USA budú musieť odísť. Putin opakuje výzvu na stiahnutie amerických vojsk z Eurázie

“USA nemajú miesto v Eurázii” – summit ŠOS spochybňuje americkú hegemóniu – uviedli CNN. Prijatie Bieloruska do Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (ŠOS) na výročnom samite lídrov v Kazachstane je ďalším krokom Ruska a Číny k transformácii ŠOS z regionálneho bezpečnostného združenia na geopolitickú protiváhu západných inštitúcií vedených Spojenými štátmi a ich spojencami, zistila CNN.

Po vstupe Bieloruska bude mať ŠOS 10 členov, ktorí predstavujú viac ako 40 % svetovej populácie a približne štvrtinu svetového hospodárstva. Jej súčasťou sú aj dva pozorovateľské štáty, Afganistan a Mongolsko, a viac ako tucet “partnerov pre dialóg” od Mjanmarska cez Turecko až po arabské štáty. Rozšírenie ŠOS prichádza po tom, ako iné zoskupenie pod vedením Ruska a Číny, BRICS, zdvojnásobilo počet svojich členov a výrazne rozšírilo svoju globálnu prítomnosť.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

S rastúcou medzinárodnou viditeľnosťou a hospodárskou váhou ŠOS rastú aj jej geopolitické ambície. Vstup Bieloruska, ktoré hraničí s Európskou úniou, “skutočne podčiarkuje, ako sa poslanie ŠOS za posledných niekoľko rokov zmenilo”, uviedla Eva Seiwertová z inštitútu MERICS. Hlava ruského štátu načrtla všeobecnú víziu bezpečnostného systému v Eurázii:

“Z dlhodobého hľadiska je potrebné postupne odstrániť vojenskú prítomnosť vonkajších mocností v eurázijskom regióne.”

ŠOS je čoraz viac vnímaná ako protizápadná sila. “Ďalším rozšírením združenia Rusko a Čína ukazujú, že majú veľa stúpencov svojho svetonázoru, v ktorom pre USA nie je v Eurázii miesto,” zdôrazňuje Seiwertová.

Proces prebieha

Čo majú spoločné Bidenova porážka v debate a Macronova porážka vo voľbách? pýta sa Fjodor Lukjanov, riaditeľ pre výskum Nadácie pre rozvoj a podporu Medzinárodného diskusného klubu Valdaj.

Dve výrazné politické udalosti posledných dní – debata prezidentských kandidátov USA, ktorá sa skončila potupou Joea Bidena, a neúspech strany Emmanuela Macrona v mimoriadnych parlamentných voľbách vo Francúzsku – akútne vyvolali otázky o stave západného establišmentu. Spojovacím článkom tejto reťaze budú pravdepodobne parlamentné voľby v Spojenom kráľovstve, v ktorých sa predpokladá, že konzervatívci, ktorí sú teraz pri moci, utrpia bezprecedentnú porážku. Dôvody sú v každom prípade iné. Objavuje sa však jeden vzorec.

Nepochopenie, ako riešiť narastajúce sociálne a hospodárske problémy, ukončuje priemernosť politického mainstreamu, ktorá bola normou od konca studenej vojny. Voliči čakajú na nápady a návrhy. Na to, aby sa objavili, je potrebná vecná polemika. A tá v posledných desaťročiach nebola. Najprv prišiel “koniec dejín”. Zánik ZSSR sa vnímal ako dôkaz bezpodmienečného triumfu západného modelu. To ovplyvnilo tak zahraničnopolitické, ako aj vnútropolitické správanie. Na Západe, najmä v Európe, prevládal centralizmus – strany pri moci sa striedali a vytvárali koalície (konzervatívci, socialisti, liberáli a niektorí margináli, ktorí sa nakrátko vymanili), ale kurz sa menil len málo. Považovalo sa to za zbytočné – všeobecné smerovanie bolo zrejmé a boli možné len drobné úpravy. Politická ekonómia sa skutočne zmenila na globálnu, všetko sa menej určovalo v rámci krajiny. A účinnosť orgánov závisela od schopnosti “riešiť problémy” na nadnárodnej úrovni, čo predpokladalo špeciálne zručnosti, ktorým spoluobčania nie vždy rozumeli.

V prípade Spojených štátov to neplatilo, pretože boli na vrchole svetovej pyramídy, ale aj tam existovalo vnímanie politického predurčenia. Amerika bola čoraz viac závislá od svojho dominantného postavenia vo svete, preto ho každý vodca musel posilniť. Koncom roka 2000 sa ukázalo, že liberálna globalizácia nielenže nedokáže vyriešiť všetky problémy, ale vytvára nové, a to aj v najrozvinutejších krajinách. Pocit znevýhodnenia a neistoty z budúcnosti narastal. Meniace sa osobnosti a strany miešali tie isté karty. V zaužívanej paradigme neexistovali žiadne odpovede. Vnútorné napätie však rástlo a začal sublimovať alternatívny program. Namiesto sociálno-ekonomických problémov sa do popredia dostávali témy rovnosti a pozornosti k akýmkoľvek, aj vymysleným identitám. Je vecou vkusu, či to budeme považovať za vedomý trik establišmentu, alebo za logický vývoj liberálnej koncepcie.

Tento fenomén však vyvolal ostrú polarizáciu spoločensko-politickej agendy. Nie podľa modelu devätnásteho a dvadsiateho storočia, keď sa ideologický spor viedol o materiálnu základňu rozvoja. Teraz sa diskusia snaží odvolávať na etické predpoklady, čo zjavne znemožňuje vecný rozhovor. Prístupy sú hodnotové, t. j. hodnotiace, nie ideologické alebo aplikačné. Tie druhé, či už s nimi súhlasíme alebo nie, implikujú súbor praktických opatrení na riešenie naliehavých problémov spoločnosti. Tie prvé nie. Vzostup tzv. populistov z marginálnych na vedúce politické sily je spôsobený tým, že sa – niekedy až extravagantným spôsobom – snažia vrátiť diskusiu k témam, ktoré sa týkajú mnohých voličov. Establishment čelí protestným prúdom rôznymi spôsobmi. Jednou z metód je zaradiť ich do kategórie morálne neprijateľných a vyhlásiť zabránenie ich nástupu k moci za boj za zachovanie demokracie.

Druhou metódou je nahradiť protestné osobnosti náhradníkmi. Prvý spôsob sa pozoruje všade. Žiarivým príkladom druhého je prehnaný a elastický centrista Macron, ktorého vládnuce kruhy nominovali pred siedmimi rokmi uprostred paniky z Trumpovho víťazstva a stúpencov brexitu. Ako vidíme, obe metódy zlyhávajú. Pokusy jednoducho potlačiť a marginalizovať populistov už nefungujú. Existuje dopyt po zmysluplnom ideologickom boji, ktorý by ponúkol odlišné riešenia významných otázok. Nedávni outsideri sa to snažia zdôrazniť. Nie vždy sa im to darí, ale dochádza k posunom. K akým zmenám a kedy to povedie, nie je známe. Napriek znepokojujúcemu preháňaniu mainstreamu nejde o žiadne sociálne revolúcie. “Normalizácia” exmarginalistov je protichodný proces, aj oni sa prispôsobujú existujúcemu rámcu. Začal sa však proces výmeny politických generácií. A neprejde bez následkov – domnieva sa Fjodor Lukjanov

armadnymagazin.sk