Advokátka JUDr. Adriana Krajníková sa k téme vyjadrila vo svojom článku zo 6. janára 2022 pod názvom Mikasove akty a vládne uznesenia zasahujúce do základných práv a slobôd vs. Ústavný súd Slovenskej republiky
V spleti amaterizmu Kocúrkova zmiešaného s účelovou aroganciou štátnej moci Ústavný súd SR ďalej skomplikoval právny stav. Nič zas nie je jasné… Mikasove akty sú a nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, môžu a nemôžu zasahovať do základných práv a slobôd, a náhrada škody za pošliapanie po ľuďoch nikomu nepatrí, aj keď Mikasove akty sú nezákonné, z hľadiska ich vady sú NULITNÉ a v takomto prípade neplatí prezumpcia správnosti aktu vôbec.
Klinec na záver je ten, že páchateľ, v danom prípade zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa nemusí zaplatiť obeti škodu preto, že v čase jeho konania platila prezumpcia správnosti aktu, ktorá však neplatila, analogicky, akoby páchateľ lúpenia banky nemusel nahradiť škodu, pretože v čase lúpenia platila prezumpcia jeho neviny (ktorá tu navyše na rozdiel od neexistencie prezumpcie správnosti nulitného paaktu platila). Atď atď atď… právne nezmysly.
Prezumpcia „neviny“ však nemá právny vplyv na náhradu škody. Tá vznikla alebo nevznikla a páchateľ, v danom prípade štát je zodpovedný.
Vo finále však Ústavný súd povedal, že Mikasovými aktami nemožno uložiť povinnosť, ktorá nie je určená zákonom. A toto je podstatné!
Len aby to isté videli v Náleze aj Mikasoví úradníci, dokonca aj samotný ústavný súd, ak bude rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb v súvislosti s týmito aktmi… Dopracovať sa k tomuto záveru chce vedieť loviť v mútnych vodách (účelovo) komplikovaných výrazov, fráz, spojení a inej akrobacie, ktorá robí veci zbytočne spornými. Po „vylovení a vysušení“ je však podstata nesporná!
Nález Ústavného súdu SR, ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov dňa 31.12. 2021, si môžete prečítať TU.
Vyberám z podstatných časti Nálezu, v ktorom sa nachádza jeden iný významný Nález (bod 78), a prikladám tiež svoje právne argumenty.
Ústavný súd SR rozhodol, že:
V bode 62:
„Nebezpečné prenosné ochorenia ohrozujú zdravie populácie ako celku. Pri nebezpečných prenosných ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii. Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Zdravie a jeho ochrana je na jednej strane vecou každého jednotlivca, na druhej strane však verejné zdravie je vecou spoločnosti týkajúcou sa každého jej člena. Niet preto pochýb o potrebe a prospešnosti zákonom upravovať opatrenia a ukladať povinnosti na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných ochorení“.
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Čo sa týka Covid-19, toto ochorenie nie je v zákone vedené ako prenosné ochorenie.
Čo sa týka pandémie Covid-19, táto nebola nikdy de iure vyhlásená. Napriek tomu právne akty Úradu verejného zdravotníctva (či už ako „Opatrenia“ do 14.10.2020 alebo ako „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ od 15.10.2020) sú vydané na základe odkazu na vyhlásenie pandémie Covid-19 generálnym riaditeľom WHO dňa 11.3.2020, pričom menovaný nevyhlásil žiadnu pandémiu, a o jej vyhlásení neexistuje žiaden právny dokument. Pre účely použitia odkazu na právny úkon alebo právnu skutočnosť v právnych aktoch vydaných štátom musí existovať právny dokument o takomto úkone alebo skutočnosti. Nič také však eexistuje.
Neexistuje pandémia, a neexistuje prenosné ochorenie Covid-19.
V bode 71:
„Ustanovenie čl. 13 ods. 2 ústavy upravuje materiálne, ako aj formálne predpoklady, pri splnení ktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami. Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (nález č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014). V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (porov. nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008)“.
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR: Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
§ 4 ods. 3 Zák. č. 400/2015 Z.z.: vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.
!!! Obmedziť ľudské právo je možné iba zákonom. Nie podzákonným aktom vyhláškou !!!
Rúška, respirátory, izolácie, karantény, testovanie, očkovanie, preukazovanie sa testovaním, očkovaním, prekonaním Covid-19 na základe Mikasových aktov …to všetko je NULITNÉ! Pretože „Opatrenia“ ÚVZ ako aj „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ trpia nedostatkom právnej formy. Základné práva a slobody, kam patria citované „regulácie“ možno obmedziť iba zákonom, a žiaden zákon takéto povinnosti neurčuje.
Na doplnenie uvádzam, že ide o tú istú situáciu, ktorá tu existovala v r. 2020, keď GP SR konštatovala tento nedostatok právnej formy, pričom „dodala“, že napriek tejto nezákonnosti treba Mikasovým aktom zachovať účinnosť. Tomuto sa hovorí zneužívanie právomoci verejného činiteľa a sabotáž.
V bode 72:
„Pretože pri vykonávacej úprave inými predpismi v medziach zákona pre naplnenie požiadavky intra legem zákonná úprava základu povinnosti a splnomocňovacieho ustanovenia podľa čl. 123 ústavy (ktorá môže splývať priamo v splnomocňovacom ustanovení) musí spĺňať podmienku náležitej kvality, ktorá je naplnená iba vtedy, keď splnomocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je takáto úprava prípustná, bolo potrebné zaoberať sa formuláciou oboch v tejto časti preskúmavaných napadnutých ustanovení“.
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Tu je povedané to, čo opakovane uvádzam, že vykonávací právny predpis – vyhláška musí byť vytvorená na základe splnomocňovacieho ustanovenia zákona podľa 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z., čo „Mikasove vyhlášky“ nie sú.
V zákone č. 355/2007 Z. z. je splnomocňovacím ustanovením § 62 a ten je daný Ministerstvu zdravotníctva SR.
Ust. § 59b cit. zákona, na základe ktorého sa tvoria „vyhlášky“ Úradu verejného zdravotníctva SR nie je splnomocňovacím ustanovením, pretože nenapĺňa podmienku náležitej kvality podľa § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., teda nevymedzuje hranice, v ktorých je úprava vyhláškou prípustná.
Podľa 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z. z. ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.
§ 59b cit. zákona neurčuje, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú vo vyhláške upraviť, priamo iba odkazuje na nariadenie opatrení podľa § 12 ods. 2 a § 48 ods. 4 cit. zákona.
Zároveň „Mikasove vyhlášky“ ignorujú požiadavku zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom, pretože na ich vydanie neexistuje povinnosť určená zákonom na prekrytie dýchacích ciest, ani preukazovanie sa očkovaním proti Covid-19, testovaním na Covid-19, prekonaním Covid-19.
S poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. vyhláška nemôže ukladať také povinnosti, ktoré nie sú určené zákonom.
Podľa § 4 ods. 3 Zák. č. 400/2015 Z.z. vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.
§ 59b cit. zákona je rafinovaným účelovým „premosťovacím ustanovením“ na vydanie opatrení (ktoré de iure nie sú všeobecne záväznými právnymi aktmi) pod dojmom ich všeobecnej záväznosti. S poukazom na odsek 2 cit. ustanovenia je tvorba týchto „vyhlášok“ však vyňatá spod dikcie zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe a vyhlasovaní právnych prepdisov, logicky tak nejde o všeobecne záväzné právne predpisy v zmysle § 1 ods. 1 cit. zákona.
Podľa slovenského práva vyhlášky, a všetky právne predpisy musia byť tvorené postupom podľa zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov, iná norma pre ich tvorbu neexistuje.
S poukazom na predchádzajúce rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020 (uvedené nižšie) sú opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR vydané podľa § 5 ods. 4, § 12 ods. 2, § 48 ods. 4, § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. hybridné správne akty, v danom prípade individuálne akty s normatívnym prvkom. Nejde teda o všeobecne záväzné právne predpisy.
V bode 78:
„Zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. Splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej právnej sily, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou (PL. ÚS 8/94).
V obdobnom zmysle ESĽP judikoval, že zákon musí poskytovať právnu ochranu proti svojvoľným zásahom orgánov verejnej moci do práv chránených dohovorom; bolo by v rozpore s princípom vlády práva, keby právna úvaha poskytnutá výkonnej moci bola vyjadrená ako neobmedzená moc; zákon musí vyjadriť s dostatočnou jasnosťou rozsah úvahy udelenej príslušným orgánom a tiež aj spôsob jej výkonu (rozhodnutie ESĽP z 2. 8. 1984 vo veci Malone v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 8691/79, § 68, rozhodnutie ESĽP zo 16. 2. 2000 vo veci Amann v. Švajčiarsko, sťažnosť č. 27798/95, § 56).
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Pre porozumenie:
Čl. 13 ods. 2 Ústavy SR: Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Čl. 72 Ústavy SR: Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Čl. 119 písm. n) Ústavy SR: Vláda rozhoduje v zbore o návrhu na vyhlásenie vojnového stavu, o návrhu na nariadenie mobilizácie ozbrojených síl, o návrhu na vyhlásenie výnimočného stavu a o návrhu na ich skončenie, o vyhlásení a skončení núdzového stavu,
Čl. 119 písm. r) Ústavy SR: Vláda rozhoduje v zbore o ďalších otázkach, ak to ustanoví zákon.
Čl. 120 ods. 1 Ústavy SR: Na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia.
Čl. 123 Ústavy: Ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
§ 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z.z.: Ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.
§ 59b ods. 1 Zák. č. 355/2007 Z.z.: Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva /§ 48 ods. 1 písm. g)/, úrad verejného zdravotníctva /§ 5 ods. 4 písm. k)/, alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva /§ 6 ods. 3 písm. e)/ všeobecne záväzným právnym predpisom.
§ 59b ods. 3 Zák. č. 355/2007 Z.z: Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.
Orgánmi verejnej moci sú:
zákonodarný zbor (Národná rada SR, t. j. parlament),
orgány výkonnej moci (ministerstvá a iné orgány štátnej správy),
orgány súdnej moci
Zákonodarná moc sa realizuje podľa čl. 72 Ústavy SR a vykonáva ju Národná rada SR.
Iba tento orgán verejnej moci môže určovať medze základných práv a slobôd, t. j. obmedzovať ich zákonom.
Výkonná moc sa realizuje podľa
čl. 120 Ústavy SR – ide o nariadenia vlády, pre vydanie ktorých nie je potrebné osobitné splnomocnenie zákona, a
čl. 123 Ústavy SR – ide o vykonávacie právne predpisy orgánov štátnej správy, pre vydanie ktorých je nutné osobitné splnomocnenie zákona podľa § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z.
Všetky všeobecne záväzné právne predpisy (v skratke právne predpisy) t. j. zákony a vykonávacie predpisy – podzákonné akty – tu patria vyhlášky a opatrenia, sú tvorené a vyhlasované podľa zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR (zákon o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov), pričom podrobný postup je upravený v Legislatívnych pravidlách vlády SR.
Iba s použitím zákona č. 400/2015 Z. z. a podľa jeho ustanovení JE možné vytvoriť a vyhlásiť všeobecne záväzný právny predpis. Bez jeho použitia NIE JE možné vytvoriť ani vyhlásiť všeobecne záväzný právny predpis (uvedené je nosná myšlienka CELEJ VECI, ktorú si treba zapamätať).
S poukazom na § 59b ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. je tvorba „Mikasových vyhlášok“ vylúčená spod zákona č. 400/2015 Z. z., teda tieto „vyhlášky“ sú tvorené podľa ničoho.
Navyše toto ustanovenie v odseku 1 a 3 „splnomocňuje“ Úrad verejného zdravotníctva SR a regionálne úrady pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu – vyhlášky, ktorou majú byť upravené podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv (v danom prípade na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, spočívajúce v požiadavke prekrytia horných dýchacích ciest, očkovania proti Covid-19, testovania na Covid-19, čo je priamy zásah do integrity človeka, a preukázanie sa týmito zdravotnými informáciami vrátane prekonania Covid-19, čo je zásah do súkromia osoby), toto nie je ústavou dovolené. Preto Mikasove vyhlášky, ako všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona nie je vydaný v súlade s ústavou (PL. ÚS 8/94).
Takže § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. nie je splnomocňovacím ustanovením podľa čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., o čom svedčí skutočnosť, že o. i. nijako neurčuje rozsah splnomocnenia, navyše „splnomocňuje“ na vydanie všeobecne záväzných predpisov na reguláciu základných práv a slobôd nad rámec zákona. Toto ustanovenie je účelovým ustanovením vsunutým do zákona od 15.10.2020 na vydanie tých tých istých opatrení podľa § 12 ods. 2 a § 48 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. pod názvom „Vyhlášky na nariadenie opatrení“, ktoré sa vydávali bez tohto ustanovenia do 14.10.2020 pod názvom „Opatrenia“. Ide stále o tie isté hybridné správne akty, ktoré nie sú všeobecne záväzné právne predpisy.
Právne akty podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. sú vydané na základe kompetenčného ustanovenia § 5 ods. 4 cit. zákona v spojení s § 12 ods. 2 a/alebo § 48 ods. 4 cit. zákona ako hybridné správne akty (individuálne správne akty s prvkami normatívneho aktu).
Konštatovať, že právny akt vydaný na základe kompetenčného ustanovenia je vytvorený právny predpis je právny oxymorón a právny nezmysel.
O tomto vypovedá nižšie uvedené uznesenie Ústavného súdu, k čomu prikladám argumentáciu tak, ako ju uvádzam vo všetkých svojich podaniach:
Právne akty Úradu verejného zdravotníctva vydané podľa kompetenčného ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z. sú svojou povahou hybridným správnym aktom. Ide o individuálne právne akty s prvkami normatívneho právneho aktu, normatívny prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu, a individuálny prvok, ktorý je dominantný, je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa týka konkrétneho ochorenia Covid-19.
Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020 (vo veci Opatrenia Úradu verejného zdravotníctva SR č. OLP/3172/2020 zo dňa 17. apríla 2020):
„… napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, má charakter hybridného správneho aktu.
Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, ide o individuálny právny akt s prvkami normatívneho právneho aktu, normatívny prvok spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu, a individuálny prvok, ktorý je dominantný, je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek, genericky určenej, pandemickej situácie, ale konkrétnej pandémie, na ktorú opatrenie reaguje. Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
Formulácia zákonných oprávnení na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. zakladá „ratione materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo aj v znení napadnutého opatrenia.
Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho vykonávací predpis.
Opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom.
Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“
Oprávnenie na vydanie opatrenia úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných ustanovení.“
Právne akty Úradu verejného zdravotníctva označené ako „Opatrenia“ (do 14.10.2020) a „Vyhlášky na nariadenie opatrení“ (od 15.10.2020) sú právnou povahou totožné právne akty vydané podľa kompetenčného ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., nie vytvorené ako vykonávací právny predpis citovaného zákona podľa čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2, § 18 ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., postupom podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR. Splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu zákona č. 355/2007 Z. z. je dané (iba) v § 62 cit. zákona a formulované pre Ministerstvo zdravotníctva SR v tam určenom rozsahu právnych skutočností. Hybridné akty Úradu verejného zdravotníctva SR pod rôznym označením („Opatrenia“ alebo „Vyhlášky na nariadenie opatrení“) – avšak „ratione materiae“v ich obsahu a reguláciách rovnaké, nemôžu byť zároveň vykonávacím predpisom (k čomu nespĺňajú celý rad legislatívnych postupov, najmä zo samotného znenia § 59b ods. 2 cit. zákona je ich tvorba a vyhlásenie vylúčené spod zákona č. 400/2015 Z. z., čo znamená, že tieto akty nie sú vôbec tvorené ako právne predpisy). Ustanovenie § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. nie je splnomocnením zákona, ale odkazom na už existujúce vykonávacie ustanovenia § 12 a § 48 cit. zákona. Konštatovať, že právny akt vydaný na základe kompetenčného ustanovenia je vytvorený právny predpis je právny oxymorón a právny nezmysel.
Legislatívne pravidlá vlády Slovenskej republiky, Príloha č. 1:
Bod 17.: Právne predpisy vydávané ústrednými orgánmi štátnej správy, ktoré sa majú vyhlásiť v zbierke zákonov, sa označujú názvom „vyhláška“ alebo „opatrenie“; toto označenie nemožno použiť na predpisy, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť. Vyhláškasa vyhlasuje uverejnením jej úplného znenia v zbierke zákonov. Opatrenie sa vyhlasuje uverejnením oznámenia o jeho vydaní v zbierke záko- nov, ak zákon neustanoví, že sa vyhlasuje uverejnením jeho úplného znenia.
V bode 128:
„Táto aktuálna právna úprava (účinná od 15. októbra 2020) umožňuje napadnutými ustanoveniami zavedené druhové opatrenia nariadiť i všeobecne záväzným právnym predpisom – vyhláškou ministerstva, úradu verejného zdravotníctva alebo regionálneho úradu verejného zdravotníctva, teda aj pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb…“
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Ako je uvedené vyššie, z pozornosti Ústavného súdu, ako aj všetkých orgánov verejnej moci teda uniká tá podstatná skutočnosť, že právne akty úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva SR – pre zjednodušenie budem používať iba právne akty úradu verejného zdravotníctva nie sú tvorené ako vyhlášky, takže nie sú vyhlášky !!! Práve preto nie sú vyhlásené ani v Zbierke zákonov.
To preto, že sú vydané podľa § 5 ods. 4, § 12 ods. 2, § 48 ods. 4, § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., nie tvorené podľa čl. 123 v spojení s § 5 ods. 2 cit. zákona na základe splnomocnenia zákona, nie sú teda právnymi predpismi podľa § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. vyhlásenými v Zbierke zákonov ako právne predpisy podľa § 19 ods. 1, ods. 2 cit. zákona (anejde ani o právne predpisy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy).
K tomu pokazujemy na
Uznesenia vlády SR o obmedzení základných práv a slobôd rovnako nie sú všeobecne záväzné právne predpisy v zmysle zákonnej definície § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z., pretože nie sú tvorené podľa čl. 120 Ústavy SR a nie sú vyhlásené podľa § 19 ods. 1, ods. 2 ako právne predpisy v Zbierke zákonov SR, ale sú tam vyhlásené pdoľa § 13 písm. e) ako iné akty. Nejde teda o všeobecne záväzné právne predpisy, ale o akty záväzné pre orgány, ktoré ich realizujú a dotknuté subjekty.
Najmä však s poukazom načl. 13 ods. 2, čl. 72, čl. 119 písm. n), r) Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom, pričom Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Uznesenie vlády SR nesmie obmedzovať základné práva a slobody, toto nesmie ani nariadenie vlády podľa čl. 120 Ústavy SR, ktoré je právnym predpisom (§ 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z.), nieto ešte uznesenie, ktoré nie je ani právnym predpisom.
K tomu prikladám nasledovné:
Nález Ústavného súdu SR zo dňa 27.2.1997, sp. zn. PL. ÚS 7/96:
„Výkonná moc sa môže uplatniť normatívnou činnosťou podľa čl. 120 ústavy alebo podľa čl. 123 ústavy.
Podľa čl. 120 ods. 1 ústavy: „Na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia.
Rozsah normotvornej právomoci vyplývajúcej zo splnomocnenia vlády je však obmedzený nielen podmienkami uvedenými v čl. 120 ods. 1, ale aj ďalšími ustanoveniami ústavy. Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa citovaných ustanovení ústavy vláda teda nariadením nemôže ustanoviť medze základných práv a slobôd, nemôže tieto práva a slobody obmedziť, či už určením povinností alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1 teda nedovoľuje vláde obmedziť práva upravené v Druhej hlave ústavy.
Ak vláda nariadením ustanoví podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa čl. 120 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú pôsobnosť spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím nariadením upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom„.
V bode 191:
Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily, ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v zbierke zákonov.
V bode 195:
Ak ide o vykonávacie predpisy vydané súčasne na vykonanie viacerých ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia, strata účinnosti sa dotýka iba častí týchto vykonávacích predpisov majúcich oporu výlučne v ustanoveniach, resp. ich častiach, ktorých nesúlad s predpismi vyššej právnej sily ústavný súd vo výrokoch 1 a 2 tohto nálezu vyslovil.
V bode 196:
Vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré ústavný súd identifikoval ako nesúladné s ústavou a dohovorom, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
argument JUDr. Adriany Krajníkovej:
Náhrada škody pre nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie je daná aj v prípade poškodenia „Mikasovými aktmi“ bez ohľadu na závery ústavného súdu. To preto, že uvedené právo je zaručené v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a Ústavný súd nemá právomoc „zužovať ústavu“. Navyše toto právo je zaručené v čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a tu „kompetencia“ Ústavného súdu obmedziť toto právo končí absolútne.
Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR: Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd: Každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup.
Inak názor ÚS, že náhrada škody nepatrí preto, že nezákonné akty majú základ v ustanoveniach, kedy sa na nich vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily je právna obludnosť, pretože ak sú tieto akty nezákonné „dnes“, tak boli nezákonné aj „včera“, a „prezumpcia neviny“ nemá k tomu právny význam. Touto logikou by potom ani páchateľ spáchajúci skutok v čase, keď sa na neho vzťahovala prezumpcia neviny nemohol byť zaviazaný k náhrade škody vo vynesenom rozsudku.
Logika sudcov Ústavného súdu SR hodná KOCÚRKOVA, resp. § 326a ods. 1 Trestného zákona: Ohýbanie práva: Kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
Právny akt „vyhlášky na nariadenie opatrení“ podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. nie je tvorený ako všeobecne záväzný právny predpis podľa zákona č. 400/2015 Z. z. (a inak všeobecne záväzný právny predpis nemožno vytvoriť) a z tohto dôvodu nie je ani vyhlásený v Zbierke zákonov. Ústavný súd sa absolútne nezaoberal touto otázkou, čo budí dojem účelovosti alebo neporozumenia citovaného zákona v časti ust. § 59b.
Uznesenia vlády vydané v núdzovom stave na obmedzenie základných práv a slobôd nie sú rovnako tvorené ako všeobecne záväzné právne predpisy podľa zákona č. 400/2015 Z. z. (a inak všeobecne záväzný právny predpis nemožno vytvoriť) a z tohto dôvodu nie sú ani vyhlásený v Zbierke zákonov ako právne predpisy, ale ide o iné akty podľa § 13 písm. e) cit. zákona.
Navyše, iba zákonom, nie podzákonným aktom možno obmedziť základné práva a slobody.
Rozhodnutie Ústavného súdu vnieslo ďalšie zmätky do už chaotickej situácie. Nezmyselná „právna“ argumentácia správnych orgánov, ako sú Mikasove právne akty všeobecne záväzné právne predpisy bude iba pokračovať. Pretože subjekty konajúce za tieto orgány absolútne nerozumejú tomu, čo robia.
1/ Mikasove akty nie sú de iure vyhlášky, t. j. nie sú všeobecne záväzné právne predpisy, pretože nie sú tvorené podľa čl. 123 Ústavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., kde § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. nie je splnomocňovacím ustanovením, pretože k tomu mu chýba naplnenie dikcie § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z. o určení rozsahu splnomocňovanej úpravy.
2/ Ani však vyhlášky nemôžu obmedzovať základné práva a slobody nad rámec zákona.Všeobecné prekrytie dýchacích ciest, odovzdanie biologického materiálu na testovanie a podstúpenie očkovania je zásahom do telesnej integrity človeka, a v spojení s preukazovaním sa týmito zdravotnými informáciami vrátane o prekonaní Covid-19 ide o zásah do práv na ochranu nedotknuteľnosti a súkromia chránených podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, čl. 16 ods. 1 Ústavy SR. Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy SR toto právo môže byť obmedzené iba zákonom.
3/ S poukazom na § 4 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené.
4/ Takže Mikasove akty (aj keby boli vyhláškami) nemôžu obmedzovať základné práva a slobody, pretože ani podzákonné akty nemôžu zasahovať do základných práv a slobôd nad rámec zákona.
5/ Rovnako uznesenia vlády nemajú právnu silu obmedzovať základné práva a slobody.
6/ Žiaden zákon Národnej rady neurčuje povinnosť prekrytia dýchacích ciest, ani testovania, očkovania, prekonania C-19, ani povinnosť sa uvedeným preukazovať.
Rozobraté na drobné, s poukazom na § 48 ods. 4 písm. ab) zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 250b ods. 6 Zákonníka práce nemožno vstup do zamestnania, ale ani do prevádzok podľa § 48 ods. 4 písm. z), § 52a zákona č. 355/2007 Z. z.podmieňovať niečím, čo fyzickej osobe neukladá zákon.
Ako tvrdím od počiatku, Mikasove právne akty – či pod označením „Opatrenia“ alebo „Vyhlášky na nariadenie opatrení“, v oboch prípadoch vydané podľa kompetenčného ustanovenia § 5 ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., nie tvorené na základe splnomocnenia zákona podľa čl. 123 ÚStavy SR v spojení s § 5 ods. 2 zákona č. 400/2015 Z. z., sú ako všeobecne záväzné právne akty nulitné! a to z dôvodu nedostatku právneho základu a nedostatku právomoci (vecnej pôsobnosti) Úradu verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (je tam ešte jeden dôvod nulity, k tomu sa vyjadrím osobitne, a je to veľmi vážny dôvod!!!).
Neexistuje teda v Zbierke zákonov SR jednak ustanovenie žiadneho zákona určujúce povinnosť prekrytia dýchacích ciest, povinnosť darovania biologického materiálu na testovanie, povinnosť očkovania proti C-19, ako ani povinnosť preukazovať sa týmito nepovinnými zdravotnými úkonmi, ani prekonaním Covid-19, z á r o v e ň Mikasove akty nie sú tvorené podľa zákona č. 400/2015 Z. z. ako právne predpisy, a inak než podľa tohto zákona právny predpis tvorený nemôže, doslova nevie, byť. Kruh sa uzavrel…
Viac v relácii zo dňa 7.1.2022:
Autor: JUDr. Adriana Krajníková – advokátka
Zdroj: zalobyvocistatu.sk
Slovenské Hnutie Obrody reaguje na podnety niektorých občanov, ktorí sa dožadujú rozpisudátumov a miest, v ktorých…
Skupina vojakov, ktorá prenikla do ruskej Brjanskej oblasti, pozostávala z vojakov NATO. Ukrajinskú sabotážnu a prieskumnú skupinu, ktorá vtrhla do…
Poľsko varuje pred následkami ukoristenia tankov Abrams. Interia: Rusko vyvinie nové metódy boja proti tankom,…
Ani novinárovi, pedagógovi a katolíckemu kňazovi Karolovi Lovašovi neušlo štvrtkové (31. 10.) odsúdenie Andreja Kisku. Krajský…
Na základe Príkazu č. 01, Hrdinu Sovietskeho Zväzu a Predsedu Predstavenstva Štátneho Fondu, Alexandra Vladimiroviča…
Ľudia už podľa nej majú dosť hádok a konfliktov medzi politikmi. Komentovala aj progresivistické prejavy…