Mediálny výsmech 17. novembra:  Smutný obraz slobody slova s cenzúrou a doublespeakom

Je smutné, že sa nám tu opäť vrátili cenzori pravdy, angažovaní propagandisti jediného správneho názoru a jediného postoja, ako sa médiá hlavného prúdu pretransformovali opäť na režimové médiá…

Je smutné ako po troch desaťročiach od pádu totality režimové praktiky v iných -ológiách, iných -izmoch a apeloch na spoločenskú zodpovednosť a termíny z totalitného slovníka propagandy (imperialisti, revanšisti, revizionisti, triedni nepriatelia, „rozvracači socializmu“… všeobecne „rozvratné živly“) nahradil progresívny slovník na rovnaké zastrašenie, umlčanie, znemožnenie, ostrakizáciu až elimináciu kritikov systému, ktorých označuje tento mainstremový slovník a jeho režimoví propagandisti za „dezolátov, konšpirátorov, ‘kremeľských  trolov’, či dezinformátorov, všeobecne: údajných šíriteľov hoaxov.

… ako sú opäť angažovaní novinári tentoraz progresívne na „pulze doby“, ako sa opäť všetko meria podľa neformálne vládnucej zmesky ideológií, ako sa ospravedlňuje potláčanie slobody slova, názoru a prejavu v mene „práv“ iných a v mene ochrany bezpečnosti občanov (súčasného režimu) a nerozborných zväzkov s novými priateľmi – opäť v predstave na „večné časy a nikdy inak“…

Kde vraj končí sloboda slova?

Šokujúca bola televízna diskusia na štátny sviatok SR „Deň boja za slobodu a demokraciu“ na TA3 s hlavným naratívom, kde vraj končí sloboda slova a kde sa údajne musíme brániť pred akýmisi „dezinformáciami“, pričom inkvizítori nedokázali presne verifikovať tento pojem aj v jeho synonyme „konšpirátori“, nieto ešte jeho vágne varianty ako „nevhodný obsah“, pričom je jasné, že o detskej pornografii sa vôbec nehovorilo.

Nie tak dávno by ešte samotná novinárska komunita de fakto vylúčila zo svojich radov tých, čo by sa nechali prepožičať na propagandu v prospech šírenia naratívov o potrebe obmedzovania slobody slova a slobody tlače.

Lenže s nástupom internetu, sociálnych sietí a rozmachom alternatívnych mediálnych webov režimový mainstream stráca nielen sledovanosť, ale aj dôveryhodnosť. A nielen u nás, ale napríklad aj v USA, kde čoraz menej ľudí dôveruje tzv. štandardným médiám.

Je smutné, keď sa mainstreamový novinár pýta iného novinára, zastávajúce slobodné názory a pôsobiaceho v tzv. alternatíve, či sa môže písať čokoľvek?

Návrat “vhodného písania”

Pred rokom 1989 by mu odpovedal režimový novinár z jeho angažovaného kmeňa – „len to, súdruh, čo schváli SÚTI – Slovenský úrad pre tlač a informácie”, niečo sa spôsob orwelovho Ministerstva pravdy.

Zadanie činnosti SÚTI by si mali prečítať všetci dnešní angažovaní liberálni novinári: Hlavným cieľom úradu bolo usmerňovať a kontrolovať obsahové zameranie tlačových orgánov, rozhlasu a televízie. Bol primárnou konzultačnou platformou medzi Ústredným výborom komunistickej strany a jednotlivými redakciami, čiže slúžil na prenos „vhodného písania“ podľa vtedajšej mainstreamovej dogmatiky. Do správy Úradu prešla tiež agenda ministerstva kultúry a informácii v oblasti masovokomunikačných prostriedkov, takže úrad dozeral aj na kádrovú politiku vydavateľov a jednotlivých redakcií, čiže kto bol vhodný byť redaktorom, novinárom, komentátorom…

Skrátene: komunikačné prostriedky sa museli v dobre normalizácie dostať opäť pod ideologickú kontrolu, písať a vysielať iba v jej oficiálnom duchu. Tie isté očakávania sú aj dnes…

Totalitné déjà vu

Ešte nemáte paramnéziu, čiže déjà vu? Hlavným kritériom vtedajšieho boja proti buržoáznym dezinformáciám bolo totiž dosiahnutie ideologickej „nezávadnosti“ hromadných informačných prostriedkov. V prípade odhalenia nesúladu („konšpirátori“) publikovaných príspevkov s vytýčenou „konsolidačnou“ líniou boli v prípade inkriminovaného redaktora „vyvodzované závery“.

Niekoľko sumarizačných postrehov z diskusie, kde niektoré floskuly boli už fakt pritiahnuté za vlasy. Keď členovia samozvanej iniciatívy Konšpirátori.sk sú usvedčení, že nemajú pravdu, tak sa rýchlo schovávajú za názorovú „pluralitu“.

Chápete ten postojový oxymoron v ich prípade? Oni, ktorým prekáža akýkoľvek iný, než mainstreamový (rozumej: „ideologicky nezávadný“), názor, teda tí, čo presadzujú len jedno interpretačné hľadisko a de fakto potláčajú možnú rôznorodú názorovú pluralitu sa zrazu, prichytení na hruške, na ňu vo svojej filipike odvolávajú.

Takže máme pochopiť, že cenzúra a nálepkovanie z ich strany a často nezdôvodnené tvrdenia o konšpiračných článkoch či dokonca celých weboch (na ich zozname je už asi tristo) je vlastne príspevok k pluralite názorov. Čiže, podľa samozvaných digitálnych inkvizítorov, ak niekto tvrdí „A“, je „konšpirátor“. Ako to tvrdia lovci konšpirátorov, tak ide zásadne len o „pluralitu názorov“ – v tomto prípade na „konšpirátorov“… To nevymyslíš, to je liberálna scéna – nik iný, okrem nich, nemá právo na názorovú pluralitu.

Druhý poznatok z tejto propagandistickej debaty na propagovanie obmedzovania slobody slova a médií je, že progresívni cenzori si vždy vyberú nejaký hraničný prípad mimo obliga – napr. smrť 14 ročného šikanovaného chlapca (musíme podľa nich chrániť všetkých -násťročných, lebo všetci by mohli byť šikanovaní a mohli by všetci schápať samovraždu…) či v Bruseli obľúbený pseudo dôvod o šírení detskej pornografie (hrozba terorizmu, ktorá frčala na začiatku moderného cenzúrovania a sledovania už vyprchala), alebo si na blokovanie webov vyberú prípad z iného vesmíru -neoprávneného podnikania v online hazarde na legitimitu (zrejme už „bežnú“) na bezprecedentné blokovanie celých webov, veď web ako web… Jednoducho, kto chce slobodného psa biť, totalitnú palicu si vždy nájde.

A toto si dovolia šíriť na štátny sviatok, Deň boja za slobodu a demokraciu! Mainstream už stratil akékoľvek zábrany, dáva to rovno na hulváta.

Tieto neototalitné zvrátenosti v režimových médiách s angažovanými novinármi pripomínajú aforizmus „zabi bobra – zachrániš strom!“ V novom poňatí „zatvor weby – zachrániš slobodu slova!“

Rafael Rafaj

skspravy.sk