Vernosť vlkov a ich mýtická minulosť.

Čo ľudia vedia o vlkoch? Že sú zúriví, nebezpeční a zradní? Že sa ich treba báť? Že vlkov treba zabíjať? Takto o vlkoch uvažujú tí, ktorí o vlkoch nič nevedia. Vlci v skutočnosti na ľudí útočia len zriedka. Rovnako ako všetci predátori lovia, aby sa nakŕmili a žili si svoj život, snažiac sa držať ďalej od ľudí. Odhrňme trochu závoj tajomstva a ponorme sa do tajomného sveta – sveta Vlka.

Vlci žijú na Zemi viac ako milión rokov. Pochádzajú z mäsožravých predátorov, ktorí žili pred 100 miliónmi rokov, a asi pred 20 miliónmi rokov sa psy vyvinuli z vlka.

Rod vlci (Lupus) spája vlkov, kojotov, šakalov, všetky druhy líšok, divých a domácich psov – najväčších predstaviteľov čeľade vlkov. Rovnako ako psy, aj vlci sú veľmi inteligentní a ľahko sa cvičia. Okrem toho má každý vlk osobitý charakter: sú opatrní, drzí alebo sebavedomí, vo vlčej spoločnosti sa držia slobodne a prirodzene a iných zase nie je vidieť ani počuť.

Vlci žijú v horách, lesoch a rovinách severnej pologule. Ako všetky živé tvory, aj oni, ako hovoria biológovia, zaberajú svoje ekologické miesto vo voľnej prírode. Vlci sú vo svojich biotopoch najväčšou skupinou predátorov, ktorí sa živia veľkými cicavcami.

Samec vlka zvyčajne váži okolo 50 kilogramov, vlčica o 5 kilogramov menej. Ich výška v kohútiku je asi 75 centimetrov a dĺžka od nosa po špičku chvosta dosahuje 1,5 – 2 metre.

Vlci sú spoločenské zvieratá: žijú v rodinách. Každé stádo má svoju „tabuľku hodností“ a v nej má každý svoje miesto. Vládnu silní a agresívni vlci a tí, ktorí potrebujú pevnú ruku, ich poslúchajú. Vlčiu svorku – skupinu zvierat spriaznených príbuzenstvom a vzájomnými sympatiami – vedie vlk a vlčica. Zvyšok jej členov sú ich potomkovia (od maličkých šteniatok až po 2-3 ročných tínedžerov). V rodine vlkov je zvyčajne 6 – 7 a niekedy 15 zvierat. Najsilnejší vlk vo svorke sa stáva vodcom. Vládnuť mu pomáha partnerka, vlčica. Aby ostatní poslúchali, vodcovia musia mať silný charakter. Všetky rozhodnutia týkajúce sa života svorky robí tento pár. Vo svorke, kde vodca udržiava poriadok, vlci medzi sebou väčšinou nebojujú. Bežné sú však potýčky s cudzími, alebo osamelými vlkmi, ktorí narušili hranicu teritória.

Každá vlčia svorka loví len na svojom území. Majitelia ho prísne strážia a označujú, pričom upozorňujú susedov, že sa majú držať ďalej. Platí pravidlo, že každý nepozvaný hosť bude potrestaný.

Vo veľkých svorkách sa často stáva, že niektorého vlka, ktorý porušuje pravidlá, otravujú všetci jeho príbuzní. To sa môže stať aj vodcovi svorky. Niekedy sa vyvrheľ stáva úplne neznesiteľným a je nútený opustiť svorku. Preto sa aj nespoločenský človek nazýva vlk samotár. Podobá sa na vlka, ktorý opustil svorku a žije si sám po svojom, nerešpektujúc ostatných ľudí. Postupom času dochádza vo svorke k zmenám. Uchádzači o rolu vodcu zostávajú vždy v strehu a čakajú na chyby vodcu. Ostatní vlci, keď dospejú, odchádzajú sami putovať, alebo si vytvoria svoju vlastnú svorku, ak majú to šťastie a stretnú osamelú vlčicu. Lebo iba vlk vo vzťahu s vlčicou je rešpektovaný inými vlkmi. Ak chcú vlčica a vlčica ovládnuť svorku, musia podriadiť všetkých ostatných jej členov svojej vôli a prinútiť ich, aby bez pochýb dodržiavali ich pravidlá.

Dominantný samec – vodca svorky a jeho vlčica, udržiavajú poriadok medzi vlkmi. Vodcovia svojim „podriadeným“ neustále pripomínajú, kto je vo svorke šéfom: vrčia na nich, hryzú, poháňajú a dokonca ich zrážajú, najradšej to robia pred celou svorkou.

Jeden prísny, sústredený pohľad vodcu, alebo jeho druha, stačí na to, aby si podmanil tých, na ktorých sa zameriava. Takto upozornení vlci si ľahnú na zem, alebo občas si ľahnú na chrbát, akoby chceli povedať: vieme, kto tu velí.

Spôsob, akým vlk drží chvost, hovorí o jeho pozícii v svorke. Vodcovia zvyknú držať chvost vysoko, bežní člen svorky držia chvost nižšie a tí vlci, ktorí sa previnili voči svorke, zaťahujú chvost.
Vlk svojim chvostom vyjadruje svoje pocity. Ak je chvost hore a jeho špička je mierne zakrivená, znamená to, že vlk si je celkom istý. U priateľského vlka je chvost spustený, ale jeho špička smeruje hore. Vlk s chvostom medzi nohami sa buď niečoho bojí, alebo týmto spôsobom vyjadruje svoje sympatie.

Noví vlci pri uchádzaní o členstvo vo svorke prejavujú vodcovi náklonnosť a úctu na uvítacom ceremoniáli. Plaziac sa, so sploštenými ušami a uhladenými vlasmi sa priblížia k vodcovi alebo jeho priateľke, olizujú a jemne mu hryzú papuľu.

Vlci sú jedným z najvernejších zvierat, sú silne pripútaní k svojim svorkám. Svoje pocity vyjadrujú mimikou a pohybmi tela. „Vlčí jazyk“ zjednocuje svorku a pomáha jej pôsobiť ako jeden celok. V návale nežnosti sa vlci navzájom olizujú a obtierajú sa navzájom papuľami.

Na jar sa vlky pohybujú viac ako po zvyšok roka, keď začínajú ruje, vytvárajú páry a vychovávajú mláďatá (jedno znášku ročne). Vlčia svorka sa spravidla skladá z blízkych príbuzných a prakticky medzi sebou nebojujú. Vlci sú schopní silnej citovej väzby, sú monogamní a pária sa na celý život.

Vlk je ideálnym rodinným príslušníkom: nerobí škandály, nechodí doľava, nepodáva žiadosť o rozvod, nezaobstaráva si mladú vlčicu, prináša do rodiny všetku korisť. Svoje deti má veľmi rád. O vlčiaky sa väčšinou starajú nielen rodičia, ale aj celý príbuzný kŕdeľ. Zvieratá vyjadrujú svoje pocity prostredníctvom výrazov tváre a pohybov tela.

Je zaujímavé, že práve vlk sa objavuje v mnohých starovekých náboženstvách a mýtoch, má doslova mýtickú minulosť. V dávnych dobách sa s ním zaobchádzalo s úctou a rešpektom za jeho odvahu, vynaliezavosť, vytrvalosť.
Bojovné kmene ho považovali za svojho predka.
V časoch rozkvetu patriarchátu bol vlk prirovnávaný k ženíchovi, únoscovi, ktorý uniesol nevestu.
Medzi našimi predkami sa obraz vlka spájal s plodnosťou a s kňazmi – mudrcami. Vlk bol ako prostredník medzi ľuďmi a bohmi. Bol považovaný za ochrancu pred zlom.
S príchodom kresťanstva sa vlčica stala spoločníčkou Georga Víťazného.
Staroveký grécky boh svetla, Apollo, bol niekedy nazývaný aj Apollo z Lýcea – „Vlk“.
Vlk bol posvätným zvieraťom staroegyptského boha Upuauta (Vepuat), ktorého kultovým mestom bol Siut, na grécky spôsob – Lykopol, čo v ruštine znamená „Volkograd“.
V škandinávskych mýtoch sa vlci nazývajú „psy Odina“.
Podľa legendy rimanov boli zakladatelia mesta Rím – Romulus a Remus – vychovaní vlčicou, ktorú poslal Mars.