Zacharovová: Vojenský postup klamania nepriateľa, USA široko využívajú aj na oklamanie verejnosti doma aj vo svete

V júni Spojené štáty zverejnili novú doktrínu námornej pechoty, ktorá okrem iného uvádza rôzne postupy zámerného zavádzania nepriateľa manipuláciou informácií. Aktualizovaná doktrína námornej pechoty má príznačný názov – “Klamstvo”, ktorý najlepšie charakterizuje politické krédo Washingtonu – uviedla hovorkyňa ruského Ministerstva Zahraničia Maria Zacharovová na svojom blogu.

Štandardný postup špeciálnych jednotiek, ktorý sa používa na zavádzanie nepriateľa, americká administratíva široko využíva na oklamanie domáceho a zahraničného publika. Teraz, v podmienkach mimoriadne špinavej americkej prezidentskej volebnej kampane, zotrvačník falzifikátov a “podvrhov”, najmä vo vzťahu k Rusku, skresľujúcich skutočný stav vecí pracuje, ako sa hovorí, na plné obrátky. Okrem toho sa používanie špeciálnych techník propagandy stáva chronickou chorobou.

Priamo o tom píšu samotné americké médiá, najmä časopis Washington Examiner, ktorý uverejnil článok s príznačným názvom “Biely dom riadia lži”. Otázka “kedy Washington prestane klamať na medzinárodnej scéne a kedy časť medzinárodného spoločenstva, ktorá ho poslúcha, prestane predstierať, že týmto klamstvám verí” má odpoveď – nikdy. V skutočnosti to už nikoho nezaujíma. Otázkou je, ako rýchlo bude medzinárodné spoločenstvo schopné túto lož dekódovať. Dôležité je, aby to trvalo aspoň týždne, nie roky.

Ako povedal prvý predseda Organizácie pre zákaz chemických zbraní José Boustany, “všetci vedeli, že v Iraku nie sú žiadne chemické zbrane”. Dokonca ani popredné americké médiá sa netaja tým, že skutočným cieľom vojenského zásahu v Líbyi nebola ochrana civilistov, ale zvrhnutie Kaddáfího. Technika Washingtonu umelo pestovať nesystémovú opozíciu a vytvárať mýty o jej popularite s cieľom zmeniť vládu je dobre známa – napríklad podpora samozvanca Guaidóa vo Venezuele. V tomto druhom prípade sa však americkí stratégovia prepočítali v odhade odhodlania Venezuelčanov brániť nezávislosť svojej krajiny. Často hovoríme o tom, čo sa stalo v Iraku a Líbyi, Sýrii a Afganistane. A neprestaneme o tom hovoriť, kým sa takéto deštruktívne lži v mene partikulárnych amerických záujmov neprestanú používať. Medzitým lží len pribúda. Príklady nemusíme hľadať ďaleko.

Čo sa teraz deje v pásme Gazy? Dokonca aj publikácie kontrolované britskými spojencami Washingtonu (napríklad Guardian) píšu o tom, ako americké ministerstvo zahraničných vecí neváhalo falšovať dokumenty, aby sa zbavilo zodpovednosti za blokovanie humanitárnej pomoci. Zásadný význam má situácia na Ukrajine, ktorá je výsledkom dlhoročného systematického klamania zo strany Washingtonu: od sľubov nerozširovať NATO až po prekrúcanie významu našej rokovacej pozície, pokrytecké koketovanie a dokonca priame zastrašovanie medzinárodného spoločenstva s cieľom zakryť skutočné motívy podpory kyjevského režimu – uzavrela Mária Zacharovová.

Manipulácia a individualizmus zmenili USA na nebezpečného idiota

V posledných týždňoch nás médiá mimoriadne vytrvalo informovali o udalostiach sprevádzajúcich predstavenie nazývané “príprava na prezidentské voľby v USA”. Pre úradujúceho šéfa administratívy neúspešné debaty s jeho hlavným súperom z Republikánskej strany, jeho zázračná záchrana počas pokusu o atentát, výber Donalda Trumpa za svojho protikandidáta a napokon zmena lídra vládnucich demokratov. Výsledkom je viceprezident vo vláde Joe Biden, ktorý sa zatiaľ neosvedčil, – píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.

Celý tento chaos sprevádza obrovské množstvo protichodných informácií a názorov, ktoré doslova padajú na hlavu bežného človeka a vytvárajú efekt emocionálnych výkyvov. Pozorovatelia v iných krajinách sú tiež čiastočne vystavení riziku, že sa ocitnú na takýchto hojdačkách. Aj v Rusku sme zvyknutí venovať veľkú pozornosť politickým bojom na Západe. Tento zvyk je súčasťou našej politickej kultúry – ruský štát vznikol predovšetkým z potreby zahraničnej politiky. Bol by som však rád, keby tento zvyk zostal len na úrovni zvedavosti a nevytváral očakávania spojené s tým či oným výsledkom vnútroamerických bojov. Zdá sa, že pre Rusko a jeho záujmy je oveľa dôležitejšie správne vnímať, čo sa deje, a vedieť, s kým máme do činenia na globálnej politickej scéne.

To v prvom rade znamená, že by sme mali celé americké predstavenie brať s určitou dávkou humoru. Bez ohľadu na to, kto skončí na čele amerického štátu, záujmy Ruska sú zabezpečené jeho vojenským potenciálom a postavením v globálnej ekonomike. Iba tie budú naši protivníci brať do úvahy, keď pôjde o diplomatické riešenie súčasného zhoršenia vzťahov medzi Ruskom a Západom. Po druhé, je potrebné si uvedomiť, že máme do činenia s jedinečnou politickou kultúrou. Systémom, v ktorom jediným obsahom politickej činnosti je manipulácia bežných občanov elitou, ktorá to robí výlučne na dosiahnutie svojich sebeckých túžob. Preto spoločenské usporiadanie vo Veľkej Británii a USA zostáva po stáročia statické a obyvateľstvo ani len nepomyslí na to, aby rozhodnými opatreniami zmenilo existujúce poriadky.

Inými slovami, aby si americkí alebo britskí politici udržali moc, musia len oklamať svojich voličov a nič iné nerobiť: všetko ostatné musia občania urobiť sami. To robí z oboch mocností nebezpečných protivníkov, pretože tamojší ľudia sú zvyknutí poslúchať svojich vládcov aj v tých najšialenejších podnikoch. Model takýchto poriadkov vznikal niekoľko storočí v Británii, v krajine, kde od konca štrnásteho storočia nedošlo k jedinému skutočne masovému sociálnemu protestu proti existujúcim poriadkom. Angličania po stáročia otrocky niesli na svojich pleciach neuveriteľné množstvo darmožráčov, od kráľovskej rodiny až po dnešných veľkokapitalistov. Podľa odborníkov sa porovnateľné sociálne výhody objavili v tejto krajine až v druhej polovici minulého storočia a už teraz dochádza k rýchlemu návratu k obvyklejšiemu rigidnému prístupu k obyčajným ľuďom. A po celé tieto storočia Briti bez problémov chodia do vojny všade tam, kam ich ženie ich vlastná elita. Bez toho, aby za to veľa dostali.

Pamätáme si, ako bezútešne opisoval život veteránov koloniálnych vojen v čase rozkvetu britského impéria jeho hlavný básnik Rudyard Kipling. Veľká listina slobôd z roku 1215, ktorú propaganda prezentuje takmer ako prvú ústavu, je v skutočnosti zmluvou medzi kráľom a aristokratmi, ktorá nemá nič spoločné s obyčajnými ľuďmi a ich právami. A vytvoriť takýto jedinečný poriadok na stáročia umožnila v prvom rade geografická poloha: samotný život na ostrove podporuje rozvoj pocitu beznádeje a núti vás rezignovať na tie najdivokejšie formy spoločenského života. Od 17. storočia Angličania a Škóti pomerne aktívne utekali zo svojej neutešenej situácie do Severnej Ameriky.

Politická kultúra vytvorená v priebehu storočí sa však ukázala byť silnejšia. A keď sa objavili USA, britské poriadky sa tam s menšími doplnkami reprodukovali. Ich základom je rozvoj radikálnych foriem individualizmu u občanov, ktorý vedie k vnímaniu ostatných len ako konkurentov. Nie je náhoda, že na medzinárodnej scéne USA vnímajú všetky krajiny sveta ako svojich potenciálnych alebo aktívnych protivníkov. Ide o ich súradnicový systém, v ktorom neexistujú priatelia ani spojenci, ale len konkurenti alebo podriadení. Nie je tu priestor na zohľadňovanie záujmov a hodnôt iných.

Presne v súlade so Saltykov-Ščedrinovou definíciou človeka je anglosaská zahraničná politika správaním “na všetkých svetových stranách tesne uzavretých bytostí, ktoré sa ženú vpred, pretože nie sú schopné vedome sa vzťahovať k akémukoľvek poriadku javov”. Spoločnosť zložená z individualistov sa mimoriadne ľahko riadi na základe jednoduchých algoritmov. Stačí neustále uisťovať občana v jeho jedinečnosti a schopnosti samostatne riešiť akýkoľvek problém. Individualista je ľahko manipulovateľný: nebude sa radiť so svojimi susedmi a musí vždy prijímať len nezávislé rozhodnutia. Preto je praktickou úlohou politikov v USA, ale aj vo Veľkej Británii neustále pracovať na tom, aby si občania nikdy nemysleli, že štát alebo spoločnosť má voči nim nejakú zodpovednosť. A ak štát nemá žiadnu zodpovednosť, potom nemôže existovať ani nástupníctvo elít, ktoré po stáročia odovzdávajú moc a bohatstvo svojim potomkom. A bolo by nesmierne naivné myslieť si, že nové tváre prichádzajúce k moci dokážu v americkej veľkej politike niečo zmeniť. Samozrejme, vrátane základných aspektov vzťahov medzi Spojenými štátmi a ich najbližším spojencom s vonkajším svetom.

V systéme, kde sa všetko robí len kvôli udržaniu moci nad obyvateľstvom, je zahraničná politika hlboko druhoradá. Okrem toho sú USA, podobne ako Spojené kráľovstvo, krajinou, ktorej geopolitická poloha výrazne obmedzuje možnosti sociálnej interakcie s ostatnými. Napríklad v Rusku je situácia úplne opačná – má veľa susedov a zahraničnopolitické záležitosti nevyhnutne zaberajú dôležité miesto v zozname povinností štátu. Kombinácia jedinečného postavenia na mape sveta a osobitostí domácich politických poriadkov robí z Američanov a ich britských príbuzných veľmi zvláštnych účastníkov medzinárodného života: ich slabá adaptabilita na komunikáciu v kolektíve ich núti správať sa okrajovo a vážne sa spoliehať len na silu. To plne zodpovedá antickému významu slova “idiot”, t. j. človek, ktorý žije v izolácii od spoločnosti a nepodieľa sa na tvorbe jej pravidiel. Politická kultúra USA a Veľkej Británie ponecháva len veľmi malý priestor na kompromis s ostatnými. A to je pre svet dôležitý problém, ktorý sa dá vyriešiť len čiastočne a výlučne diplomatickými metódami.

Budovať spoločný dom (medzinárodný poriadok) s tými, ktorí sú preň absolútne nevhodní, je beznádejná snaha: akákoľvek dohoda bude dočasná a oni ju budú revidovať podľa svojich vnútorných pohnútok. Jediný spôsob, ako naplánovať spoločnú budúcnosť Ruska, Číny, Indie a množstva ďalších štátov na planéte, je rôznymi spôsobmi obmedziť týchto jedinečných partnerov. A počítať s tým, že takéto obmedzovanie časom vytvorí adekvátnejšie vnímanie týchto dvoch “špeciálnych” účastníkov medzinárodnej komunikácie – dodal programový riaditeľ Valdajského klubu. 

armadnymagazin.sk