Zombies : Ako dno ideologickej posadnutosti preráža angažovaná gender inscenácia o „toxickej maskulinite“

Žijú ešte muži? „Kultúrny“ atak na identitu a rolu mužov v spoločnosti

Bezprecedentný ideologicko-psychologický a propagandistický atak na identitu a rolu mužov v spoločnosti momentálne predvádza na divadelných doskách transgender agendou angažovaná divadelná inscenácia „Zombies“.

Bratislavské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPHO) už minulý rok šokovalo ideologickým pro LGBTI plagátom, urážajúcim kresťanov aj vlastencov a vyvolalo protest verejnosti priamo pred svojim sídlom.

Zdá sa, že odpor a zhnusenie konzervatívnej populácie nestačili. DPHO otvorilo novú sezónu už štvrtou časťou projektu Generácia Z, ktorá je venovaná mladým divákom 15+, napriek tomu, že divadlo upozorňuje, že v „inscenácii sa vyskytujú vulgarizmy a citlivý obsah inscenácie môže vyvolať silné emočné reakcie u divákov a diváčok s traumatickou skúsenosťou“…

Tu vidíme, či radšej neviďme, to „slobodné“ pôsobenie (pa)“kultúry“ na Slovensku ako určujú dôvod na kultúrny štrajk jeho apologéti z „kultúrnej obce“.

Sloboda znamená v liberálno-progresívnej kaviarni aj vulgarizmy v „umení“, ak sa za „umenie“ dá považovať prekopírovanie správania sa ulice a spální do divadelnej sály.

V tomto kontexte a realite faktov priam na smiech vyznievajú apely hercov a „umelcov“ v proteste, že chcú robiť „umenie bez ideológie a bez cenzúry“…

Zombies sú totiž priam výkladnou skriňou prešpikovanou gender, transgender a LGBTI+ ideológiou, v ktorej vidíme práve toxické pôsobenie transgenderizmu na normálnu (maskulinnú) časť mužskej populácie, ktorá sa na doskách DPOH prispôsobuje aj oblečením hercovi, prezentujúceho transvestitu.

Donedávna, kým si progresívne ideológie neosvojili bruselské elity na rozvrat tradičnej spoločnosti, vrátane národných štátov, rodiny a ľudskej, binárnej identity, normálna väčšina korelačne pôsobila na uletenú menšinu.

Teraz je to trend postavený na hlavu, či naopak – vo svojej identite stratená menšina sa nielen vydáva za vzor väčšine mužov, ale aj má toxický vplyv na ich prirodzené maskulinné chovanie, správanie, vystupovanie či dokonca aj obliekanie a aj na nezastupiteľnú spoločenskú rolu.

Ak si niekto mýli „slobodnú kultúru“ s ideologicky angažovanou tvorbou, potom sa vraciame niekde späť do totalitného režimu spred roka 1989.

Tomu v minulosti pomáhali žehliť reputáciu aj mnohí angažovaní herci, umelci či kultúrni tvorcovia, rovnako prispôsobení vtedajšej ideológii a propagande.

V tomto kontexte by sme mali brať s rezervou aj druhý zo zjednodušených propagandistických naratívov súčasného kultúrneho protestu – slogan o „slobodnej kultúre“, pretože ide o jasný nezlučiteľný oxymoron tvrdenia a praxe. Tzv. kultúrny štrajk je vlastne obranou ideológií v kultúre a umení.

Šokujúco-provokačnú inscenáciu divadlo realizuje dokonca v spolupráci so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Vraj je zameraná „primárne na chlapcov a mladých mužov a kladie zásadnú otázku – Čo pre generáciu Z znamená byť mužom v dnešnej dobe?“

Nielen autori, ale aj aktéri sa netaja zámerom spochybniť spoločenskú rolu a identitu muža, čo tendenčne a predpojato nálepkujú za „maskulinitu“.

Pripomeňme si, že maskulinita v psychológii znamená mužské črty správania, mužský ráz, telesný vzhľad, či vlastnosti a osobnostné dispozície typické pre mužov ako sú mužskosť, mužnosť, či chlapskosť.

Typické črty muža a jeho normálne správanie – v súlade s jeho fyzickou, aj psychickou predispozíciou, ktoré sú pre zdravo fungujúcu spoločnosť žiadúce – sú však pre aktivistov gender ideológie „toxické“.

Angažované dielko v duchu gender ideológií totiž nesmeruje mužov k prirodzeným vzorom správania – veď „toxické“ – ale ešte viac prehlbuje neistotu, zmätenosť až pocit neidentifikácie sám so sebou, so svojou vrodenou prirodzenosťou, čo mimo divadelnú scénu využívajú nielen ideologickí aktivisti, ale aj  transgender priemysel na propagovanú zmenu identity a pohlavia.

Inscenácia je len popisno-ukážková, nemá zjavne náročnejší cieľ odstraňovať „stratenosť“ najmä chlapcov a mladých mužov v tomto svete, kde je všetko naruby a ktorý ich indoktrinačne presviedča dokonca o akejsi „vine bieleho muža“ za všetky problémy sveta.

Keďže dielko vzišlo z ideologického podhubia, logicky nemôže byť riešením situácie „stratenosti“ tejto Z generácie, pretože je nielen jeho súčasťou, ale priam aj katalyzátorom či dokonca motorom cieleného zneisťovania generácie chlapcov a ich spoločenskej role muža.

Všetci sme dezorientovaní v tomto svete?

Zrejme preto riaditeľka DPOH V. Schulczová používa hyperbolu, keď vyjadruje názor, “že všetci sme takí nejakí trošku stratení v tomto svete…”

Pritom zámerom autorov vraj bolo zistiť, ako sa muži zmenili. Aj tu sa inscenácia plazí len po povrchu „ako“ a nemá ambíciu hľadať aj odpovede „prečo“, keďže by angažovaní autori išli proti sebe.

V tomto kontexte je najhoršie práve zameranie sa inscenácie na mladé publikum, ktoré ak prišlo zmätené či stratené, tak nepochybne odíde ešte viac zneistené – samo sebou, najmä mládenci a mladí muži, ktorí by skôr potrebovali povzbudiť svoju prirodzenú maskulinitu.

Za všetko hovorí vyjadrenie režiséra Jána Šimka, ktorý angažovane premostil aj na politickú propagandu a obsadil do inscenácie mladého ukrajinského herca, pretože sa mu zdá, že „k téme toxická maskulinita nevyhnutne patrí aj nezmyslená ideológia patriarchátu, s ktorou prichádza Putin na to, aby ideologicky obhájil vojnu“.

Tak za toto vyjadrenie by sa nehanbili ani bývalí súdruhovia-ideológovia bývalého totalitného režimu. Pripomeňme si, že patriarchát je o.i. rodové zriadenie s mužom ako vedúcou osobnosťou. Patriarchát má však aj politický kontext, s ktorým pracuje femizmus a viní ho ako „nadvládu mužov“.

Inscenáciu môžeme považovať za súčasť prebiehajúcej kultúrnej vojny. Jej súčasťou sú aj  spoločenské tlaky na to, ako má muž pôsobiť a žiť v tomto čase.

Aj výber hercov bol cielený, pretože mali mať osobnú skúsenosť s rôznymi identitami… Herec Tadeáš Bolo, ktorý v inscenácii zmätene pobehuje v ženských šatách, hovorí, že od začiatku vedeli, že idú robiť inscenáciu o „toxickej masculinite“.

Čiže v preklade: byť mužom, byť mužným, s prejavmi muža – to je niečo „toxické“ pre súčasný stratený pohľad liberálneho progresivizmu ponoreného až po uši v dúhovej ideológii, ktorá v nerozbornej jednote s tlakom feminizmu a transrodového ošiaľu vyrába aj cez angažovanú kultúru a systém indoktrinácie na školách stratené bytosti s penisom, ktoré sa ho boja vytiahnuť už aj pri močení.

A predstavte si, že si dovolili diskutovať aj o tom, čo je to akási „netoxická masculinita“… Niečo sa spôsob obliekania sa bytostí s penisom do ženských šiat, nosenia lodičiek a podobne…

Za povšimnutie stojí aj prezentácia hercov o samotnej inscenácii. V debate si položili otázku, „čo je to vlastne to mužstvo, byť mužom…“

Čiže, čo sú to tie stratené bytosti s penisom v čase, priestore, so zničenou, či zmätenou identitou. Na druhej strane niet sa čo diviť, ak tu nie je jasná spoločenská objednávka na mužných mužov…

Podľa herca Tadeáša Bola, z ich diskusie vyplynulo, že to, čo je byť mužom vraj nie je také jednoznačné a čierno-biele… Jednoducho vydestilovaný whataboutizmus, spochybňujúci a relativizujúci všetko, čo sa len dá a najmä hodí do gender ideologického súkolia.

To však nie je koniec. Vyvrcholenie pádu stratenej generácie bytostí s penisom predviedol na prezentácii herec Jakub Švec, podľa ktorého – pre neho – to vraj niečo ako „muž“ vôbec neexistuje, je to len nejaký názov, ktorý sme si tu sociálne vymysleli.

A ešte to zabil floskulou ako vystrihnutou z nejakej pokrokovej (trans)gender príručky pre stratené bytosti s penisom, že ten názov (pozn.: „muž“, mužské“) vraj vôbec nie je relevantný… Takže takto v umeleckom stvárnení a postojoch aktérov vyzerá ich kultúrny „príspevok k tolerancii“.

Po deväťdesiatich minútach angažovanej inscenácie má publikum pochopiť, že mužných mužov sme si len „sociálne vymysleli“, že je to len “maskulinný stereotyp”, že byť mužom je prežitok a dokonca byť mužným je niečo “toxické”.

Mimochodom, aj za takúto “kultúru” pôjdu vo štvrtok ľudia štrajkovať na ulice slovenských miest?

Rafael Rafaj

 / skspravy.sk /