„Zaujatie vlasti“ je len romantická legenda, Sloveni sa s Maďarmi zžívali dlho

V zjednodušenej historickej schéme, ktorá dominuje aj pri maturitách z dejepisu, sa Veľká Morava rozpadla začiatkom 10. storočia a na jej pôvodnom území vzniklo mocenské vákuum, ktoré po bitke pri Bratislave v roku 907 viac-menej násilím zaujali kočovné kmene starých Maďarov. Táto legenda zodpovedá mentalite romantického národnooslobodzovacieho hnutia z 19. storočia a plnila hlavne politickú funkciu. Od historickej reality má zrejme veľmi ďaleko.

Pozrime sa, čo o tom píše historik Matúš Kučera, asi najvýznamnejší odborník na Veľkú Moravu, v knihe Slovensko po páde Veľkej Moravy. Zo strany 56 citujem celú kapitolku „Vzťahy medzi Maďarmi a starousadlým obyvateľstvom“:

Staršiu predstavu o tom, že maďarská kmeňová sústava bola nenarušenou spoločnosťou rovných, slobodných ľudí, historiografia už bezpečne vyvrátila a ukázala, že kmeňová aristokracia po príchode do Podunajska bola už dosť silná. Tým sa zároveň mení predstava o tom, že všetci slobodní Maďari sa stali vlastníkmi dobytých území a na nich žijúceho obyvateľstva. Je viac-menej isté, že len kmeňová aristokracia so svojimi družinami dostala do rúk niektoré územia osídlené Slovanmi a aj to len aristokracia niektorých kmeňov. Ich držba nemôže mať a rozhodne nemá charakter lénneho alebo vlastníckeho vzťahu, pretože pôda tu nehrá ešte rozhodujúcu úlohu. Kronikárski spravodajcovia 13. stor. nemôžu byť smerodajným prameňom pre posúdenie tejto otázky, pretože prenášajú do minulosti svoje feudálne predstavy i terminológiu, ktoré sú samozrejmosťou 13. stor. Po likvidácii brániacich sa a odbojných slovanských elementov zostáva časť slovanských kmeňových náčelníkov alebo kniežat so svojimi družinami, ktorá sa podriadila Maďarom, na svojich územiach, majetkoch a odvádza poplatky kmeňovej aristokracie. Takémuto vývoju vnútorných vzťahov, ktorý analogicky poznáme z praxe iných nomádskych skupín, by zodpovedali i doterajšie poznatky z výskumu niektorých pohrebísk 10. stor. na južnom Slovensku (napr. najvýznamnejšie pohrebisko v Nitre pod Zoborom), no najmä celý hospodársko-správny systém hradskej a dvorcovej organizácie, známej a písomných prameňov už od začiatku 11. stor. Tento systém sa najskôr rozvíja práve na sídliskovom území Slovanov v Zadunajsku a v južných oblastiach Slovenska.

Pokiaľ ide o vnútorný vzťah maďarského obyvateľstva k starousadlým Slovanom, zo skromných a doteraz širšie neskúmaných archeologických prameňov vidíme, že maďarské obyvateľstvo nie je vysunuté v exteritoriálnom geografickom celku, ale že je vklinené a rozložené v sídliskovej aglomerácii starousadlého obyvateľstva. Zhruba do r. 955 Maďari pochovávajú svojich príslušníkov na neveľkých cintorínoch, ktoré majú vojenský charakter, a mnohé z nich možno pokladať za etnicky maďarské. V tomto ľude možno vidieť príslušníkov bojových družín, ktorí v službách rodovej aristokracie predstavujú koristnícku vrstvu obyvateľstva, inde zas maďarské pastierske obyvateľstvo, ktoré sa bližšie nestýkalo s domácim starousadlým obyvateľstvom. Popri nich však vznikajú i väčšie pohrebiská, najmä od druhej polovice 10. stor., ktoré majú už iný charakter a na ktorých nachádzame pochovaných príslušníkov oboch etnických skupín – Maďarov i Slovanov, pravda, pokiaľ sa takéto presné rozdelenie urobiť dá. Materiálna kultúra týchto pohrebísk, ktorú archeológovia podľa náleziska Belo Brdo v Juhoslávii nazvali belobrdskou, je už spoločným produktom oboch etnických skupín a rozprestiera sa na širokom území západného Slovenska, Panónie i území južných Slovanov. Pravda etnický, resp. národnostný princíp je tejto dobe cudzí a vysoko nadradený je problém získania obživy, organizácie hospodárskeho a sociálneho usporiadania životného prostredia. Pramene hmotnej kultúry týchto čias, ktoré sa archeológia usiluje stále viac poznávať nielen z pohrebísk, ale najmä zo sídliskového inventára, ukazujú, že Slovania pri tvorení novej belobrdskej materiálnej kultúry nemenia povahu svojho života, ale že Maďari pri výmene kultúrneho majetku týchto dvoch spolunažívajúcich etnických skupín sa stávajú recepčným činiteľom ako v oblasti hospodárskeho zamestnania (poľnohospodárstvo a remeslá), tak i v oblasti právneho usporiadania spoločnosti. Pri vzniku uhorského štátu nestoja už teda na jednej strane Maďari a na druhej ostatné národnosti podunajskej kotliny, ale všetky národnosti ranostredovekého Uhorska, no najmä tie, ktoré boli schopné utvoriť dostačujúcu hospodársku základňu pre vznik takého štátu. Štefan I. v ponaučení svojmu synovi lepšie pochopil tento základný kameň výstavby štátu, než maďarskí politici 19. a 20. stor., keď hovorí: „unius linguae unisque moris regnum imbecille et fragile est.“

Ak možno čo len nakrátko rezumovať výsledky a pracovné hypotézy nášho skúmania o vzájomnom vzťahu staromaďarského etnika so starousadlým slovanským elementom na Slovensku, ako aj v priľahlých oblastiach Zadunajska, výrazne vystupuje nový poznatok o tom, že deštrukčná a devastačná činnosť maďarských kmeňov nie je taká rozsiahla, ako sa predpokladalo, a ešte i často predpokladá. Mnohé poznatky k tejto otázke sa budovali najmä na tradičnom naračnom pramennom materiáli z oblasti ríše a ostatných častí Európy, ktorá zažila lúpežné vpády maďarských bojových družín, teda vpády, ktorých cieľom bolo získať korisť a návrat domov. Tomu boli, pochopiteľne, podriadené všetky bojové prostriedky, nevynímajúc krutosti a násilenstvá. Takto získaný obraz o maďarskom zásahu v strednej a západnej Európe dobre vykreslený už vtedajšou historiografiou, sa prenášal i na pomery, kde až donedávna chýbali akékoľvek priame oporné a vierohodné pramene, teda i na oblasť v Podunajsku a v Potisí, kde sa Maďari rozhodli usadiť so svojimi stádami. Zabúdalo sa, že nomádske kmene so svojimi náčelníkmi a kmeňovými predákmi, ktoré sa, ako je známe, usadili v najhustejšie obývaných slovanských oblastiach Karpatskej kotliny, nemali a nemohli mať záujem na totalitnej deštrukčnej činnosti svojho okolia a majetku, ale na jeho zachovaní v takom stave, aby sa dalo z neho profitovať, aby bolo možné z neho vymáhať dávky, dane, poplatky. Preto historika nijak neprekvapuje jav, ktorý sa zatiaľ nesmelo, no stále silnejšie ukazuje vo výskumoch archeológie na Slovensku a najnovšie najmä v Zadunajsku, že popri sídliskovej slovanskej kontinuite veľkomoravského a poveľkomoravského vývinu prejavujú sa silné rezíduá i v celkovej oblasti hospodárskeho a sociálneho života.

Takýto záver súčasne núti upozorniť, že Slovensko v 10. stor. nemôže predstavovať a ani nepredstavuje homogénny vývojový celok, ale že rozdiely medzi centrálnymi oblasťami Slovenska a ostatnými periférnymi súčasťami, ktoré jestvovali už za doby veľkomoravskej, sa v 10. stor. po staromaďarskom zásahu len prehlbujú. Ináč pokračuje vývin na juhozápadnom Slovensku (na dolnom povodí Váhu, Nitry, Hronu a Ipľa), kde sa usadili maďarské kmene už v 10. stor. a kde sa hospodársky i sociálny vývoj urýchľuje zásahom novovznikajúceho uhorského štátu, a iný, rozhodne retardovaný je vývoj v oblasti severného a východného Slovenska, ktoré sa trvalo včleňuje do uhorského ranofeudálneho štátu len v priebehu 11. a 12. stor.

(koniec citátu)

Na doplnenie, aby som podčiarkol, že začiatky Uhorska sa nedajú odbaviť jednoduchou schémou, citujem z prof. Ferdinanda Uličného (Dejiny Liptova od 9. do 19. storočia):

Jedným z prvých a trvalých zásahov arpádovských kráľov do života tunajšieho obyvateľstva bolo usadenie vojenskej skupiny v Liptove, ktorá vybudovala dedinu Uhorskú Ves. Členmi družiny boli nepochybne rodiny maďarských bojovníkov, najmä spočiatku, ale aj príslušníci iných národností v službách uhorských kráľov. Českého pôvodu boli napríklad bratia Bohumír a Serafín, ktorí sa za svoje služby stali v 13. storočí vlastníkmi rozsiahlych územných majetkov v strednom a východnom Liptove aj uhorskými šľachticmi.

(koniec citátu)

Z genealogických zdrojov o uhorskej šľachte som sa dozvedel, že bratia Bohumír a Serafín sú prví uhorskí šľachtici z Liptova, o ktorých vôbec existuje písomná zmienka. Od 13. storočia začína byť spisovanie úradných listín normou a preto z tohto obdobia sú „prvé písomné zmienky“ o všetkých obciach, ktoré na Liptove existovali a prakticky nemáme historické (písomné) doklady, kedy vznikli. Pri väčšine liptovských obcí však existujú archeologické náleziská, ktoré datujú sídla do veľmi vzdialenej minulosti. Pred 13. storočím sa zachovávalo zvykové právo a napríklad chotárne hranice sa rešpektovali podľa ústnej tradície. Nie je preto isté, či bratia Bohumír a Serafín dostali od kráľa odmenu za aktivitu pri začleňovaní Liptova do Uhorska, alebo len kráľ na základe ich preukázanej lojality potvrdil ich predchádzajúce existujúce vlastníctvo.

Podľa osobného rozhovoru s prof. Uličným je vzhľadom na núdzu o pramene a historické doklady treba pripustiť, že v období od bitky pri Bratislave po prvé písomné zmienky z 13. storočia, teda najmenej 200 rokov, bolo územie Liptova do veľkej miery nezávislé. Nebolo trvalo politicky začlenené do žiadneho zo susedných kráľovstiev, ani uhorského, ani poľského, ani českého.

Na záver, práve preto, že sme končili na Liptove a spomenuli sme Uhorskú Ves treba povedať aj to, že názov „Uhorská“ je jediná pamiatka na hypotetickú prítomnosť maďarskej vojenskej posádky na Liptove. Neexistuje žiadny archeologický nález, ktorý by túto prítomnosť potvrdzoval. Z geografie Liptova tiež treba upozorniť na to, že Uhorská Ves leží v závere Jánskej doliny a v tesnom susedstve obce Liptovský Ján, ktorá bola dlhé obdobie sídlom liptovskej šľachty, bez ohľadu na to, ktoré ďalšie liptovské obce danému šľachticovi patrili.

V tejto súvislosti je veľmi zaujímavá hypotéza lokálneho autora kroník a historických prác Františka Bizuba z Kráľovej Lehoty. Z jeho prác aj osobných informácií som sa dozvedel o náleze lokality pri Kráľovej Lehote, ktorá aj so sporadickými archeologickými nálezmi (komplikovanými súčasným poľnohospodárskym využitím miesta) má charakter veľkomoravského, prípadne staršieho, hradiska. Podľa Františka Bizuba najneskôr v 12. storočí toto hradisko zaniklo a obyvatelia sa presťahovali do klimaticky priaznivejšej lokality v ústí Jánskej doliny. Na starých uhorských mapách má táto nová osada pomenovanie „Magyarfalva“, voľným prekladom Uhorská Ves.

Dôležitým detailom je aj to, že Uhorská Ves sa nachádza na riečnej nive a v blízkom okolí nie je žiadny prirodzený terénny útvar, na ktorom by mohlo stáť opevnenie a kde by mohla sídliť vojenská posádka. V okolí sa ani žiadne archeologické stopy podobnej stavby nenašli. Zaujímavou indíciou, na ktorú upozornil František Bizub, je názov obce v najstaršej písomnej pamiatke – listine uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1230. Ten názov znie „Mogiorfalu“. V maďarčine by to znamenalo „Lieskový vrch“. Lokalita v Kráľovej Lehote, na ktorej sa nachádza nádejné nálezisko hradiska, je dodnes husto porastené lieskami.

Z predchádzajúcich indícií František Bizub sformuloval hypotézu, že uhorská vojenská posádka na Liptove nikdy nebola. Nebola ani potrebná, lebo liptovskí veľmoži sami dobrovoľne prijali majestát uhorského kráľa a ten sa im odmenil udelením podobných výsad, aké mala uhorská šľachta v iných oblastiach. Takýmto spôsobom pôvodná vládnuca vrstva na Liptove nebola Uhorskom podmanená, ale naopak, oni spoluvytvárali a formovali Uhorsko v jeho začiatkoch.

———————————————————————

Písané pôvodne pre: https://poznamkypanabavora.wordpress.com/ (upravené)