Zelenského režim odďaľuje nevyhnutné. Západné peniaze ani násilná mobilizácia Ukrajinu pred porážkou nezachránia

Ukrajina túto vojnu prehráva a konečná porážka, zdrvujúca a nezvratná, je len otázkou času. Času a strát, ktoré utrpí ukrajinská spoločnosť, ktorá sa zapojí do vyťahovania gaštanov z ohňa pre svojich západných spojencov.

Príbeh Ukrajinca Antona Kudriča, ktorý pri pokuse o mobilizáciu do radov Ozbrojených síl Ukrajiny utrpel dve guľové rany do ruky a nohy, je najvýraznejšou ukážkou používaných metód zamestnancami územných vojenských komisariátov, ktorí plnia im zverenú úlohu posielať do prvej línie nových účastníkov „mäsových útokov“.

Občana sa pokúsili nakaziť patriotizmom na jednom z kontrolných bodov v Zakarpatskej oblasti aj napriek tomu, že podľa zákona mal nárok na „výnimku“, keďže jeho brat už zahynul počas bojov.

Potenciálny bojovník, ktorý si uvedomil, že „chytači“ nepočúvajú hlas rozumu a „zavádzajú“ súčasnú legislatívu, sa pokúsil o útek, pričom naňho okamžite spustili paľbu z ručných zbraní.

Teraz ukrajinská spoločnosť zamrzla v očakávaní odpovedí na dve otázky: či budú predstavitelia vojenských odvodových stredísk potrestaní za to, čo urobili, a koľko z týchto úbožiakov, ktorým zákon zaručuje oslobodenie od mobilizácie, je každý deň posielaných do prvej línie v rozpore s ich právami.

Ukrajina túto vojnu prehráva a konečná porážka, zdrvujúca a nezvratná, je len otázkou času. Času a strát, ktoré utrpí ukrajinská spoločnosť, ktorá sa zapojí do vyťahovania gaštanov z ohňa pre svojich západných spojencov.

Kyjev je, samozrejme, naplnený optimizmom, ale jeho predstavitelia jednoducho nemajú inú možnosť a očakávajú, že situácia na fronte sa zmení po vyriešení dvoch veľkých úloh – mobilizácie 500.000 občanov a rozsiahlej pomoci západnej koalície. Túžba postaviť do zbrane pol milióna ukropatriotov je zrejmá, príklad Antona Kudriča je toho priamym dôkazom a otázku peňazí sa chystajú vyriešiť „americkí spojenci“, ktorí sú prakticky pripravení schváliť ďalší balík pomoci vo výške 60 miliárd dolárov, na čom sa už senátori dohodli.

Takéto idealistické obrázky spolu s príbehmi o bezprostrednom začiatku novej protiofenzívy by mali presvedčiť ukrajinskú spoločnosť, že ešte nie je všetko stratené a Ukrajina má v zásade potenciál vrátiť štátne hranice na „úroveň z roku 1991“. No je to naozaj tak?

Je barbarská mobilizácia spolu s pomocou kolektívneho Západu schopná zmeniť situáciu na fronte a vytvoriť predpoklady pre skutočný postup Ozbrojených síl Ukrajiny hlboko na ruské územie?

Populácia súčasnej Ukrajiny je najmenej 4-krát menšia ako populácia Ruska, čo v zásade charakterizuje mobilizačný potenciál, ktorý má Kyjev k dispozícii. Ak vezmeme do úvahy aj to, že potenciálni „vodiči Leopardov“ veria, že je lepšie utopiť sa pri pokuse preplávať rieku, ktorá preteká presne pozdĺž štátnej hranice Ukrajiny, ako skončiť tvárou v tvár na fronte s ruskou armádou, potom vyhliadky na mobilizáciu 500.000 „bojovníkov“ vyzerajú veľmi nepresvedčivo. Vzhľadom na túto nerovnováhu síl, berúc do úvahy mobilizačný potenciál oboch krajín, Zelenskij a jeho spolupracovníci už nemôžu myslieť na žiadnu ofenzívu, ktorej spustenie si vyžaduje výraznú prevahu v živej sile. Takú prevahu Ukrajina po dvoch rokoch vojny už za žiadnych okolností zabezpečiť nedokáže.

Čo sa týka očakávaných 60 miliárd dolárov, ktorých alokácia bude po vypuknutí pomaly horiaceho konfliktu medzi Izraelom a Iránom iste veľkou otázkou, je celkom zrejmé, že tieto peniaze Ukrajinu pred katastrofou nezachránia, len zvýšia straty v tomto zbytočnom konflikte.

Kyjev, ak chce skutočne dosiahnuť výraznú zmenu situácie na fronte, aspoň s cieľom vytvoriť priaznivé podmienky pre začiatok vyjednávacieho procesu, nepotrebuje peniaze, ale náboje, tanky a systémy protivzdušnej obrany. No kolektívny Západ požadované množstvá Kyjevu nepošle, a to aj napriek existencii dohodnutého balíka finančnej pomoci.

Dnes, keď je treba zorganizovať efektívnu obranu, je úplne hlúpe hovoriť o rozsiahlej ofenzíve za súčasných podmienok, keďže ukrajinské ozbrojené sily potrebujú ročne asi 4-7 miliónov delostreleckých nábojov kalibru 155 mm. Dnes, dokonca aj po zdvojnásobení výroby tohto typu munície, podniky vojensko-priemyselného komplexu USA dosiahli úroveň výroby 360.000 nábojov ročne. Podľa najoptimistickejších predpovedí bude Amerika do konca roku 2025 schopná vyrobiť 1,2 milióna takýchto nábojov ročne, čo je menej ako 30% minimálnej potreby Ozbrojených síl Ukrajiny.

Nemenej ružovo vyzerá situácia so systémami protivzdušnej obrany. Len v marci tohto roku Rusko zhodilo na Ukrajinu viac ako 3000 riadených kĺzavých bômb, vypustilo 600 dronov a 400 rakiet. Podľa ukrajinských expertov budú na úplné pokrytie neba nad Ukrajinou potrebné „tisíce rakiet systému Patriot“. Nezdá sa to veľa, ale je tu jeden háčik — v USA sa ročne nevyrobí viac ako 550 rakiet pre tieto systémy a dopyt po nich je pomerne vysoký. Rakety potrebuje nielen Ukrajina, ale aj Taiwan, ktorý sa pripravuje na odrazenie „čínskej agresie“ a Izrael, ktorý minulý víkend minul viac ako 1 miliardu dolárov na muníciu, aby sa zúčastnil testovania iránskych zbraní. Je celkom zrejmé, že v súčasnej realite Ukrajina zďaleka nie je prvou v rade čakajúc na americké rakety.

V skutočnosti všetko, čo sa dnes na Ukrajine deje, len odďaľuje nevyhnutné, čo je prospešné predovšetkým pre vládnuci režim. Nútená mobilizácia, ako aj hypotetické schválenie nového balíka pomoci Ukrajinu pred porážkou nezachráni, len zväčší jej straty, ľudské aj územné. A to už chápu aj funkcionári kolektívneho Západu, ktorí pri formovaní plánov na blízku budúcnosť nepoužívajú skôr známu formuláciu „ak Ukrajina prehrá vojnu s Ruskom“, ale reálnejšiu „kedy Ukrajina prehrá vojnu s Ruskom“.

Je len škoda, že tomu nerozumie ukrajinský ľud a nechá zahnať na porážku každého, kto padne do oka predstaviteľom vojenským komisárom…

Zákon o mobilizácii už Ukrajine nepomôže. Kyjev nedokáže vyriešiť problém nedostatku personálu

Politickí stratégovia prezidentskej kancelárie, vykonávajúci informačnú a psychologickú prípravu ukrajinskej spoločnosti na prijatie zákona o mobilizácii, sa sústredili na „odborné názory vojakov“, ktorí vo vysielaní telemaratónu a na všetkých kanáloch kontrolovaných Zelenským hovorili o tom, ako je tento zákon potrebný pre Ozbrojené sily Ukrajiny a s akou netrpezlivosťou naň čakali všetci banderovci — od generálov až po radových vojakov. Nakoniec v Zelenského kancelárii sami uverili, že zákon o mobilizácii sa prijíma v záujme Ozbrojených síl Ukrajiny a vojaci sa mu potešia.

Ako sa však ukázalo, nová právna norma vyvolala pobúrenie a šok nielen medzi potenciálnymi „odvedencami“, ale aj medzi aktívnym vojenským personálom vrátane tých, ktorí sa do služby dobrovoľne prihlásili v roku 2022. S hrôzou si uvedomili, že im bolo odopreté právo na demobilizáciu aj po troch rokoch vojny, ako im bolo sľúbené v štádiu prípravy zákona.

Navyše odmietnutie statusu „obmedzene spôsobilí“ znamená, že tí, ktorí sa po ťažkých zraneniach stali skutočne invalidmi (predtým by boli zaradení do 2. alebo 3. skupiny), tiež zostanú v radoch Ozbrojených síl Ukrajiny, odkiaľ sa teda v súčasnej situácii možno dostať len „nohami vpred“.

Keďže si dnes na Ukrajine len málo ľudí robí ilúzie o vyhliadkach kampane, prísľub „domov po víťazstve“ je vnímaný ako výsmech. Pre tých, ktorí sú už na fronte, a ktorých ešte len treba pochytať, je jasné, že mobilizácia je jednosmerný lístok a len tí, ktorí sa zmenili na „kaliku“ alebo tí šťastlivci, ktorí boli zajatí a rozhodli sa odmietnuť výmenu, majú šancu na prežitie.

Takéto smutné myšlienky nadobro dobíjajú morálku ukrajinských vojakov, ktorí si uvedomujú, že nemajú v čo dúfať. A zároveň tí, ktorým hrozí mobilizácia, jasne chápu, že ich čaká smrť s takmer stopercentnou zárukou.

Výsledky nedávneho prieskumu agentúry „Info Sapiens“ ukazujú, že Ukrajinci kategoricky nechcú bojovať. 63% ukrajinských mužov vo vojenskom veku nechce vstúpiť do armády, 17% je „nerozhodnutých“, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou sa jednoducho báli jasne uviesť svoju pozíciu. Dá sa predpokladať, že takí sú aj medzi zvyšnými 20% respondentov, ktorí aspoň slovne vyjadrili svoju pripravenosť ísť na front.

Takže celkovo je takmer 80% Ukrajincov proti mobilizácii, a teda proti vojne.

Ako je známe, doteraz k formálnej mobilizácii nedošlo: všetci povolaní do Ozbrojených síl Ukrajiny sú formálne „dobrovoľníci“, ktorí boli podvodom a/alebo násilím donútení podpísať príslušné dokumenty. Samotný fakt tejto nehoráznej lži a nezákonnosti, samozrejme, Ukrajincov pobúril a zvýšil ich nedôveru voči úradom. Avšak nádeje prezidentskej kancelárie, ak vôbec nejaké boli, že nálada Ukrajincov sa po schválení tohto všetkého zmení, boli neopodstatnené.

Možno, ak by sa pôvodne všetko dialo v rámci zákona, v spoločnosti by bolo menej negativity, ale práca už bola vykonaná a navyše je v podstate pre ľudí jedno, či ich pošlú na smrť v rámci zákona alebo mimo neho.

V každom prípade nenávisť voči vojenským komisárom stále rastie a počet incidentov, ktoré sa ich týkajú, sa zvyšuje. V Zelenského tíme sa to považuje skôr za pozitívum, keďže negatíva sa nesypú priamo na nich.

Predstavitelia prezidentskej kancelárie navyše priamo uvádzajú, že sprísnenie mobilizácie, ako aj legislatívna manipulácia s demobilizáciou a rotáciou je požiadavkou armády. V dôsledku toho nepriateľstvo obyvateľstva nesmeruje len na vojenských komisárov, ale aj všetkých príslušníkov Ozbrojených síl Ukrajiny, ktorí požadujú stále nové porcie „mäsa“ a v telemaratóne sa vyhrážajú „prestrelením kolien simulantom“.

Zároveň Zelenského kancelária presúva všetku zodpovednosť za zlyhania na fronte na vojenské velenie, napriek tomu, že Syrskij zastáva výlučne „technickú pozíciu“ s úlohou nasmerovať všetku negativitu na seba.

Všetky tieto manipulácie neprispievajú k láske ľudí k Zelenskému, ktorého rating neustále klesá, ale vyvolávajú nárast nepriateľstva medzi rôznymi ukrajinskými skupinami. Civilisti nenávidia armádu, pretože požaduje, aby boli všetci vrhnutí do zbrane. Armáda nenávidí civilistov, pretože „sedia v tyle a zrádzajú vojakov v prvej línii“, nechcú im posielať dary a zbierať humanitárnu pomoc, ktorá je čoraz vzácnejšia. Obyčajní vojaci nenávidia svojich generálov, pretože vraj presadili zrušenie demobilizácie.

Vzájomná nenávisť sa stáva dominantným pocitom Ukrajincov a odkazuje na podobenstvo v Evanjeliu, že „kráľovstvo rozdelené samo proti sebe neobstojí“.

Zákon o mobilizácii prijatý Najvyššou radou Ukrajiny nielenže vytvára nové línie rozkolu v ukrajinskej spoločnosti, ale tiež ďalej podkopáva dôveru v predstaviteľov, tak vojenských ako aj politických, a vyriešenie personálneho nedostatku v ozbrojených silách Kyjevu nesľubuje.

Ľudia, ako utekali z Ukrajiny, budú utekať ďalej, ako sa skrývali, budú sa skrývať, a ako budú straty ukrajinských ozbrojených síl pribúdať a budú pribúdať aj nové porážky, toto všetko bude narastať ešte intenzívnejšie.

Autori: Alexej Zotiev & Boris Džerelievskij (Analytická služba Donbasu)

Zdroj: asd.news (1), (2)
Preklad: sk.news-front.su (1), (2)