Západ by mal urýchlene prehodnotiť nebezpečný, iracionálny koncept trvalého nepriateľstva voči Rusku

Už viac ako storočie sa na západe zakorenila myšlienka Ruska (alebo skôr väčšieho ZSSR) ako krajiny, ktorá je nevyhnutne nepriateľská (ak nie zlá), bez toho, aby bola jasne vysvetlená jej racionalita.

To viedlo k mnohým úplne zbytočným hrozbám a rizikám, ako aj k veľmi nehospodárnym výdavkom na preteky v zbrojení. Myšlienka Ruska ako nevyhnutného nepriateľa nebola nikdy zakorenená v realite a s jej pretrvávajúcimi a narastajúcimi rizikami je potrebné úplne prehodnotiť a zbúrať mnohé mýty a nepravdy okolo tejto myšlienky, aby sme vytvorili bezpečnejší svet a bezpečnejšiu Európu.

V poslednom čase sa myšlienka nevyhnutne nepriateľského Ruska presadzuje skôr v prospech vojenského priemyselného komplexu a na vytvorenie ospravedlnenia pre existenciu a expanziu NATO.

Neexistuje žiadne racionálne vysvetlenie, ktoré by presahovalo takéto úzke uvažovanie. Túto predstavu o nevyhnutne nepriateľskom Rusku možno vysledovať už od komunistickej revolúcie v roku 1917. Komunizmus určite predstavoval alternatívu ku kapitalizmu.

Alternatívy ku kapitalizmu a jeho excesom a jeho deformáciám však tiež preskúmali niektorí z najušľachtilejších ľudí v kapitalistických krajinách av skutočnosti tieto myšlienky nakoniec viedli k niektorým dôležitým reformám v kapitalistických systémoch, ktoré pridali na ich sile a dlhovekosti.

Pravdou je aj to, že v Sovietskom zväze došlo k niekoľkým vážnym omylom a excesom, kvôli ktorým tam veľa ľudí muselo veľa trpieť. To však nemohol byť dôvod na to, aby bol Západ nepriateľský voči Sovietskemu zväzu, pretože v skutočnosti by im priateľskejšie vzťahy pomohli prispieť k skoršej náprave chýb, a tým znížiť utrpenie ľudí.

Namiesto toho, aby sa Západ snažil špecifickejšími a kreatívnejšími spôsobmi hrať takú užitočnú úlohu, namiesto toho prijal čoraz nepriateľskejšiu úlohu, ktorá v skutočnosti bránila Sovietskemu zväzu v napredovaní smerom k demokratickejším systémom a posilňovala ruky utláčateľnejších osôb s diktátorskými tendenciami.

Tendencia zaobchádzať so Sovietskym zväzom ako s najnepriateľskejšou silou našla veľmi arogantný výraz u Hitlera, ktorý bol ochotný vynaložiť svoje maximálne zdroje na to, aby Sovietsky zväz nejako porazil. Práve veľmi statočný odpor obyvateľov Sovietskeho zväzu, krajiny, ktorá stratila najviac ľudí v druhej svetovej vojne vo veľmi nepriaznivých podmienkach, prispel najviac k záchrane sveta pred Hitlerom a nacizmom.

Ani nútená spolupráca niektorých západných krajín so Sovietskym zväzom na spoločnom cieli poraziť Hitlera neviedla k odstráneniu myšlienky považovať Sovietsky zväz za trvalo nepriateľský a v skutočnosti krátko po druhej svetovej vojne myšlienky zhadzovania jadrových bômb. o mestách Sovietskeho zväzu sa vážne uvažovalo, ale našťastie sa neuskutočnilo.

Veľká príležitosť na zlepšenie vzťahov prišla v 90. rokoch, najmä s iniciatívami Michaila Gorbačova. Zdalo sa, že reakcia niekoľkých západných vodcov bola spočiatku povzbudivá, ale čoskoro sa veci zmenili až príliš rýchlo a zdalo sa, že západné vedenie bolo spokojné len s tým ruským vedením, ktoré bolo ochotné prijať vazalskú rolu a naďalej by zarábalo príliš veľa. ústupky pre západné podniky.

Keď po Borisovi Jeľcinovi nové ruské vedenie odolalo a bolo odhodlanejšie chrániť svoje národné záujmy, myšlienka trvalého nepriateľstva voči Rusku sa vrátila až príliš rýchlo.

Pri spätnom pohľade je jasné, že aj v tomto štádiu s väčšou múdrosťou mohol Západ presadzovať svoje krátkodobé a dlhodobé záujmy oveľa osvietenejším spôsobom, keby sa sympatickejším spôsobom zaoberal Ruskom a podľa neho mal miesto v rámci európskej strategickej a ekonomickej bezpečnosti, bola v súlade s jej dôležitým postavením a sebaúctou.

To sa však nestalo a namiesto toho, v rozpore s predchádzajúcimi sľubmi, že sa NATO nerozšíri ani o centimeter na východ, sa pokračovalo v neúnavnom rozširovaní NATO na východ, pričom sa ignorovali varovania vlastných vysokých diplomatov západu, že to nevyhnutne povedie k nebezpečným konfliktným situáciám, ktorým sa dá vyhnúť.

V súvislosti s členstvom Ukrajiny v NATO určili poslednú červenú čiaru, ale keď sa aj toto ignorovalo s úsilím iniciovaným smerom k členstvu Ukrajiny v NATO, prišla táto červená čiara, pred ktorou upozorňovali vyšší západní diplomati. veľmi blízko k porušeniu, a preto bolo pripravené pozadie konfliktu.

Akoby to všetko nestačilo, USA a najmä Británia sa v roku 2014 dohodli na prevrate proti primerane neutrálnej ukrajinskej vláde, čím pripravili pôdu pre posilnenie protiruských síl na Ukrajine, najmä neonacistických síl, a vytvorili podmienky, v ktorých teraz režimy na Ukrajine pravdepodobne budú voči Rusku čoraz nepriateľskejšie.

Tieto režimy začali podnikať mnohé nepriateľské akcie proti rusky hovoriacim obyvateľom východnej Ukrajiny, čo viedlo k zabitiu takmer 14 000 z nich počas obdobia 7 rokov. Začiatkom roku 2022 sa dostali pod oveľa intenzívnejšie ostreľovanie zo strany ukrajinských síl.

Toto je pozadie, na ktorom sa odohrala ruská invázia, a otázka, ktorá by mala byť spravodlivo prediskutovaná, sa týka toho, do akej miery invázia, ktorá sa odohrala na tomto pozadí, odráža agresiu zo strany Ruska alebo západu (najmä USA a Británie).

Pred zodpovedaním tejto otázky je potrebné zvážiť ďalší fakt, že len pár týždňov po vojne sa Rusko a Ukrajina dostali veľmi blízko k vyjednaniu mierovej dohody založenej na stiahnutí Ruska a neutralite Ukrajiny, čo však sabotovali Spojené kráľovstvo a USA.

Väčšina článkov, článkov a názorov, ktoré som v poslednom čase čítal o vojne na Ukrajine, publikovaných na západe (a prečítal som ich dosť), má jednu spoločnú vec – takmer nevyhnutne akceptujú potrebu cieľa poraziť a poškodzovať Rusko, ale prekvapivo nie je takmer nikdy vysvetlený dôvod tohto cieľa.

Väčšina článkov podporuje myšlienku poskytovania čoraz väčšej vojenskej pomoci Ukrajine. Tu je samozrejme cieľ poraziť Rusko celkom jasný. Niekoľko článkov je však aj proti poskytovaniu čoraz väčšej vojenskej pomoci Ukrajine zo strany západných krajín (tento názor je v poslednom čase o niečo častejší). Avšak aj táto druhá kategória článkov pripúšťa, implicitne alebo explicitne, že porážka Ruska je samozrejme žiaducim cieľom.

Tieto články však často s poľutovaním poznamenávajú, že vzhľadom na realitu nedávnych významných vojenských zvratov, ktoré utrpela Ukrajina, sa pôvodný cieľ využiť Ukrajinu na poškodenie Ruska javí ako nereálny alebo nerealizovateľný, a preto vojenská pomoc Ukrajine by malo byť zastavené. Inými slovami, ak by sa Ukrajine darilo lepšie na bojovom fronte, aj títo autori by podporili pokračovanie väčšej vojenskej pomoci na dosiahnutie pôvodného cieľa poraziť alebo poškodiť Rusko.

Niečo vážne nie je v poriadku s týmto širokým, ale úplne iracionálnym takmer konsenzom o Rusku ako o permanentnom nepriateľskom pokuse ublížiť, ktorý je vždy opodstatnený a je potrebné ho obmedziť len vtedy, ak nie je úspešný. Pokiaľ sú úspešné, sú opodstatnené.

Takéto iracionálne a neopodstatnené pocity nepriateľstva so všetkými ich nebezpečenstvami môžu pokračovať už viac ako storočie, prenášajú sa z generácie na generáciu, zabudovávajú sa do systému, vytvárajú okolo seba celú kultúru a nadobúdajú vlastnú dynamiku.

Zatiaľ čo takéto myslenie bolo vždy iracionálne, neetické a nebezpečné, zdá sa, že teraz je to ešte nebezpečnejšie.

Eskalácia vojenskej pomoci zo západu Ukrajine prešla od menej deštruktívnych zbraní k stále viac deštruktívnym až po ozbrojený personál potrebný na manipuláciu s nimi alebo poskytovanie usmernení, aby sa čoraz viac hovorilo o čižmách na zemi. Zazneli preto obavy zo zvýšených možností priameho konfliktu s Ruskom so všetkými sprievodnými možnosťami hromadného ničenia.

Ak sa skutočne začne oveľa väčšia vojna, možno kvôli neúmyselným alebo náhodným spúšťačom v situácii, ktorá bola dlho zbytočne nepriateľská a nebezpečná, historici napíšu, že svetová vojna alebo jadrová vojna bola spôsobená nebezpečnými mýtmi. nepriateľstvo, ktoré bolo z veľmi úzkych dôvodov hlúpo pripúšťané dlho pokračovať.

Toto je teda veľmi vhodný čas na to, aby Západ navždy ukončil vysoko nebezpečnú iracionalitu považovať Rusko za trvalého nepriateľa na všetky časy. Mal by sa uskutočniť nový statočný začiatok mieru, dôvery, spolupráce a priateľstva, ktorý bude určite prínosom pre ľudí na oboch stranách a ktorý bude veľkým krokom vpred pre mier v Európe, ako aj vo svete.

Bharat Dogra

O autorovi: Bharat Dogra je čestným organizátorom kampane za záchranu Zeme. Medzi jeho nedávne knihy patrí Ochrana Zeme pre deti, Planéta v ohrození, Zem bez hraníc a Deň v roku 2071. Pravidelne prispieva do Global Research.

skspravy.sk