípu: tento režim nebol a nemohol byť reformovateľný

Podobne ako nacizmus, pretože oba boli založené na chorých ideologických dogmách, ktoré si o.i. naratívov na svoju existenciu vytýčili vnútorného a vonkajšieho nepriateľa.

Jednoducho tzv. obrodný proces alebo „uvoľnenie“ prioritne súviseli s obrodou pomerov v bývalej štátostrane – komunistickej strane. Tá však žila a mohla prežiť vnútorné, aj vonkajšie pomery, len

v sústave proletárskeho internacionalizmu, kde platili vonkajšie obmedzenia a dodržiavanie „hodnôt socializmu“ – podobne ako je to dnes v únii
na základe dodržiavania dogiem marx-leninskej ideológie, čiže nezmieriteľného triedneho boja so svetom imperializmu, ktorý ohrozoval diktatúru proletariátu – nielen v ČSSR, ale v celom socialistickom tábore.

Bez dodržiavania týchto ideologicko-straníckych a geopolitických dogiem by sa neudržala ani hegemónia jednej strany, ani socializmus bez – alebo s “ľudskou tvárou” – a už vôbec nie izolovane, niekde medzi dvomi polaritami, nech by sa akokoľvek akože „obrodzovalo“ vedenie štátostrany.

Pravda o „pražskej jari“ a okupácii je jednoduchá a jasná: komunizmus, jeho marx-leninská ideológia a socialistický režim sa jednoducho nedali reformovať, museli skončiť v tejto podobe na historickom cintoríne.

Preto snívať dnes o prerušenej „nádeji“ tankami je nezodpovedné nielen k samotnej histórii, ale aj k súčasnosti, pretože niečo podobné zažívame opäť, na čo poukázalo viacero politikov, odmietajúcich poslušné nasledovanie jediného správneho názoru a postoja…

Podobný zánik systému, ktorý sa už prežil, preto čaká aj bývalého pendanta k svetu socializmu – liberálny kapitalizmus, alias diktatúru miliardárov, korporácií a „kolektívneho Západu“ nad zvyškom (väčšinou) sveta.

Až po tomto páde môže ľudstvo dospieť k poučeniu, náprave a budovaniu šťastnejšej a spravodlivejšej spoločnosti bez -izmov a -ológií.

No bez viery v božie, ktoré nás presahuje, to určite nepôjde. Pokora nie je prekážka, ale brána k všeľudskému rozmachu. Ak bol človek stvorený na obraz Boží, potom je logické, že nič s ľudskou tvárou bez Božieho predobrazu nemalo šancu na úspech. A ani mať nebude.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /