VAL SLOVIENOV 2

Najväčším živým tvorom v JAVnom svete je naša Matička MIDGARD- Zem. Na niektorých miestach obzvlášť silne dýcha, pulzuje a vyžaruje blahodarnú energiu. V našich telách vytvára mimoriadne silné stopy.

Posilňuje nášho Ducha a Živatmu. Duši vie sprostredkovať vnímanie dejov dávno minulých, ktoré sa preplietajú s prítomnosťou a poodhaľuje závoj dejov budúcich. Nuž na území našich Predkov slávnych Slovienov je takýchto miest veľmi mnoho. Dnešná technokratická civilizácia tieto miesta pomenúva ako „genius loci“. My potomkovia slávnych Predkov a Roda Nebeského tieto miesta nazývame miestami Sily. Tieto miesta sily boli známe aj našim nepriateľom, ktorých v časoch noci Svaroga zastupovala kresťanská cirkev. Predstavitelia Temného Sveta za účelom zrušenia pôsobenia miesta sily na bielych človekov vykonávali na týchto miestach krvavé rituály čiernej mágie. V praxi to znamenalo genocídne vyvražďovanie našich Predkov – v poradí ženy, deti muži a starci. Rezali ich systematicky, neľútostne a zversky. Čím viac krvi, hrôzy a strachu zo smrti tým viac gavachu a a blokácie týchto miest na dlhé stáročia. Kresťanskí hrdlorezi vedeli veľmi dobre čo robia. Ak sa domnievate, že to robili len pri genocídnom pokresťančovaní, či pri vyvražďovaní beregíň, ktoré nazvali bosorkami, tak sa hlboko mýlite.

Aj napriek spomínaným kresťanským jatkám sa niektoré miesta sily dokázali očistiť. Nuž aby nedošlo k ich blahodarnému pôsobeniu, tak kresťanskí popi organizovali na týchto miestach vojny. Počas hlbokej noci Svaroga to zaobalili štvanicou na čarodejnice, mimochodom ideologický podklad vytvorili dominikánsky manažment – v preklade „Psi pána“, ktoré s tým už mal skúsenosť, keď vyvražďovali Katarov. No nie vždy používali tieto metódy. Na obzvlášť silné miesta sily vystavili kresťanské kostoly, kláštory, alebo aspoň kaplnky. Prakticky všetky kostoly, ktoré boli znovu postavené po trestnej výprave našich bratov z Tartarie sa nachádzajú na miestach, kde boli pôvodné naše sväté miesta, Svätilištia a Svätoháje. Mimoriadne účinným prostriedkom na blokovanie Sily sú kostoly zasvätené simulacrovému produktu „panne Márii či sv. Jurajovi“ z dielne katolíckeho manažmentu. Tu stačí spomenúť napríklad Mariánsku horu Levoči, v Šaštíne-Strážoch, v Mariánke, Gaboltove, Hažíne a na ďalších miestach. Pri hľadaní miest sily na našom Sloviensku stačí nazrieť na miesta, kde kresťanskí popi organizujú veľké odpustové slávnosti. Nuž najväčšie katolícke manifestácie čiernej mágie sa odohrávajú v Levoči, v Šaštíne-Strážoch, či na hore Živčák na Kysuciach.

V XIX. a XX. storočí došlo k zmene formy čiernomagických kresťanských úkonov. Jednoduché vyvražďovanie bielych ľudí sa už otvorene nedalo. Pristúpili k organizovaniu nezmyselných vojen medzi bielymi ľuďmi. Tie sa tiahnu poslednými storočiami a momentálne prebieha jedna takáto vojna na Donbase, kde v podstate Rusi vraždia Rusov. Z pohľadu Konu Stavby Sveta je to hrubé porušenie. Vraždenie bielych človekov medzi sebou je netolerovateľné a môže viesť k úplnému zániku nášho Sveta, pokiaľ nezasiahneme.

Nuž miestom Sily Slovienov je práve vrch Sitno. Je opradený množstvom mýtov a legiend. Nebudem opisovať a zbytočne zaťažovať našich čitateľov faktografickými údajmi, ktoré sa dajú poľahky vyhľadať na internete. Viac sa zameriame na to, čo sa nedá vyhľadať, čo je ťažko prístupné.

Vieme dobre, že každý mýtus či legenda je skoncentrovaná forma dejinnej udalosti. Pravý význam je preto ukrytý v legende, aby nedošlo k prepisu dejinnej udalosti na hisTORickú udalosť. Nuž dovolím si prejsť k legende o zakliatych rytieroch v hore Sitno, ktorá práve v čase Rána Svaroga nadobúda pravý zmysle. Posúďte sami:

…“Nikto už nepamätá na časy, keď na Sitne sídlil mocný knieža Ctiboh. Býval vo veľkom zrubovom hrade a s ním býval i veľké knieža Bohdan. Obyvatelia hradu i okolia neboli kresťanmi, nepoznali kríž, bolo to ešte vtedy, keď naši Predkovia boli pohania. Okolití obyvatelia sa schádzali na Letnice na Sitne, tam bývali slávnosti, tam pohania obetovali svojim bohom a po obetách usporadúvali hostiny.

Ctiboh mal dvoch synov, Drahoša a Ľuba. Bratia boli ako jeden, keďže v ich veku bol len malý rozdiel. Knieža ich mal rád. Miloval ich aj sitniansky ľud, lebo boli súci a chrabrí ako levy.

No po bujnom živote nastal na Sitne i smútok. Starý knieža Ctiboh ľahol do postele, lebo zacítil blížiť sa svoju poslednú hodinu. Keď už cítil, že dokonáva , dal si zavolať k sebe synov a povedal im:

– Rád som vás mal i mám ešte, drahí moji, ale musím vás tu nechať samých. Drahošovi, ako staršiemu, podľa našich starých zvykov zverujem všetko. Zverujem mu hrad, zem i ľud. Ťažká povinnosť je vládnuť, synku, no nes svoj údel statočne, lebo na našom rode niet poškvrny. A ty, Ľubo, cti brata svojho nie ako brata, ale ako knieža, lebo okrem lásky je i druhá pekná vlastnosť: úcta. Nuž ako brata miluj ho miluj a ako knieža cti- Keď budete žiť v láske a svornosti, i zlé časy vás môžu zastihnúť, nepremôžu vás.

Tak hovoril umierajúci Ctiboh a bratia ho mlčky počúvali. Podvečer otec ticho skonal.

Pochovali ho ako sa na knieža patrilo. Po obradoch spálili telo a popolnicu uložili v hrade. No len čo bolo po smútočných slávnostiach ukázalo sa, že otcove rady boli daromné. Ctibohovi synovia neposlúchli svojho otca. Rodní bratia sa každý deň svárili. Vadili sa doma, vadili sa v lese, na roliach, vadili sa vždy a všade. Ľubo nechcel vidieť v bratovi knieža a svojho predstaveného a Drahoš preto nechcel vidieť v Ľubovi brata. A tak sa stalo, že sa rozišli. Rozišli sa nie ako rodní bratia, ale ako nepriatelia, čo striehnu na seba ako dravci.

Ľubo so svojou družinou a svojím vojskom sa odsťahoval na sesterský vrch Sitna, na Sitience. Tam si postavil zrubový hrad, nie menší ako bol sitniansky a čo len mohol, spravil bratovi na protiveň. Veľký kňaz Bohdan sa márne pokúšal zmieriť bratov, priepasť medzi nimi bola čoraz hlbšia.

Raz Ľubo poľoval so svojou družinou v hlbokých lesoch za Sitnom. Pozabudol v poľovníckej vášni na brata, na hnev, na všetko okolo seba, oddal sa celou dušou poľovaniu. Letel úžľabinou na krásnom sivkovi, keď odrazu sa z húštiny vyskočil pred neho ozrutný jeleň. Ľubovi sa až dych zastavil. Prikrčil sa ku koňovej šiji a cválal za jeleňom, zvierajúc v ruku oštep, ktorým ho chcel zabiť. Na čistinke jeleň odrazu zastal. Ľubo v minútke dobehol k nemu a jeho oštep až aj prešvihol povetrím a zaryl sa hlboko zvieraťu pod lopatku.

Ale v tej istej chvíli i z druhej strany vyletel oštep a zaryl sa jeleňovi do pŕs. Z húštiny sa vyvalila skupina poľovníkov, v strede ktorej Ľubo spoznal svojho brata. Bratia chvíľu pozerali na seba bez slova, potom Drahoš, akoby brata nevidel, rozkázal sluhom, aby jeleňa odvliekli. No Ľubo zastal sluhom cestu.

-Hoho!- zvolal. Jeleň je môj. Prvý som ho zasiahol!

-Hej, tvoj- zaškeril sa Drahoš. A lesy sú čie? Kniežacie! A knieža je kto? Ja!

-Moje ako tvoje! – odsekol Ľubo. Poľovať mám také právo ako ty. 

Družiny oboch bratov obstali s hľadeli na nich udivené.

-Berte jeleňa! – skríkol Drahoš na sluhov, nepočúvajúc brata.

-Neopovážte sa ho dotknúť! – zháčil ich zas Ľubo.

Drahoš podišiel k bratovi.

-Nezahrávaj sa! – sipel mu do tváre.

Ľubo sa pohŕdavo zasmial, čo Drahoš už nestrpel. Rozohnal sa, chcel brata šľahnúť bičom, ale v tom druhovia priskočili k nim a odtrhli ich od seba.

Bratia sa rozchádzali, hroziac si navzájom päsťami, a mŕtvy jeleň ležal v tráve, nik si ho už nevšimol.

Len čo bratia prišli domov, začali zbrojiť a búriť svoje vojsko. Bolo to strašné. Darmo ich prehovárali, i kňaz Bohdan ich darmi mieril. Tak sa dali oslepiť malichernou nenávisťou, že ani nevedeli, čo robia.

Raz v noci nebo bolo ťažké ako olovo. Ťažké mrákavy líhali na Sitno i na lesy a tma bola ako v rohu. A v tejto tme Drahoš so svojím vojskom sa prikrádal cez lesy na Sitience, proti bratovi.

-Ukážem mu že som knieža, že nestrpím jeho spupnosť i keď mi je bratom – hútal v duchu. Rozváľam ten mačací hrad, to vlčie hniezdo, že ani triesky po ňom neostane!

No ani Ľubo neleňošil. Zvedi mu priniesli zvesť, že Drahoš sa chystá s vojskom proti nemu, no Ľubo pohŕdavo povedal:

-Len nech príde! Vyláme si zuby!

Kňaz Bohdan vedel o všetkom a ešte v poslednej chvíli urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby bratov zmieril, ale jeho námaha bola daromná. Drahoš sa nedal zadržať. Keď Drahoš a jeho vojsko už zmizli v lese, kňaz Bohdan stál v tme na jednej z hradných bášt a pozeral smerom na Sitience.

Kňaz Bohdan sa rozhodol spraviť ešte posledný pokus. Sadol na koňa a letel s vetrom opreteky na Sitience. Keď sa k nemu blížil, jasne začul bojovný krik. Žeby sa už do seba pustili ? I slza mu vypadla z oka pri tejto strašnej myšlienke, horká, horúca slza. Ale potom ho pochytil strašný hnev nad malichernosťou bratov. Dobehol k rujúcim sa oddielom, vyskočil na bralo a skríkol hlasom, ktorý všetko prehlušil:

-Stojte, nešťastníci!

Vtom blesk preťal oblohu nad hlavami bojujúcich. V zelenkavom svetle bolo vidno kňaza Bohdana, ako stojí vzpriamený s rozstrapatenými vlasmi , so zdvihnutými rukami.

-Bratia, rodní bratia, – volal kňaz,- prestaňte! Kam ste zašli v zaslepenosti. Či vám tak otec prikazoval?…

-Z cesty! – vtom ktosi skríkol pri ňom a vzápätí čiasi ruka kňaza surovo strhla z brala, zvalila na zem.

Bol to Drahoš.

Kňaz sa pozbieral zo zeme, strašný hnev nám lomil. Vystrel sa, pozrel na bojujúcich, zodvihol obidve ruky a vyriekol strašnú kliatbu:

-Prekliati buďte! Naveky onemte v týchto skalách! Spite v nich dovtedy, kým vás dobrý človek nezavolá, aby ste napravili všetko, čím ste dosiaľ hrešili…

Znovu sa zablyslo a strašný blesk udrel do veľkého hradného zrubu. Zahrmelo, akoby sa vrchy boli rúcali na seba, strhla sa víchrica, že sa stromy ohýbali pod ňou až na zem. Staré buky sa lámali na suché steblá.

A veľký kňaz Bohdan stál vo víchrici so zalomenými rukami. A dlho tak stál, víchor vlnil dlhé vlasy. A keď víchrica pominula a mrákavy sa potrhali, keď hviezdy vyzreli spoza roztrhaných oblakov, kňaz Bohdan kráčal na Sitno, sám len…

Vlasy mal celkom biele.

Po Sitienci nebolo ani stopy a keď došiel k Sitnu, ani tam nič nenašiel: ani hrad, ani dvor, ani vojsko, ani ľudí. Všetko driemalo v útrobách sitnianskych brál. A tam všetci driemu podnes.

Hej, jedni driemu, druhí bdejú zamieňavo. V blýskavých pancieroch, v krásnej zbroji, s nohami v strmeni čakajú dobrého človeka, čo ich oslobodí.

Každých sedem rokov sa jedno bralo Sitna otvorí a jeden z vojakov v pancieri vyjde z neho, kovovým hlasom zavolá:

-Či už..?

A keď nikto sa neohlási, volá po druhý raz:

-Či už..?

Potom čaká, a keď zas ostane ticho, volá do tretice:

-Či už..?

A keď ani potom nedostane odpovede, skala sa zavrie so strašným treskom a vojaci čakajú ďalších sedem nových rokov.

Mnoho ľudí vraj počulo mocné volanie, ale akiste to neboli dobrí ľudia, lebo po strašnej otázke onemeli a ani nemukli. Iní poľakaní utiekli“.

Nuž toľkoto stará povesť, ktorú nám zanechali naši slávni Predkovia. Jasne do nej ukryli významné posolstvo. Porušovanie Konov Rita vedie k tragédii človeka a jeho Rodu. Sila ukrytá v zemi je „zakliata“. Či už vlastným alebo cudzím pričinením. Odomknúť ju dokáže len čistý človek.

V čase písania tohto článku sme sa dozvedeli, že k odomknutiu „zakliatych rytierov“ na Sitne, teda k odomknutiu našej Slovienskej sily došlo práve v týchto dňoch.

Nuž pozývam Vás všetkých, vyberte sa na túru spolu s Vašimi najbližšími na Sitno a Tartarskú lúku, ktorá je priamo pod Sitnom a spoločne načerpajme silu, aby sme dôstojne hájili zem našu Sloviensku.

Vari už len záver pridávam ešte ukážky z diel Jána Hollého a Andreja Kmeťa:

„…Pomenovanie vrchu tohoto prekrásneho siaha do najdávnejších predkresťanských, ba až do predhistorických časov. Snáď, keď bude lepšie osvetlená mythologia slovanská, a potom i slovenská, snáď vtedy dá sa jasno rozlúštiť pôvod mena Sitno, lebo ono istotne úzko spojené je s drievnymi názormi náboženskými, a s predkresťanskými bohoslužbami slovanskými. Musel to byť vrch sväto-strašný (jako teraz cintoríny, ba i kostoly), ozdobený oltárom na temäni svojom, a k obetám na ňom schádzaval sa snáď celý ten kraj, odkiaľ Sitno videť. A náš nesmrteľný Ján Hollý ani nemohol nechať Sitno bez chrámu, zasväteného bohu „štvorakotvarnému: Na podvihlém bralu do nebeskej oblohy Sitne Stál Svatovít, čo druhú mával po Perúnovi úctu! A chrám jeho čo na osmi kamenných stál stĺpoch vysokých z hladkých z duba a smreka trámov Parkanom (Cyrillo-Methodiada, spev tretí.)

Ľudia vraj v skalných jaskyňach a dierach Sitna skrytí, nezomierajú hladom za dlhý čas; tak vypráva Ján Kollár vo Vysvetleniach k Zpievankám I. str. 429. Ľahko teda v ňom zakliatym husárom, stojacím každý pri svojom koni, jednu nohu v strmeni, hotoví, náhle im veliteľ na otázku, že či už, odpovie „už“, vyraziť do boja! Raz vraj ktosi hľadal odídené voly, i prišiel k dverám, otvorí dvere a vidí oných husárov. Najbližší volá na neho: „No, či už!?“ Človek boží zaplesne dvere a zuteká. Keby bol odpovedal, že už: boli by bývali husári odkliati, boli by sa vyrojili von, a dobre by bolo bývalo ľudu poddanému, t. j. Slovákom. – Na Sitne bol horárom p. Oparený (ešte žije v Štiavnici, a sám to vyprával); jeho manželka cez poludnie žala trávu neďaleko bývania a na raz pod sebou počula taký hrmot, jako by sto koní cvalom letelo. Zľakla sa prenáramne, dobehla do horárskeho domu, odkiaľ potom obidvaja išli na miesto, i našli tam jamu, zem ale preborenú, prepadnutú.

To že hockedy potvrdiť môže. Preborenie zeme stáva sa aj inde: i hrmot počuť pri tom, ale nenie to také hrozné, jako v Sitne, kde toľko pivníc, chodieb, sypární a jaskýň povesť pripomína, a prirodzené preborenie a rachotenie donesie ich na pamäť a človeka obkľúči strach. V každom vrchu môže najsť sa prázdnina, lebo vodou vymletá alebo následkom prepriečených skál, ktoré keď časom zvetrajú a popustia, zem podá sa ďalej. V Sitne, jakožto vo vrchu sopečnom, nie len prirodzené, ale keď raz bolo obývané, áno i dobývané, môžu byť prázdniny i umelé, ktoré svojím časom náhodou budú snáď odkryté. Ja sám, bohužiaľ, ani nevidel ani nepočul som dosiaľ ničoho, vyjmúc, že kde-tu pod nohami duní a že vedľa srúcanín hradu jesto hrtáň k pivnici, áno i pivnica, ale to je skálim zasypané. Ani k tej jaskyni nemohol som dosiaľ privoňať, z ktorej vraj dierou páchne od husárskych koní, jako ani tú podchodu nenašiel som, ktorou vraj kal od nich odchodí… A preto mi je veľmi divné, keď počujem vyprávať o jaskyňach alebo na pr. ešte, že medzi bralámi, stenám podobnými, pod pavillonom nachodí sa štvorhranný kamením vydláždený vodorovný priestor. Poneváč tade každoročne viacráz pochodím, a ten priestor predsa neznám, nemôžem si iné pomysleť, než že „všetci ľudia všetko vidia“.

Lúka ktoráže dostala meno od Tatárov, na nej táborom rozložených. Podivno, že Tatári s tej strany dobíjali Sitno, kde je od prírody najpevnejšie. Snáď drážil ich nejaký hrádok na najvyššom temäni⁵ Sitna, tam kde skveje sa teraz pavillon, a ktorý jedine z Tatárskej mohol z blízkosti videť nepriateľ. Ostatne, tam táboril snáď len hlavný stán, a vojsko obliehajúce mohlo rozprestierať sa cestou okolo Sitna severne až po samý nižší hrad.

Počul som i také tvrdenie, že bitka (rozhodujúca?) bola svedená na Tatárskej tam, kde neďaleko pod schodami nachodí sa „cintorín“, čili hroby. V tom páde obliehané obyvateľstvo, čili Sitnania, vyrútili sa na Tatárov tým smerom, jako teraz schody idú. Nakoľko však dosiaľ poučuje nás kopanie, o tom možno pochybovať. – Čo o Tatárskej vypráva povesť národná, že Sitnania, keď nemali už čo jesť, z poslednej posmetanej múky upečený jako koleso veľký koláč hodili medzi obliehajúcich Tatárov, volajúc: „Čo ešte druhých sedem rokov tu ležať budete, vždy takéto koláče budeme jesť“, čím obliehačov (aj bez bitky?) odstrašili a odstránili, to vypráva sa tiež o čabradskom zámku, a snáď aj o iných. Dosť na tom, že je povesť tu; aj meno je tu: a Tatárska meno svoje bez príčiny nedostala. Ústne podanie a miestopisné názvy nahradzujú, doplňujú, ba i korrigujú často zvesti písané. Snáď najde sa časom i písaného niečo o Tatároch na Tatárskej. Veď i hľadaniu pokladov v Sitne za základ kladú svedoctvo písané. O seriósnom sliedení svedčia jamy, porobené nielen v zemi okolo srúcanín, ale aj v kamení pod bralami pod pavillonom“… 

Sláva Predkom!

zdroj: tartaria.sk