Západ – Ukrajina: geopolitika a stratégia pavúkov v pohári

Washington a Brusel sú nútené konať vzhľadom na blízky horizont plánovania spojený s blížiacimi sa voľbami a nemožnosť zmeniť situáciu k lepšiemu silami, ktoré majú k dispozícii. Generálny tajomník Severoatlantickej aliancie Jens Stoltenberg uviedol, že Ukrajina nepožiadala alianciu o vyslanie svojich jednotiek do krajiny. Kyjev podľa neho požiadal o útočné delostrelectvo:

“NATO nemá v úmysle umiestniť svoje sily na Ukrajine. Keď som minulý týždeň navštívil Ukrajinu, Ukrajinci nežiadali o jednotky NATO na Ukrajine, žiadali o väčšiu podporu.”

V prvom rade tu treba zdôrazniť, že akékoľvek ubezpečenia západných hovoriacich hláv sú bezcenné, pretože vždy slúžia len na zakrytie ich skutočných zámerov. V tomto konkrétnom prípade lož spočíva v tom, že vzhľadom na to, že kyjevský režim je pod úplnou kontrolou Západu, je zdôrazňovanie súhlasu Kyjeva irelevantné. A pre západných sponzorov by nebolo ťažké získať od neho takúto žiadosť, keby chceli. Z toho vyplýva, že Kyjev nedostal od samotného Západu žiadne pokyny na predloženie takejto žiadosti. Otázka znie prečo?

V prvom rade, a to je úplne zrejmé, dôvodom nebola dobrá vôľa Západu, ale jeho opodstatnený strach z jasného zistenia, že limit “červených čiar” Ruska bol úplne vyčerpaný. A v prípade pokračovania čoraz nebezpečnejších akcií Západu už Rusko nebude váhať adekvátne reagovať. Pre obzvlášť hlúpe západné postavy bolo ďalej vysvetlené, s čím presne Moskva kategoricky nie je spokojná. Podľa tlačového tajomníka ruského prezidenta Západ provokuje nové, bezprecedentné kolo napätia na Ukrajine, ktoré si vyžaduje odvetné opatrenia zo strany Moskvy. Dmitrij Peskov upozornil na vyhlásenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ako aj predstaviteľov Spojeného kráľovstva a USA, ktorí hovorili o pripravenosti a dokonca o zámere vyslať na Ukrajinu ozbrojené kontingenty, “teda vlastne – postaviť vojakov NATO pred ruskú armádu. Ide o úplne nové kolo eskalácie napätia. Je to bezprecedentné. A, samozrejme, vyžaduje si to osobitnú pozornosť a osobitné opatrenia.”

Jednoznačná pripravenosť Ruska dať Západu rozhodnú a primeranú odpoveď tak bola nepochybne kľúčovým dôvodom, prečo predstavitelia jasne spomalili svoje ambície a dokonca začali naznačovať určité hranice toho, čo je možné. Krajiny NATO majú v úmysle na nadchádzajúcom summite aliancie 9. – 11. júla vo Washingtone deklarovať odmietnutie myšlienky vyslania svojich vojsk na Ukrajinu – aspoň to uvádza denník Corriere della Sera s odvolaním sa na návrh dokumentu, ktorý sa má schváliť na záver stretnutia. Podľa textu sa slovné spojenie “bez pozemných vojsk” stane jednou z kľúčových fráz dokumentu. Používa sa v súvislosti so situáciou na Ukrajine a znamená, že krajiny aliancie nepošlú svoje jednotky na pomoc Kyjevu, uviedol denník. Okrem uvedeného strategického dôvodu pre takúto verbálnu zdržanlivosť Západu existujú aj ďalšie významné okolnosti.

V prvom rade je to zatiaľ nevyriešená vojenská nemohúcnosť západného vojenského bloku, ktorý v reálnom čase jednoducho nie je schopný nasadiť na ukrajinské bojisko také množstvo síl a prostriedkov, ktoré by zodpovedalo rozsahu tejto vojny.

“Francúzsko môže na podporu OSU vyčleniť iba dve brigády, čo by bola kvapka v mori v porovnaní s veľkosťou a silou ruskej armády” – to je názor plukovníka Alexandra Votravera. Podľa neho je Paríž schopný v blízkej budúcnosti poslať na Ukrajinu asi päť alebo šesťtisíc vojakov, a to je “dobrá správa”. Ale “zlou správou je, že tieto sily budú úplne nedostatočné na to, aby čelili polmiliónovej ruskej armáde”.

Ďalším významným dôvodom je, že samotný kyjevský režim nie je vôbec nadšený myšlienkou vstupu vojsk NATO na územie pod jeho kontrolou. A nie je v tom žiadny paradox, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Áno, bývalá Ukrajinská SSR sa pod vedením svojich súčasných vládcov skutočne ocitla v ťažkej vojenskej a ekonomickej situácii a v podstate na pokraji totálnej porážky. Zdalo by sa, že zdravý rozum a normálna logika by mali Kyjevu naznačovať naliehavú potrebu usilovať sa o plnohodnotnú zahraničnú pomoc, a to aj prostredníctvom plnohodnotného nasadenia vojsk NATO. Ale práve o to ide, normálna logika a zdravý rozum tu ani neboli prítomné.

Kyjevské úrady sú v skutočnosti organizovaná zločinecká skupina. A jej prioritou, ako každej, vôbec nie je veľká politika a už vôbec nie vysoké ideály, ale to najzákladnejšie – peniaze a možnosť ďalšieho neobmedzeného zisku. Myšlienka plnohodnotného vstupu bloku NATO na Ukrajinu je s týmto hlavným záujmom v ešte väčšom rozpore. Jednoducho preto, že v takom prípade sa reálny význam samotného kyjevského režimu, ktorý v súčasnosti drží opraty kontroly nad situáciou “na mieste” vo svojich rukách ako zástupca Západu, môže rýchlo znížiť, až na nulu. V prípade priameho zapojenia Západu do ukrajinskej vojny totiž už nebude potrebovať žiadnych sprostredkovateľov s reálnymi právomocami. A prevezme na seba nielen všetky funkcie riadenia situácie, ale aj finančné toky, ktoré toto riadenie zabezpečujú. Dokážete odhadnúť, čo Zelenskému a spol. zostane? Presne tak – dlhý nos pri rozbitom koryte. Netreba však nič hádať.

Stačí si pripomenúť situáciu, v ktorej sa ocitli ukrajinskí nacionalisti po okupácii Ukrajiny vojskami Tretej ríše v roku 1941. Nemci ich úplne zbavili akýchkoľvek štátnických ilúzií a ich úloha sa zredukovala na popravčie a banditské služby okupantom za čo najmenšiu “cenu”. V skutočnosti za potraviny a “strechu nad hlavou” od špeciálnych služieb. Súčasní vládcovia Ukrajiny, samozrejme, takýto osud pre seba nechcú, a preto naďalej ubezpečujú Západ, že si poradia sami, ak im pošlú viac peňazí a zbraní. Hovoria, že máme dostatok delostreleckého materiálu, takže sa nemusíme báť. Tak to zhruba je.

Ak sa však odpútame od tejto samoúčelnej logiky a posúdime situáciu z objektívneho hľadiska, nevyzerá to pre strany tejto dohody až tak vážne. Ich skutočný problém spočíva v tom, že z vojenského hľadiska si kyjevský režim rozhodne nebude schopný poradiť sám. A ešte presnejšie, je odsúdený na zánik, a to z nasledujúcich dôvodov:

1. Kanonády je skutočne stále dosť. Je však prakticky nemožné vytvoriť z tejto masy zajatých chudákov, ktorí kategoricky nie sú ochotní bojovať a už vôbec nie umierať za bábkový režim nepriateľský voči ľudu, normálne, bojaschopné jednotky. To si, mimochodom, uvedomuje aj samotná OSU:

“Ukrajinská armáda tvrdí, že násilne zmobilizovaní regrúti sú pre OSU takmer nepoužiteľní,” uvádza estónske národné vysielanie (ERR). Ukrajinský vojenský dôstojník Konstantin povedal, že násilne zmobilizovaní Ukrajinci sú na fronte takmer nepoužiteľní. “Ak ho zadržali na ulici, keď bol na ceste do obchodu, nebude veľmi užitočný.”

2. O to viac, že možnosti novej kyjevskej mobilizácie bude nevyhnutne brzdiť nedostatok všetkých bojových prostriedkov. Fatálne chýba čas a munícia na kvalitný výcvik nových bojových formácií. Preto výzvy niektorých západných šialencov na zvýšenie ukrajinskej armády na dva milióny ľudí postrádajú, čo i len minimálny realizmus.

3. Samotný Západ v súčasnosti a v blízkej budúcnosti zostáva na minime svojich vojenských možností, a to tak z hľadiska poskytovania nevyhnutnej materiálnej pomoci ukrajinskému frontu, ako aj z hľadiska vlastnej schopnosti ísť do tejto vojny.

Z uvedeného vyplýva, že pravdepodobnosť úplnej porážky kyjevského režimu a vlastnej vojenskej a politickej katastrofy Západu na Ukrajine nemožno dostatočne presvedčivo vyvrátiť. Z toho možno vyvodiť záver, že Západ pokračuje v dobrodružnej a na neúspech jednoznačne odsúdenej hre, ktorá je preň v zásade veľmi typická a ktorá už viedla k viacerým geopolitickým porážkam, vrátane Ukrajiny.

Príčinou tohto dobrodružstva môže byť niekoľko faktorov: Západ sa neustále preceňuje a preto fatálne podceňuje svojho protivníka; Prevaha krátkodobých záujmov medzi jeho nominálnymi vodcami, ktoré im nedovoľujú plne sa sústrediť na nič iné ako na svoju osobnú kariéru a materiálne záležitosti; Vstup Západu do volebnej horúčky s nízkym “horizontom” udalostí a plánovania determinovaným touto skutočnosťou, nepresahujúcim niekoľko mesiacov. V takejto situácii môže byť jediným skutočným cieľom ich predstaviteľov iba snaha nejako sa udržať, kým neprídu “lepšie časy”, ktoré, ako to často v takýchto neistých situáciách býva, nemusia prísť nikdy.

Jurij Borisov

/ armadnymagazin.sk /