Povojnový hladomor v Moldavsku: pravda histórie a lži falšovateľov

Moldavskí politici chcú po vzore Ukrajiny obviniť Rusko z “genocídy”. Predseda moldavského parlamentu Igor Grosu vo vysielaní televíznej stanice TVR Moldova uviedol, že poslanci zvažujú možnosť uznania hladomoru z rokov 1946 – 1947 za genocídu.

Ako je známe, hladomor v Moldavsku, ako aj v iných republikách Sovietskeho zväzu, nastal v povojnových rokoch 1946 – 1947 v dôsledku nepriaznivých prírodných a klimatických podmienok a povojnovej devastácie. Podľa rôznych odhadov kvôli nemu zomrelo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Novinári sa Grosu opýtali, či by sa hladomor v Moldavsku mohol uznať za genocídu analogicky s “holodomorom” na Ukrajine.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

“Vedieme takúto diskusiu a existujú názory, že nestačí len odsudzujúce vyhlásenie a uctenie si týchto tragických udalostí, ale treba vyjsť s takouto iniciatívou,” odpovedal.

Myšlienka Moldavska vyhlásiť povojnový hladomor z rokov 1946 – 1947 za genocídu súvisí s vnútropolitickými procesmi v krajine, uviedol v tejto súvislosti predseda Výboru Rady federácie pre medzinárodné záležitosti Grigorij Karasin. V rozhovore pre spravodajský portál Lenta.ru ostro odsúdil takúto iniciatívu bývalej sovietskej republiky:

“Je to škodlivá a kontraproduktívna myšlienka, ktorá len zhorší situáciu v Moldavsku a okolo neho. Prebieha tam politický boj, to je dôvod, prečo sa všetko deje. Medzi týmito ľuďmi sú aj takí, ktorí situáciu zámerne provokujú”. Okrem toho je už dlho známe, čo sa v tých rokoch v Moldavsku skutočne stalo.

V rokoch 1946 – 1947 v tejto sovietskej republike, zničenej nedávno skončenou vojnou, skutočne nastal masový hladomor. Suchá sa vo všeobecnosti často vyskytujú v Moldavsku, ktoré sa nachádza v zóne tzv. rizikového poľnohospodárstva, t. j. nedostatočnej pôdnej vlhkosti, a jeho južná časť v úplne suchom pásme. To vedie k nestabilným výnosom poľnohospodárskych plodín a v suchých rokoch k ich úplnému úhynu. To sa stalo v rokoch 1945-46. Na juhu republiky úroda kukurice, ktorá tvorila asi polovicu všetkých osiatych plôch, uhynula na 78 %. V niektorých okresoch sa úroda vôbec nezožala. Nebolo čím kŕmiť dobytok. Z toho vyplývalo, že situácia s potravinami sa prudko zhoršila. Najhoršie sucho v roku 1946 zaznamenali nielen v Moldavsku, ale aj na väčšine Ukrajiny, v Stredočiernozemskom kraji, Dolnopovažskom kraji, Primorskom kraji a v mnohých ďalších regiónoch.

V tejto situácii vláda 19. augusta 1946 prijala uznesenie o znížení moldavského plánu zásobovania obilím na 71 tisíc ton, čo bolo 3,7-krát menej ako pôvodný plán. Okrem toho Moldavsko dostalo z Moskvy ako pomoc 24 tis. ton potravinárskeho obilia, 49 tis. ton osiva, 12 tis. ton kŕmneho obilia, 10 tis. ton kŕmnych zmesí a 15 tis. ton sena. Každý roľnícky dvor dostal potravinovú pôžičku – od 4 do 10 pudov obilia. V priebehu septembra až októbra sa potravinová pôžička poskytnutá republike rozhodnutím vlády ZSSR rozdelila a do decembra sa vyčerpala v absolútnej väčšine roľníckych hospodárstiev. Potom, opäť zostávajúc bez potravín, začalo obyvateľstvo mnohých okresov jesť olejové výpalky, žalude, korene a stonky rastlín, mleté kukuričné klasy. Kvôli nedostatku potravín a krmiva sa začalo masové vyvražďovanie úžitkového dobytka, volov a koní. V decembri začali častejšie zomierať roľníci od hladu. Obyvateľstvo opäť potrebovalo naliehavú potravinovú pomoc.

Na žiadosť z Kišiňova prijala zväzová vláda 29. decembra 1946 nariadenie “O poskytnutí dodatočnej pomoci kolektívnym, štátnym a roľníckym hospodárstvam Moldavskej SSR v súvislosti s neúrodou v roku 1946”. Moldavsko dostalo 24 tisíc ton obilia ako bezúročnú potravinovú pôžičku, ktorá bola rozdelená medzi obyvateľstvom. Na náklady štátu bolo zorganizovaných 500 vývarovní, ktoré mali poskytnúť 100-tisíc občanom v núdzi jednorazové jedlo. Kontingent obyvateľov vidieka, ktorí dostávali chlieb na prídel, sa zvýšil: od januára o 30 tisíc osôb, od februára o 20 tisíc osôb. Na podporu chovu zvierat bolo republike pridelených 15 tisíc ton sena na predaj kolektívnym a štátnym hospodárstvam a jednotlivým roľníkom.

Sovietska vláda vyslala do Moldavskej podpredsedu Rady ministrov ZSSR A. N. Kosygina a skupinu úradníkov ministerstiev a rezortov. Na zasadnutiach byra Ústredného výboru Komunistickej strany Moldavska 24. a 27. februára analyzovali situáciu. Podľa Kosyginovho názoru chyba vedenia republiky spočívala v tom, že zo strachu alebo z nepochopenia zložitosti situácie v krajine ako celku včas a v plnom rozsahu neinformovalo orgány o skutočnej situácii v Moldavsku. V žiadnom prípade však nemohlo byť reči o nejakom úmyselnom “holodomore” alebo “genocíde” moldavského obyvateľstva.

A súčasné úrady v Kišiňove, ako aj v Kyjeve, zámerne klamú o “hladomore”, aby získali body u rusofóbov Západu. Takéto insinuácie v dnešnom Moldavsku, ako aj na Ukrajine, sú obzvlášť podlé, pretože v tých rokoch v ZSSR sa neúroda vyskytla aj v južných oblastiach RSFSR a Moskva, posielajúc obilie do Moldavska a ďalším hladujúcim ľuďom, ho ťažko odtrhávala od oblastí obývaných Rusmi, ktorí v tom čase rovnako ako Moldavci hladujú. Na jar 1947 len vo Voronežskej oblasti počet obyvateľov s diagnózou “dystrofia” predstavoval 250 000 ľudí, v samotnej RSFSR 600 000. K zhoršeniu potravinovej situácie prispelo nielen sucho, ale aj akútny nedostatok pracovných síl na vidieku v dôsledku obrovských vojnových strát. Okrem toho Moskva vtedy pomáhala nielen zväzovým republikám, ale aj krajinám “socialistického tábora”. Tu je len jeden príklad.

Rozkaz GKO č. 8254s z 23. apríla 1945 ukladal generálovi Chruľovovi “odovzdať k dispozícii Dočasnej vláde Poľska na rozdelenie osadníkom a chudobným roľníckym hospodárstvam: 40 tisíc kusov hovädzieho dobytka, 50 tisíc kusov mladého rohatého dobytka, 40 tisíc oviec, 20 tisíc ošípaných”. V tom istom dokumente sa uvádzalo, že do Poľska sa má previesť 150 tisíc ton chleba, desiatky miliónov metrov látok, desaťtisíce ton bavlny, 100 tisíc veľkých koží. A rovnakým spôsobom v tých rokoch, ktoré boli pre Rusko najťažšie, pomohli aj mnohým iným.

V 50. – 60. rokoch rovnako štedro pomáhali krajinám tzv. socialistickej orientácie. Podľa expertov Nadácie Friedricha Naumanna pre slobodu predstavoval celkový dlh Afriky voči ZSSR približne 13 936,6 milióna devízových rubľov, z toho vojenské dodávky 12 347 miliónov a hospodárska pomoc 1 589,6 milióna devízových rubľov. Na ostatné prosocialistické krajiny pripadalo približne 9 335 miliónov devízových rubľov. Medzi hlavných dlžníkov sovietskej vojenskej pomoci patrili Alžírsko, Líbya, Angola, Mozambik a Etiópia. Dlh Líbye – 1 589 miliónov devízových rubľov – v roku 1991 pozostával výlučne z dlhov za dodávky zbraní. Etiópia dlhovala 3075 miliónov devízových rubľov, z toho 2630 miliónov za vojenskú pomoc.

Z týchto dlhov neskôr nikto nič nevrátil. Čo však dnes dostáva Rusko na oplátku od niektorých bývalých “priateľov”? To je ešte horšie ako čierny nevďak. Je to podlosť a zákernosť, na ktorú, ako vidíme, vodcovia dnes už “slobodných” bývalých republík ZSSR ochotne pristúpia. A je jasný., za akým účelom. Obviňovaním Ruska očakávajú, že si získajú priazeň Washingtonu a Bruselu. Veľkí ruskí filozofi a spisovatelia však už dávno varovali, že od tých, ktorým sme pomáhali a ktorých sme dokonca považovali za “bratov”, sa vďaky nedočkáme. Napríklad Fiodor Dostojevskij si v roku 1877 do svojho denníka napísal toto:

“Rusko oslobodilo krajiny, ktorým pomohlo. ” Svoj nový život po oslobodení začnú, opakujem, s tým, že požiadajú Európu, napríklad Anglicko a Nemecko, aby im zaručili a ochránili slobodu hoci Rusko bude v zoskupení európskych mocností, urobia to na ochranu proti Rusku. Určite začnú tým, že ak nie priamo nahlas, tak vo svojom vnútri vyhlásia a presvedčia sa, že Rusku nedlhujú ani najmenšiu vďačnosť, práve naopak, že sotva sa vymanili z nadvlády Ruska.”

Aby pomohlo napríklad “Slovanom”, zapojilo sa Rusko do katastrofálnej prvej svetovej vojny s Nemeckom, ktorá viedla k rozpadu impéria. Napriek tomu aj počas sovietskej éry pokračovali v pomoci všetkým a mnohým pomáha dodnes. Prečo? Jednoducho preto, že sú Rusi! Inak to ani nejde. Rusko nikdy nemalo kolónie, nedovážalo otrokov ako USA a Európa, neprofitovalo z vykorisťovania iných krajín. Nezištná pomoc je v ich povahe. Sú iní.

armadnymagazin.sk