Príbeh Čeloveka

Príbeh človeka Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Každú chvíľu sa mal objaviť ten, koho čakal už veľmi, veľmi dávno. Nakoniec sa odzadu niesli kroky a prichádzajúci človek podišiel k Volchvovi. Sadol si vedľa neho.

– Pozdravujem ťa, Volchv, – s potešením v hlase povedal Človek.

– Vitaj, pútnik, – odpovedal Volchv.

Mlčky tam sedeli, Volchv i Človek. Dlho sedeli.

– Si starý i múdry, Volchv, – odrazu započal Človek rozhovor, – Môj život sa mi zdá nesprávny. Zdá sa mi plný ilúzií. Chcem sa ich zbaviť. Povedz, ako to mám urobiť?

– I riekni, Človeče, prečo hľadíš na tie ilúzie?

– No asi … – zamyslel sa Človek, – Asi preto, že sa bojím uvidieť to, čo je za nimi.

– A to je tvoja odpoveď. Hľadaj svoje strachy, za každým z nich – ilúzia. Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Uplynuli už tri roky od návštevy Človeka. Už – už mal znova prísť. Nakoniec zozadu započul kroky. Kto – to si popiskoval pieseň. Zložiac sa vedľa Volchva, Človek povedal:

– Ďakujem ti, Volchv. Ani pamiatky neostalo po mojom predošlom živote. Rodina sa rozpadla, priatelia odišli, príbuzní ma zavrhli. No, som šťastný. Za to ti ďakujem, Volchv.

– Som rád, že to počujem, – odvetil Volchv, pohliadnúc na Človeka prižmúril oči a povedal, A skutočne si sa zbavil svojich strachov? Skutočne ťa nič nedesí?

– Máš pravdu. Bojím sa. Bojím sa starnúť.

– Na základe čoho si presvedčený, že by si mal?

– Ako to, – úprimne sa udivil Človek, – Všetci starnú, aj ja musím.

– A ak nemusíš? – znovu prižmúril oči Volchv.

– Znamená to, chceš povedať, že je to tiež ilúzia? Volchv sedel na vrchu hory a čakal. Prešlo mnoho rokov od chvíle, keď za ním prišiel Človek. No Volchv vedel, že ešte príde. Zozadu bolo počuť kroky.

– Zdravím ťa, Volchv.

– Vitaj, Človek, – odvetil Volchv, – Vidím, že si stále mladý a plný síl.

– Áno, vďaka tebe. No mám ešte jednu otázku.

Človek zaváhal:

– Smrť. Veľmi sa bojím smrti.

– Veď predsa už poznáš princíp, – usmial sa Volchv.

– Ach, takto! Znamená, aj smrť, tiež?

– Áno. Aj smrť tiež.

– A ty? – chytro sa chcel opýtať Človek, no zarazil sa. Nebolo už koho sa pýtať. Na vrchu sedel sám.

– Aj ty, – odpovedal Človek sám sebe.

Dlho sedel Človek na vrchu hory. Veľmi dlho. Nakoniec vstal a riekol:

– Je ešte jedna vec, ktorej sa bojím. Tá jediná, ktorej som sa vždy bál.

V tej chvíli sa svet vôkol stratil.

Človek šiel. Šiel nikam. A v rukách mal štetce a farby…..

s.v.

/ slovanskenoviny.sk /