Dubček dvakrát odklial tento národ, spomína Chmelár pri príležitosti jeho nedožitých 102. narodenín 

Slovensko malo počas socializmu, ak nepočítame prezidenta Gustáva Husáka, azda iba jedného veľkého štátnika. Bol ním prvý tajomník ÚV KSČ a vrcholný predstaviteľ Pražskej jari Alexander Dubček.

Po Nežnej revolúcii chceli nielen Slováci, ale aj časť Čechov a Moravákov poslať na Pražský hrad do funkcie prvého demokratického prezidenta práve Dubčeka, napokon sa ním ale stal Václav Havel.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Nebol štátnikom, ale symbolom ľudskosti

Na Alexandra Dubčeka nezabudlo nielen množstvo Slovákov, ale ani politický komentátor a historik Eduard Chmelár, ktorý mu na sociálnej sieti venoval pomerne obsiahly status. Podľa Chmelára bol Dubček muž, ktorý „dvakrát odklonil národ“. Chmelár pripomína aj to, že pred 102 rokmi, 27. novembra 1921, sa narodil v Uhrovci celosvetovo najznámejší Slovák Alexander Dubček.

„Na to, aby sme pochopili jeho význam, si však nesmieme klamať. Alexander Dubček ako politik nikdy nebol hrdina. V mnohých konkrétnych situáciách konal spôsobom, ktorý nemôžem obhajovať a už vôbec sa s ním stotožniť,“ priznáva Chmelár, podľa ktorého Dubček nebol ani štátnikom, ktorého v koncepčnom uvažovaní o politike Gustáv Husák na míle prevyšoval.

A nebol ani tribúnom ľudu, lebo sa zajakával a nebol obdarený rečníckym talentom. „Prečo si teda máme pripomínať človeka, ktorý toľkokrát zlyhal, pochybil a sklamal, ako jednu z najväčších osobností nielen slovenských, ale aj svetových dejín?“ pýta sa historik. „Stelesňuje totiž vlastnosti, ktoré sú politike stále úplne cudzie: ľudskosť, čestnosť, dobrosrdečnosť, láskavosť,“ vysvetľuje Chmelár, podľa ktorého bol Dubček symbolom ľudskosti, ktorá v revolučnom kvase roku 1968 uchvátila celý svet.

„Jeho bezprostrednosť očarúvala a magicky strhávala davy,“ dodáva. Jeho veľkosť podľa Chmelára spočívala skôr v tom, čo neurobil, ako v tom, čo urobil. „Nezasiahol proti demokratickej revolúcii Pražskej jari, ktorá vypukla zdola. Neurobil to zo strachu, ale z presvedčenia,“ prízvukuje skúsený historik.

Dubčekovo meno stále zjednocuje a inšpiruje

„Dubčekova ľudskosť bola základom fenomenálnej dôveryhodnosti, ktorá je dnešnej politike úplne cudzia. Dvakrát odklial tento národ. Po prvýkrát počas Pražskej jari v roku 1968, keď mu ľudia uverili, že nie je len straníckym aparátčikom a môžu mu dôverovať. A po druhýkrát počas Nežnej revolúcie. Tu sa jeho historická úloha stále podceňuje, ale musím pripomenúť jednu vec.

Keď Alexander Dubček po prvýkrát vystúpil na revolučnom zhromaždení na Námestí SNP v Bratislave 23. novembra 1989, spôsobil tým zásadný psychologický zlom v spoločnosti,“ spomína politický komentátor, podľa ktorého Dubčekov návrat na scénu bol akýmsi vyslobodením zo strachu a znamenal zjednotenie všetkých významných zložiek vtedajšej opozície.

Dubčekovo meno podľa Chmelára stále zjednocuje a inšpiruje. „Kladie vysoké nároky na úroveň nášho verejného života a pripomína nám, že z každej politickej porážky v našich dejinách (štúrovské povstanie, SNP, Pražská jar) sa zrodilo naše morálne víťazstvo, že z Dubčekovej myšlienky „dejiny netvorí len reťaz víťazstiev, ale aj porážok“, sa stala súčasť našej identity. Alexander Dubček, tento „vášnivý idealista“ (ako ho nazval jeho priateľ a bývalý rakúsky prezident Heinz Fischer), veril v dobro človeka.

Aj keď to znie naivne, je to viac, než nám tu zanechali celé generácie politikov a štátnikov,“ konštatuje záverom Eduard Chmelár a dodáva, že ak sa budeme aj my riadiť týmto jednoduchým ideálom, slovenská spoločnosť nemôže stratiť mravný kompas.

ereport.sk