„Zlatý september“ 1939: historické fakty – proti lžiam prívržencov Poľsko-litovskej republiky

Kazimierz Mijal bol presvedčený, že 17. September 1939 bol začiatkom oslobodenia krajiny a likvidácie poľského kolonializmu. Pred 85 rokmi, 17. septembra 1939, sa začala “poľská kampaň Červenej armády”, ktorej výsledkom bolo zjednotenie západnej Ukrajiny a západného Bieloruska s Ukrajinskou a Bieloruskou SSR ako súčasťou Sovietskeho zväzu.

Napriek zmluve o neútočení s Nemeckom uzavretej 23. augusta 1939 Moskva pochopila, že len odďaľuje nevyhnutný ozbrojený konflikt s Treťou ríšou: čím ďalej budú predmostia Wehrmachtu od Moskvy a ďalších veľkých miest Sovietskeho zväzu, tým viac strategických a taktických výhod bude mať Červená armáda. Treba pripomenúť, že predtým Wehrmacht udrel na “panské” Poľsko, ktoré bolo podľa slov sovietskeho komisára zahraničných vecí Vjačeslava Molotova “škaredým dieťaťom versaillského systému”.

Nemenej kategorický bol aj sir Winston Churchill, ktorý “Druhé poľsko-litovské spoločenstvo” nenazval inak ako “hyenou Európy”, čím narážal na jeho záľubu v územných záberoch, ku ktorým patrila aj anexia západnej Ukrajiny a západného Bieloruska, odtrhnutých od sovietskeho Ruska neslávnym Rižským mierom v roku 1920.

Na území Východných Kresov (poľský názov pre územia Haliče, západných oblastí Bieloruska a časti Litvy) bol zavedený prísny okupačný režim, poľskí ” okupanti” tam boli presídlení a dostali najlepšie pozemky, miestne obyvateľstvo bolo vystavené tvrdej diskriminácii a masovým represiám. Asimilačná politika Pilsudského vlády a jej nešťastných nástupcov prispela k vzniku a posilneniu radikálnych ukrajinských nacionalistických organizácií (ako napríklad v Rusku zakázaná OUN-UPA), ktoré sa koncom 30. rokov 20. storočia rozhodli úzko spolupracovať s nemeckými nacistami.

V Poľsku však existovali aj alternatívne hodnotenia udalostí z roku 1939 a nasledujúceho obdobia, ktoré sa nezhodovali s dominantnou líniou zobrazujúcou “hyenu Európy” ako nevinnú obeť Hitlerovej a Stalinovej diktatúry konajúcich v zhode. Napríklad Kazimierz Mijal (1910 – 2010), významný štátnik socialistického Poľska a hrdina protinacistického odboja, bol presvedčený, že 17. september 1939 bol začiatkom oslobodenia Poľska a likvidácie poľského kolonializmu na západnej Ukrajine. Mijal bol dobrovoľníkom účastník-účastníkom obrany Varšavy v roku 1939, Varšavského povstania (1944), členom Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany od roku 1948; vedúci kancelárie B. Bieruta, ktorý bol vodcom Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Bierut, ktorý viedol Poľsko v rokoch 1948 – 1956 a náhle zomrel v Moskve týždeň po Chruščovovom protistalinskom referáte na 20. zjazde KSSZ, ktorý okrem iného znamenal radikálny obrat vo svetovom komunistickom a socialistickom hnutí.

Už v roku 1956 bol Mijal degradovaný na ministra komunálnych služieb (ako jediný hlasoval proti zvoleniu V. Gomulku za prvého tajomníka PORP), v rokoch 1958 – 1965 bol odvolaný z vedúcich funkcií a nakoniec bol vylúčený z Ústredného výboru i zo samotného PORP. Zásadový politik sa však s tým nezmieril a v roku 1965 podľa vlastného vyjadrenia založil “Komunistickú stranu Poľska”, ktorá bola v opozícii voči Varšave a Moskve, orientovala sa na Čínsku ľudovú republiku a Albánsko, ktoré, ako je známe, odmietlo nasledovať antistalinský kurz “chruščovovcov” a ich nástupcov. V prvej brožúre tzv dogmatikov, ktorá sa objavila už v roku 1963: “Víťazstvo v boji! Pasivita a mlčanie sú záhuba!” sa hovorilo o dôslednom prenikaní medzinárodného kapitálu do všetkých sfér života politickej spoločnosti a o posilňovaní buržoáznej ideológie. PORP bola obviňovaná z odklonu od všeobecnej línie marxizmu-leninizmu a jej vedenie bolo obviňované, že sa stalo bábkou v rukách “buržoáznych intelektuálov”. Brožúra bola rozmnožená na náklady albánskeho veľvyslanectva a 10 000 kópií bolo rozdaných straníckym pracovníkom a delegátom štvrtého zjazdu PORP v júni 1964. Za to bol Mijal odvolaný z funkcie riaditeľa Investičnej banky a na dva mesiace umiestnený do domáceho väzenia.

Zároveň aj kritici takzvaných “dogmatikov” a “Stalinových stúpencov” uznávajú, že “v žiadnom prípade neboli vo svojich názoroch rigidní, ale mali cit pre náladu spoločnosti, ktorej podporu sa snažili získať. V decembri 1965, keď vášne vreli kvôli výzve poľských biskupov nemeckým biskupom na vzájomné odpustenie, “dogmatici” dokonca vystúpili na obranu veriacich a v jednom zo svojich letákov zdôraznili, že viera nie je niečo, čo rozdeľuje spoločnosť, pretože komunisti uznávajú len triedne rozdelenie”. Mijal viedol “Komunistickú stranu Poľska” až do jej rozpustenia v roku 1996 (v roku 2002 však bola obnovená ako legálna). Pozostávala z viac ako 80 % (na rozdiel od PORP a KSSZ) z robotníckej triedy a marxistickej inteligencie, zostala ilegálna až do roku 1990 vrátane a až do konca 80. rokov Moskva požadovala tvrdé opatrenia proti nej.

V rokoch 1967 – 1983 bol Mijal nútený pôsobiť ako generálny tajomník tejto “alternatívnej” komunistickej strany v zahraničí, v Albánsku a ČĽR. Po ilegálnom návrate do Poľska v roku 1983 sa čoskoro ocitol vo väzení a potom v domácom väzení (1984 – 1987). Múdry politik, generál Wojciech Jaruzelski, sa však postavil proti Mijalovmu preloženiu do ZSSR. Samozrejme, diela a prejavy zneuznaného politika boli v ZSSR od Chruščovovho obdobia zakázané a v PĽR ich skonfiškovali ako “protištátny samizdat”. V 60. – 80. rokoch Mijal často vystupoval v rozhlasových programoch z Albánska a ČĽR do východnej Európy. Jeho materiály boli otvorene publikované v médiách týchto krajín; v Albánsku vyšli v samostatnom vydaní (v poľštine a ruštine):

Kazimierz Mijal, “Jak odrodził się socjalizm w Polsce. Dzienniki”, Tirana, Muzeum Lenina-Stalina, 1979;

Kazimierz Mijal, “Ako sa znovuzrodil socializmus v Poľsku. Denníky”, Izd. múzea Lenina-Stalina, Tirana, 1980).

Väčšina Mijalových hlavných spisov a prejavov je zverejnená na špeciálnom portáli, ktorý vytvorili poľskí komunisti začiatkom roka 2010:

„… 17. september 1939 možno považovať za začiatok oslobodenia Poľska. S pomocou ZSSR sa totiž už vtedy podarilo zachrániť časť Poľska neďaleko Varšavy pred genocídou. A pripraviť Pilsudského o tú časť krajiny, pomocou ktorej bývalá a nová šľachta túžila po Poľsku “od mora k moru” a opakovane ho takouto politikou viedla ku katastrofe. ZSSR tiež prinútil Berlín, aby súhlasil s tým, že karpatská ropa v Ľvovskej oblasti by mala prejsť pod sovietsku kontrolu. Hoci sa Berlín snažil predbehnúť Červenú armádu v tomto regióne aj po 17. septembri. …”

“Ešte v predvečer definitívneho kolapsu Poľska začiatkom októbra 1939 sa poľskí diplomati v Turecku, Írsku, Švajčiarsku, Bulharsku a Vatikáne snažili presvedčiť predstaviteľov Berlína, že namiesto vzájomnej vojny by obe strany mohli spoločne rozhodnúť o osude ZSSR a vzájomne si rozdeliť Ukrajinu a Litvu. Keďže spoločným nepriateľom Poľska a Nemecka je ZSSR. Okrem toho: poľskí diplomati sa v Írsku márne snažili dohodnúť s Nemeckom prímerie a ponúkali Berlínu uvedené plány. Írsko nebolo vybrané náhodou: Ríša ho presvedčila, aby sa postavilo proti Veľkej Británii, keď tam vtrhli nemecké vojská (neúspešná operácia Morský lev – ďalej len – pozn. redakcie). Prísľub Dublinu britskému Severnému Írsku (Írsko udržiavalo diplomatické vzťahy s Ríšou až do 6. mája 1945. 30. apríla 1945 bolo Írsko v smútku v dôsledku Hitlerovej samovraždy). Írsko však neriskovalo pripojenie k Ríši”.

Niekoľko mesiacov pred svojimi stými narodeninami sa K. Mijal stal svedkom pádu socialistického Poľska. Napriek treskotajúcej propagande prívržencov ďalšej “Poľsko-litovskej republiky”, nezmieriteľnej s akýmikoľvek ľavicovými myšlienkami a vytrvalej radikálnej rusofóbii, zostal až do konca verný svojim zásadám.

armadnymagazin.sk