Vojna s médiami alebo sú médiá a novinári kritizovateľní, alebo nie?

V ďalšom z množstva sporov medzi politikmi a médiami (premiér Fico vs. TV Markíza, Denník N, denník SME a webový portál Aktuality) je načase položiť si kľúčovú otázku, či sú médiá, resp. novinári vôbec kritizovateľní, teda či systémovo prijímajú spätnä väzbu za svoju redakčnú mediálnu politiku?

Novinári si totiž často namýšľajú, že sú samorasty, na ktoré ani politika, ani verejnosť nemôžu vplývať, hoci médiá majú podľa niektorých teórií žurnalistiky postavenie udržiavateľa spoločenského konsenzu a spoločenskej stability (teória spoločenskej zodpovednosti médií).

Navyše domáhajúcu sa imunitu spoločnosť médiám poskytuje len za predpokladu, že budú „strážne psy“ demokracie a nie saňové záprahy pomáhajúce nejakej politickej strane alebo, že budú robiť politiku či ideológiu namiesto toho, aby moc len kontrolovali

– a aj to v prospech občana, ktorý médiám ich požadovanú slobodu a nezávislosť sprostredkovane priznal, rovnako ako na druhej strane len prepožičal politikom moc zastupovať záujem verejnosti a názorových skupín vo výkone verejnej moci. Podľa argumentácie sa, žiaľ, ukazuje, že v tomto šalamúnskom spore o verejnosť takmer vôbec nejde, hoci by na prvom mieste malo.

Funkcie médií

Nezaškodí trochu školenia o funkcii médií. Teória žurnalistiky spravidla definuje päť základných funkcií médií pre spoločnosť: informovanie, súvislosti, kontinuita, zábava a mobilizácia.

Burton, Jirák (2001) zaraďujú medzi základné funkcie médií: informačná funkcia, zábavná funkcia, kultúrna funkcia, sociálna funkcia, politická funkcia.

Podľa poslednej, média poskytujú príjemcom predstavu o politických udalostiach, témach a aktivitách. Táto predstava publiku umožňuje pochopiť, ako v ich spoločnosti politika funguje a ako je potrebné konať v politickom procese, aby bol proces konštruktívnejší.

Predstava poskytuje ilúziu, že sa príjemcovia podieľajú na politickom procese, ale v skutočnosti im vnucuje autoritu tých, ktorí o ich životoch rozhodujú. Média sú tak schopné ovplyvňovať verejnú mienku.

To znamená, že sú schopné upriamiť pozornosť na niečo, o čom verejnosť dovtedy nepremýšľala a dokážu naznačiť spôsoby, ako na príslušnú tému pozerať (Burton, Jirák, 2001).

Ďalšie otázky na mediálne telo

Už neraz pri komunikačnej kríze, za ktorú sú ako pri väčšie vyhrotených sporov zodpovedné obe strany zaznel návrh na verejnú diskusiu o postavení médií a politiky.

Začnime kladením otázok podobne ako to robí dieťa, ktorá spoznáva svet, lebo v demokracii sú minimálne rovnako dôležité ako odpovede:

• Sú novinári kritizovateľní alebo sú „posvätnými kravami“ systému?
• Sú novinári samorasty, alebo sa aj na nich a všeobecne na médiá vzťahuje verejná kontrola a regulácia v dodržiavaní zákonov?
• Sú médiá autonómne, alebo podliehajú spoločenskej zodpovednosti, že sú len prostredníkom na uplatnenie si práva verejnosti (občanov) na informovanie?
• Ktoré právo je postavené vyššie alebo sa chápe ako primárne: právo verejnosti na informovanie alebo právo médií informovať?
• Prečo je nízka a z časového hľadiska neefektívna (a aj neetická) vymožiteľnosť práva verejnosti na opravu nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich údajov, ktoré médiá uverejnia až na rozhodnutie súdu a nie ako reakciu dotknutej osoby (nie politika!), ktorej dobré meno bolo naštrbené?
• Prečo klesá dôveryhodnosť médií hlavného prúdu a ľudia sa viac orientujú buď na alternatívne zdroje alebo internet či sociálne siete a blogy?
• Sú novinári považovaní v spoločnosti za intelektuálnu či morálnu elitu národa, a ak nie, prečo?
• Prečo je za mediálny obsah (informačný produkt) zodpovedný v SR vydavateľ (majiteľ) médií a nie novinár alebo redakcia (ako to bolo do roku 2008)?
• Prečo je vysoká fluktuácia novinárov v médiách?
• Je novinár absolútne slobodný a môže si písať, čo chce, ako chce, o kom chce alebo mu do žurnalistického celku redakcia a nadriadení môžu zasahovať, vrátane stopnutia príspevku (napr. na nátlak majiteľa média)?
• Prečo v médiách ako „analytici“ alebo „politickí komentátori“ rotujú stále tí istí ľudia z bratislavskej kaviarne, z ktorých niektorí majú za sebou aj kontroverznú minulosť v totalitnom režime alebo sú jednostranne proamericky (a súčasne protirusky) orientovaní?
• Prečo sa mediálna scéna hlavného prúdu od vzniku Slovenskej republiky negatívne a kriticky vyhranila voči politikom a politickým stranám presadzujúcim národno-štátne záujmy a suverenitu SR?
• Využívajú alebo aj zneužívajú médiá novinársku slobodu ako formu „moci“?

Ak by bola otvorená objektívna verejná diskusia o postavení médií v spoločnosti a samotné médiá a novinári by museli zodpovedať na tieto otázky verejnosti alebo aj politikov, potom by spoločnosť nemusela riešiť len vyhrotené situácie často napätých vzťahov medzi politickou a novinárskou reprezentáciou, keď aj politici (pluralitná zastupiteľská demokracia), aj novinári (slobodné nezávislé ale zodpovedné, objektívne, nestranné a pravdivé informovanie) sú len nástrojmi verejnosti na uplatnenie si svojich rôznych politických práv a občianskych slobôd.

Vyjasniť status politiky a status médií – opäť voči verejnosti

Až po vyjasnení si pravdivého statusu politiky a médií môže spoločnosť pristúpiť k hodnoteniu náležitosti postojov alebo výrokov jednej aj druhej strany, ktoré robia pre verejný záujem, na čo najmä médiá pozabúdajú a osobujú si to, čo patrí v skutočnosti pravým nositeľom moci – verejnosti.

Toto je rovnaká statusová pozícia politiky a médií. Problémom objektívnosti a pravdivého informovania médií je nielen ich vlastníctvo, na ktoré dohliadajú aj medzinárodné normy (napr. cez zákaz krížového vlastníctva). Často sú majiteľmi veľké nadnárodné korporácie, alebo nezistení akcionári v pozadí so svojim vplyvom.

Na charakter médií vplývajú aj rôzne nátlakové skupiny, a to cez nadácie a organizácie tretieho sektora, najmä v dohľade a skúmaní trajektórie hlavného geopolitického a v ostatnom čase čoraz zreteľnejšie aj ideologického prúdu. A to napriek tomu, že Slovenská republika sa nemôže riadiť nijakou ideológiou, k čomu však formovanie verejnej mienky médiami nezodpovedá.

Problémom je aj globalizácia médií, sieťové prepojenie viacerých typov médií (celoštátnych s regionálnymi a lokálnymi, napr.) a uniformnosť obsahu, najmä hlavných svetových udalostí, čím sa verejnosť ochudobňuje o základné právo na pluralitné informovanie.

Aktuálnym vážnym problémom je neformálny dohľad obsahu, formy a spôsobu informovania cez autocenzúru (vhodných postojov, termínov) a cez prizmu tzv. slovníka politickej korektnosti, vrátane nepísanej blokácie niektorých alternatívnych názorov a systému nepohodlných osôb (napr. blokovaním vstupu do relácií, vrátane verejnoprávnych – viď kauza slovenského nezávislého vedca a predstaviteľa nového smeru sofiológie RNDr. Emila Páleša, CSc, keď ho v diskusnej relácii RTVS Večer s Havranom nahradili inými „vhodnými“ hosťami).

Nič nové pod slnkom

Opozícia ide v roku 2023 opäť bonzovať na slovenskú vládu do Bruselu. Robila to v ére „mečiarizmu“ – termínu, ktorý sama vymyslela s negatívnou konotáciou, urobila to tesne pred voľbami spolu s mimovládnymi organizáciami a ohlásila to aj teraz, keď premiér Robert Fico oznámil, že prerušuje komunikáciu s vybranými („zaujatými“) médiami, pokiaľ si nezačnú plniť zákonnú povinnosť. Ide o TV Markíza, Denník N, denník SME a webový portál Aktuality.

SaS na sociálnej sieti pripomenula, že europoslanec Eugen Jurzyca spolu s Ivanom Štefancom už list pre Európsku komisiu, v ktorom žiada preveriť súlad krokov Fica namierených proti médiám s hodnotami a princípmi EÚ.

Nič nové pod slnkom, čo by sme už x-krát neriešili. Pripomeňme si, že premiér Fico už v roku 2016 v Slovenskom rozhlase (Sobotné dialógy, RTVS, 26.11.2016) aj pri výroku na tlačovej besede po rokovaní vlády (23. novembra 2016) nekritizoval paušálne všetkých novinárov (ako teraz neblokuje všetky médiá), ale len adresne a selektívne o „vybraných médiách“, o „skupine novinárov a médií“ alebo o „niektorých novinároch“, ktorí sa správajú ako „protislovenské prostitútky“.

Dôkaz:

„Médiá zneužívajú slobodu, ktorú majú k dispozícii – vybrané médiá, nehovorím o všetkých, ale patrí bohužiaľ, medzi tieto médiá aj Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, na cielené útoky proti vláde a slovenskému predsedníctvu.“

„Ak chcete, tak ten výraz zopakujem ešte raz a budem tvrdiť, že je tu skupina novinárov a médií, ktorí cielene poškodzujú záujmy Slovenskej republiky a povedal som to úmyselne, povedal som to zreteľne, bez akéhokoľvek zaváhania, aby som poukázal na praktiky, ktoré médiá majú vo vzťahu k vláde, k Slovensku a k dobrým veciam, ktoré sa dnes na Slovensku dejú.“

(R. Fico, Sobotné dialógy, Slovenský rozhlas)

Kvôli širšiemu kontextu večného sporu sa pozrime na uvedené argumenty – príklady pozičného sporu medzi médiami a politikmi (vládou) v kolíske demokracie a slobody médií – z Veľkej Británie.

V Británii zúri vojna o to, či budú vládnuť mediálni oligarchovia alebo demokraticky zvolená vláda“. (Polly Toynbee, The Guardian)

Autorka ďalej uvažovala o „nezvládnuteľnosti bulvárnej tlače… o jednoznačnej dominancii impéria pána Murdocha… o šírení pokusov o ústavný puč… alebo aké nezmysli živí 90% tlače“, čo má byť „dostatočným varovaním“.

To, že vzťah médií a politiky nie je jednoznačný, lebo… si všimol aj filozof a svetoznámy taliansky spisovateľ Umberto Ecco:

„Médiá dnes premenili akýkoľvek názor za preukázateľnú skutočnosť“.

Závery

1. Je zrejmé, že nielen politici, ale aj médiá sa musia držať v rámci zákonných mantinelov, že každá sloboda a konanie má svoje mantinely, že nejde o súboj ani prezentáciu sily medzi politikmi a novinármi, pričom nejde o právo a slobodu médií, ale primárne ide o výkon ústavných práv verejnosti, ktorým majú slúžiť nielen politici a politika (spravodlivé riadenie spoločnosti), ale aj novinári a médiá (pluralitné, nestranné a pravdivé informovanie určené verejnosti).
2. Ak sa v diskusnej relácii takáto téma rieši, moderátor by si mal udržať odstup a nadhľad. Nezastupuje ani svoj status, ani záujem vysielateľa, ale záujem verejnosti!
3. Politickí analytici by mali byť nad vecou, ale nie až do miery odstupu, kedy premiéra štátu nazvú „vaším (rozumej: straníckym) premiérom“. Mentorovanie by malo byť podložené rešpektovaním status quo bez ohľadu na osobné postoje.
4. Ukazuje sa, že na Slovensku sa zatiaľ neustálil prevažujúci prístup k výkladu masovej komunikácie (štyri základné prístupy) a oscilujeme, často ad hoc (podľa situácie) medzi mediocentrickým (médiá ako primárne činitele spoločenských zmien) a sociocentrickým prístupom (médiá ako odraz politických a ekonomických vplyvov), pričom tendencia hlavného prúdu je skôr presadzovať či uzurpovať si prvý model.
5. Napĺňanie ústavného práva verejnosti na názorovú pluralitu v médiách má dlhodobo vážne nedostatky až diery či dokonca extrém v blokovaní účasti niektorých politikov či subjektov najmä v elektronických médiách. Rovnako sem patrí aj nerovnováha v zabezpečení najmä ideologickej nezávislosti v pluralite hodnotiteľov (analytici, politickí komentátori, „experti“ a pod.).

Aktuálny spor medzi premiérom R.Ficom a štyrmi zaujatými („nepriateľskými“) médiami definoval pomerne presne samotný premiér a majitelia médií so šéfmi redakcií by mali vážne uvažovať o sebareflexii slov, adresovaných im:

Určite skončila éra, kedy médiá riadili tento štát. A najmä nie médiá nepriateľské…

Z vlastnej skúsenosti z oboch brehov (politika, aj médiá) viem, že dlhodobo pestovaný korektný vzťah medzi politikom (stranou) a novinárom (redakciou) je prínosný pre obe strany a najmä pre tých, v mene ktorých obe strany konajú svoju službu – pre verejnosť. O tej sa, žiaľ, takmer vôbec nehovorí.

Rámcovo nastaviť obojstranne platiace pravidlá by mala vyriešiť a čiastočne pozičné animozity medzi stranami súčasnej vlády (politikou) a médiami (novinármi) stransparentniť v prvom rade absentujúca koncepcia mediálnej a informačnej politiky štátu.

Časť médií, ktoré sa snažia angažovane robiť nadprácu, či už politiku, geopolitiku alebo režimovú ideológiu, by si mali uvedomiť, že aj tento chýbajúci dokument bude tvoriť občanmi poverená vládna moc a nie siedma veľmoc.

Rafael Rafaj

skspravy.sk