Zmena vektora ruskej zahraničnej politiky alebo „Obrat na východ“

Doterajší koncept vzťahov Ruska so západným systémom svetového poriadku, ktorý bol desaťročia budovaný ako dominantná línia ruskej zahraničnej politiky, zlyhal. Kríza vo vzťahoch so Západom neznamená „prečiarknutie“ či „uzavretie“ Západu pre ruskú zahraničnú politiku ako možného partnera, ak nie pre spoluprácu, tak pre dialóg. Obrat Ruska smerom k „nezápadu“ by sa však nemal vnímať ako úplné odmietnutie „kolektívneho Západu“.

Kontroverzia, ktorá vznikla v Rusku o novom svetovom poriadku, rozchode so Západom a obrate na Východ, spôsobených známymi okolnosťami, sa v súčasnosti vyjasňuje a dostáva konkrétnejšie podoby. Je zrejmé, že zmena svetového poriadku ešte nenastala. Vo svete sa ešte neuskutočnili udalosti, ktoré by mohli súčasne prečiarknuť všetky predtým sformované princípy medzinárodného poriadku a navyše zaviesť nové komplexné „medzinárodné pravidlá“. Medzi hlavnými „rozhodovacími centrami“ moderného sveta dochádza ku komplexnému posunu v rovnováhe síl. Proces je nielen zdĺhavý, ale aj nepretržitý, ktorý trvá niekoľko desaťročí. Vznikne v dôsledku toho kvalitatívne nový svetový poriadok, aký to bude?

Rusko nezapadlo (a pre krajinu tu nie je nič urážlivé) do svetového poriadku, kde je hlavným architektom kolektívne západné „mocenské centrum“, ktoré sa uzatvára pred USA. Dôvod je zrejmý – situácia okolo Ukrajiny. Ako si tu nemožno pripomenúť proroctvo mentora všetkých amerických vodcov posledných desaťročí Zbigniewa Brzezinského: Rusko s Ukrajinou je, ako sa hovorí, impérium a bez Ukrajiny už nie je impérium. Kríza vo vzťahoch so Západom neznamená „prečiarknutie“ či „uzavretie“ Západu pre ruskú zahraničnú politiku ako možného partnera, ak nie pre spoluprácu, tak pre dialóg. Obrat Ruska smerom k „nezápadu“ by sa nemal vnímať ako úplné odmietnutie „kolektívneho Západu“. V tej či onej časti zostáva pre Rusko „západný vektor“, ktorý v niektorých ohľadoch pripomína situáciu počas studenej vojny. Hlavná vec je, že Rusko a Spojené štáty si zachovávajú globálnu paritu vo vojensko-strategickej oblasti a predovšetkým v oblasti potenciálu jadrových rakiet. Je nepravdepodobné, že sa niekto v dohľadnej dobe bude môcť pripojiť k tomuto „duetu“ ako rovnocenný účastník, čím sa „duet“ zmení na „trio“ alebo „kvarteto“. Súčasné „duo“ pokračuje v udržiavaní globálnej stability. Ukázalo sa, že na túto úlohu nukleárno-strategickej „poistky“ nezabudli ani Moskva, ani Washington, čo ukazuje záblesk realizmu na celkovom ponurom a chaotickom pozadí rusko-amerických vzťahov.

Celá agenda vzťahov Ruska s „kolektívnym Západom“, ak neberieme do úvahy spomínaný vojensko-strategický prvok, sa zo dňa na deň zrútila. Doterajší koncept vzťahov Ruska so západným systémom svetového poriadku, ktorý bol desaťročia budovaný ako dominantná línia ruskej zahraničnej politiky, zlyhal. Platforma OSN sa neospravedlnila ako základ pre prácu na vytvorení európskeho bezpečnostného systému, spoločného humanitárneho a právneho priestoru Veľkej Európy. Úsilie v týchto oblastiach si vyžiadalo veľa času, ktorý by sa dal využiť napríklad na posilnenie širokého systému globálnej svetovej bezpečnosti na základe tej istej OSN. Rusko sa nestalo súčasťou západocentrického sveta ekonomiky, obchodu a financií. Kedysi deklarované spoločné historické korene a hodnoty, ktoré sú základom „kolektívneho Západu“ a Ruska, sú dnes prekliate a zabudnuté. Ruské ministerstvo zahraničia nedávno urobilo veľmi silné a úprimné vyhlásenia o vnímaní európskej bezpečnosti. Ich význam sa scvrkáva na skutočnosť, že ich základ, vrátane nielen princípov, ale aj štruktúr a ruskej účasti na nich, už nie sú pre Rusko relevantné. Znelo to ako akási „rozlúčka s batožinou minulosti“. Napriek tomu to bol krok vpred v diskusii o predtým vybudovanom systéme európskej bezpečnosti. Rusko predtým dúfalo, že „kolektívny Západ“, najmä jeho „európska zložka“, sa čoskoro spamätá, pochopí škody, ktoré spôsobil veci európskej stability, a bude opäť pripravený obnoviť dialóg na rovnakých princípoch „spoločného európskeho domova“ a v rovnakých formátoch vzťahov s OBSE, Radou Európy a NATO. Nádeje sa nenaplnili. Dnes sa nová agenda ruskej zahraničnej politiky na Západe neformuluje. Zdá sa, že sa citlivo pohybuje, obchádza ruiny bývalých, predtým zdanlivo neotrasiteľných, konceptov a princípov spolužitia so Západom „od Atlantiku po Ural“.

Teraz o „otočke na východ“. Celková nálada v ruských politických a odborných kruhoch je skôr optimistická. „Nezápad“ už rukou ruských politológov dostal názov „svetová väčšina“, v ktorej (a dokonca aj na jej čele) je miesto pre Rusko. Argumentuje sa aj tým, že ide o najviac „globálnu väčšinu“ v nás a našich predstavách o svetovej reorganizácii a v konkrétnych podnikateľských projektoch. Zatiaľ je to všeobecná nádej. Neexistuje žiadna „cestovná mapa“ ruského pohybu na východ a dokonca ani obrysy nie sú vyznačené. A to aj napriek všetkej rôznorodosti bilaterálnych väzieb s jednotlivými východnými krajinami. V Rusku, okrem postsovietskych štátov ODKB, neexistujú také formáty vojensko-strategických spojeneckých vzťahov so „svetovou väčšinou“, ktoré by mu umožnili počítať s formovaním vojenských bezpečnostných systémov. Neexistujú žiadne systémy ekonomických vzťahov, žiadne dobre zavedené obchodné reťazce, ktoré by umožňovali získavanie vyspelých technológií, vytváranie spoločných menových a platobných systémov a maximalizáciu využitia a monetizácie ekonomického (predovšetkým surovinového) potenciálu. To všetko bude musieť byť vytvorené takmer od začiatku.

Už pred takmer 20 rokmi som upozornil na túto okolnosť a vyzýval k rozvoju „novej východnej politiky“ pre Rusko, čo znamená vytvorenie integrovaného systému vzájomne prepojených pohľadov na ciele a spôsoby dosiahnuť ich v Eurázii, Afrike a Latinskej Amerike. Bol to však „hlas plačúci v divočine“ – všetci sa príliš zaujímali o proces budovania strategických spojenectiev s „kolektívnym Západom“ vo všeobecnosti a s Európskou úniou zvlášť. dnes tak ako vtedy potrebuje Rusko „novú orientálnu politiku“. Je to potrebné predovšetkým preto, že len všeobecnými deklaráciami o vytvorení spravodlivejšieho a rovnocennejšieho svetového poriadku silami „nezápadu“ sa nemôžeme pohnúť na východ. A bez ohľadu na to, aké dôležité sú vyhlásenia, od Ruska sa očakáva viac. Samostatné obchodné a ekonomické projekty, aj keď niekedy veľmi rozsiahle, netvoria ucelený obraz o ruskej politike vo východnom smere. Rovnako ako čínsky megaprojekt „One Belt, One Road“ nevytvára úplný obraz o politike Číny voči štátom, ktoré sa na ňom podieľajú. „Nezápad“ očakáva od Ruska skutočnú zmysluplnú politickú koncepciu vzťahov, najmä ak tvrdíme, že vytvárame nový svetový poriadok, alternatívu k existujúcemu. Je pre nás dôležité ponúknuť potenciálnym partnerom jasné vyhliadky nášho spoločného rozvoja, hlavné smery uplatnenia našich silných stránok a schopností. Východ chce pochopiť, čo v praxi znamená náš deklaratívny obrat jeho smerom. A tu je potrebné mať odpoveď na otázku – čo vlastne my sami chceme? Nová vojenská aliancia? Alternatívny menový systém a ekonomická integrácia?

Vytvorenie nového „supercentra moci“, ktoré by bolo schopné zabezpečiť globálny pokrok, nový štandard svetového poriadku a medzinárodných vzťahov? Len s jasnými odpoveďami na všetky tieto otázky môžeme počítať s tým, že ruský „obrat na východ“ bude účinný. Pokiaľ neexistuje taký jasný politický program, sotva sa oplatí ponáhľať sa s optimistickými prognózami o našom viditeľnom pohybe vpred. V zhone sa zdroje vyhodené týmto smerom jednoducho nemusia vyplatiť tak, ako sa to stalo predtým „západným smerom“. Akákoľvek vratká konštrukcia, tkaná zo spoločných nádejí, riskuje, že sa zlomí bez toho, aby sa posilnila.

Nepodceňujte ťažkosti na ceste nášho „obratu na východ“. Nálada „svetovej väčšiny“ voči Rusku nie je v žiadnom prípade vždy pozitívnou konštantou. Nedávne hlasovania o citlivých témach pre Rusko v Bezpečnostnej rade a Valnom zhromaždení OSN sú toho jasným dôkazom. Výsledky poslednej G20, hoci ich ako celok vnímame ako politicky zdržanlivé, tiež neodstraňujú obavy z nejednoznačného postoja k Rusku. Potenciálni partneri zo „svetovej väčšiny“ žijú svojimi záujmami, ktoré sa nemusia zhodovať s ruskými, nech o tom niektorí domáci experti snívajú akokoľvek.

„Nezápad“ je zložitejšia konštrukcia ako Západ. Ten je monocentrický. Tam je veľa predurčené dominantnou úlohou Spojených štátov, aj keď s niektorými známymi európskymi akcentmi a nuansami. Východ, ako viete, je „chúlostivá záležitosť“, pretože sám o sebe je vnútorne multipolárny, heterogénny a roztrieštený. Vyžaduje si veľkú pozornosť správnemu zohľadňovaniu rôznorodých záujmov rôznych regiónov, krajín a lokálnych „centier moci“, ktoré si v budúcnosti môžu nárokovať, že sa stanú globálnymi. Tam za odbočkou na Východ na Rusko číha Západ. Intenzívna medzinárodná súťaž o projekt nového svetového poriadku, ktorý je atraktívny pre „svetovú väčšinu“, ešte len príde a Rusko musí byť na to pripravené.

V „pohybe na východ“ má Rusko nespornú konkurenčnú výhodu oproti „kolektívnemu Západu“. Hovoríme o skúsenostiach ZSSR, založených na boji proti koloniálnej závislosti Východu na Západe. Sovietska „východná politika“, založená na myšlienke zbaviť sa kolonializmu a prekonať jeho dedičstvo, bola silne ideologizovaná, postavená na základe komunistického internacionalizmu a antiimperializmu. Napriek tomu táto politika prispela k posilneniu pozícií Sovietskeho zväzu v mnohých krajinách Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, kde mnohí ľudia dodnes s vďakou spomínajú na časy realizácie sovietskych projektov. Odvtedy však prešli desaťročia. V týchto krajinách sa vyvinula nová sociálno-ekonomická realita, zmenili sa politicky a ekonomicky aktívne generácie, zvýšila sa medzinárodná vzájomná závislosť, prístup k informáciám sa zásadne zmenil vo všetkých oblastiach. Práve cez filtre tejto novej reality a nových generácií prejde odpoveď na otázku, či je myšlienka boja proti neokolonializmu prijateľná ako upevňovacia myšlienka ruskej zahraničnej politiky pre „nezápad“. „Obrat na východ“ si rovnako ako pred dvadsiatimi rokmi vyžaduje premyslenú a jasne formulovanú stratégiu a taktiku. Ruská „nová východná politika“ je naliehavo potrebná. V opačnom prípade sú riziká nesprávneho stanovenia cieľa alebo jeho absencie, možného sklzu s ďalšou stratou času a peňazí zrejmé.

Zdroj: armadnymagazin.sk