„V politike sa nič nedeje náhodou. Ak sa to stane, môžete sa staviť, že to bolo takto naplánované.“

Stredoveký obraz človeka, ktorý mu bol vštepený výchovou, si môže každý človek napraviť, aby sa naučil myslieť na základe vedeckého pohľadu na človeka, lepšie porozumieť jeho životu a lepšie ho žiť.

Spomínaný citát, ktorý sa pripisuje americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi (1882-1945), je v diplomacii bežný. Ak človek skúma relevantné politické rozhodnutia z tohto hľadiska, otvoria sa mu oči. Ako blížny človek sa však cíti spoluzodpovedný za osudy ľudí, pretože spravidla dovolil menšine žiť na úkor väčšiny bez toho, aby niečo urobil.

Svet je však taký bohatý, že všetci ľudia bez výnimky by mohli žiť v blahobyte.

Ale to sa nesmie stať. Nespravodlivosť by nemusela byť; nikto by sa v živote neskrátil. Nenastal by ani hlad a núdza.

Ale vládcovia a ich zastupujúci politici plánovali nedovoliť, aby vznikol prírodovedný obraz človeka, aby sa ľudia nenaučili lepšie myslieť a chápať svoj život, ako aj lepšie žiť.

Antropologické predpoklady ľudskej povahy

Ľudský obraz a svetonázor majú pre jednotlivcov veľký význam, či už si ich uvedomujú alebo nie. Pojem človeka zahŕňa názory na povahu človeka, na jeho životné podmienky a vývoj, na jeho postavenie v prírode, v kozme a v spoločnosti. Každá teória o človeku závisí od antropologických predpokladov jeho kultúry, od koncepcie ľudskej prirodzenosti a teda aj od svetonázoru.

Z vedeckého hľadiska pojem ľudská prirodzenosť znamená úplnú absenciu geneticky podmienených agresívnych pudov. Z toho vyplýva schopnosť ľudských bytostí a nevyhnutnosť žiť a organizovať sa v mierovej spoločnosti bez násilia a vojen.

Druhý predpoklad vyplýva z biologickej existencie človeka: Človek nemá žiadne vopred definované inštinkty; pri narodení má len málo reflexov. Z toho vyplýva, že

intelektuálne schopnosti, emocionálne reakcie, subjektívne vnímanie prostredia, mentálne predstavy o vonkajšom svete a osobnosť človeka sa získavajú socializáciou.

„Socializácia“ ako proces celoživotného vzdelávania integrácie alebo adaptácie rastúcej ľudskej bytosti do okolitej spoločnosti a kultúry. Ľudia sa môžu a musia naučiť všetko. Toto učenie si vyžaduje vzťah aspoň s jednou ľudskou bytosťou (1).

Práca, láska a spoločenstvo ako tri veľké životné úlohy

Ľudský život ako celok má charakter úlohy. V každom okamihu našej existencie sme konfrontovaní s úlohami, ktoré musíme prekonať. Tri veľké úlohy života, ktoré nás nevyhnutne pobádajú konfrontovať, sú práca, láska a spoločenstvo. S týmto názorom individuálneho psychológa Alfreda Adlera možno len súhlasiť.

Nevyhnutnosť práce vyplýva zo skutočnosti, že ľudia sa dokážu udržať len vtedy, ak sa venujú produktívnej činnosti. Prispievajú tak k všeobecnému blahu, ktoré zabezpečuje existenciu ľudskej rasy.

Požiadavka lásky je daná tým, že príroda sa postarala o bisexualitu a vytvorila tak úlohu spojiť sa s milostným partnerom.

Práca a láska sú tiež záležitosťou komunity. Vznikajú z toho, že človek je tvor spoločenský a že všetky jeho životné problémy majú sociálny charakter. Z toho možno vyvodiť, že zdravý spôsob života si vyžaduje predovšetkým zmysel pre spoločenstvo, puto s blížnymi. To sa prejavuje nielen v ochote pracovať a milovať, ale aj v sympatiách k otázkam širšieho kontextu, otázkam mesta a krajiny, ľudí a ľudskosti (2).

Hlavné princípy koncepcie človeka vrátane sociálno-biologickej, výchovnej a kultúrnej dimenzie.

Prvý rozmer je sociálno-biologický. Je to: M an je spoločenská živá bytosť. V tomto ohľade prežitie a rozvoj ľudského druhu závisí od vzájomnej pomoci (Kropotkin) a medziľudských vzťahov. Napokon, človek je dieťaťom svojej kultúry, ktorá zase vytvára kultúru.

Druhý, výchovný rozmer hovorí: Človek je odkázaný na svoju výchovu. To znamená, že charakter, správanie a intelektuálne schopnosti nie sú vrodené, ale rozvíjajú sa v rámci medziľudských vzťahov a sociokultúrneho prostredia.

Tretí, kultúrny rozmer hovorí: Človek je bytosťou kultúry a je na nej závislý . To znamená, že človek si vytvára svoj obraz človeka; jeho svetonázor ovplyvňuje jeho pohľad na človeka, jeho pohľad na vzdelanie a jeho medziľudské vzťahy (3).

Ako vedeckého pedagóga a psychológa ma obzvlášť znepokojuje predpsychologický a stredoveký obraz človeka, ktorý jestvuje dodnes – pretože je zámerný – a ktorý odmieta ustúpiť súčasnému vedeckému obrazu človeka. Ľudská bytosť tým nie je osvietená.

Ľudia majú veriť v inštinkt agresie, aby sa oddelili od svojej lásky a detí a išli do vojny zabíjať a byť zabití.

V knihe Arna Placka z roku 1973 „The Myth of the Aggression Instinct“ vedec Dr. sc. pri. August Kaiser v kapitole „Agresivita ako antropologický systém“:

„Názor, že človek má prirodzenú, vrodenú tendenciu ubližovať svojim blížnym, sa tiahne ako červená niť tisícročiami ľudskej kultúrnej histórie. Morálne pravidlá všetkých náboženstiev obsahujú prikázania v zmysle „Nezabiješ!“, pričom prirodzený sklon k zlu je výslovne akceptovaný ako ľudská vlastnosť.

Dnes sa však odvolávanie sa na teologické názory už veľa nepočíta. Keď sa podvolíme potrebe vedeckých vysvetlení, teraz radšej hovoríme o vrodenom „inštinkte agresie“ ako o prvotnom hriechu.

Tento „inštinkt agresie“ sa dnes vo všeobecnosti považuje za samozrejmosť, s výnimkou odborníkov. Každý čitateľ novín alebo televízny divák pozná mená SIEGMUND FREUD a KONRAD LORENZ, ktorí si mysleli, že svojou prácou dokázali hypotézu agresívneho pudu.

Veľké množstvo študentov si osvojilo svoje vyhlásenia bez toho, aby ich kriticky preskúmali a bez toho, aby prispeli novými argumentmi. Boli skutočne predložené dôkazy pre túto hypotézu? Alebo má ľudská agresivita iné príčiny? Odpoveď na tieto otázky má pre ľudstvo osudový charakter.“ (4)

Práve násilná výchova spúšťa v dieťati agresivitu. Tie sa vštepujú. Človek by nebol schopný zabiť svojho blížneho; čo nezodpovedá jeho ľudskej povahe.

Predpsychologická koncepcia človeka predpokladá, že ľudia chcú ísť do vojny. Ale to je podvod, podvod, veľký nezmysel. Žiadny muž neopustí svoju lásku, žiadny muž neopustí svoju ženu a deti, aby išiel do vojny, zabíjal iných a nechal sa zabiť. To hovoria takmer všetci mladí ľudia v dôvernom rozhovore.

Teoretici agresívneho pudu človeku nerozumejú. V skutočnosti chcú ľudia vo svojom dome, dvore a záhrade žiť ticho a pokojne. Zrazu majú mať inštinkt agresie a chcú ísť do vojny proti ostatným ľuďom. Majme odvahu a trpezlivosť prehodnotiť svoj názor. Psychologická fakulta univerzít, žiaľ, učí veľa nezmyslov v ideologickom a politickom zmysle.

Príspevky v spomínanej knihe „Mýtus agresívneho pudu“ pochádzajú od predstaviteľov rôznych vied, z ktorých všetky sú konfrontované s problémom agresie. Na zadnej strane knihy je napísané:

„Takto sa z viacerých strán ukazuje, že samozrejmosť, s ktorou sa dnes po Konradovi Lorenzovi hovorí o vrodenom agresívnom inštinkte, nie je v žiadnom prípade opodstatnená.“ (5)

Ľudia sa majú prostredníctvom autoritatívneho vzdelávania naučiť nasledovať a báť sa blížnych, aby sa s nimi nezdružovali, nespolupracovali a nežili spolu.

Nielen osvedčení vedeckí odborníci, ale aj osvietení pedagógovia už dávno vedia, že autoritárska, násilná výchova z čias pred veľkými svetovými vojnami napáchala veľa škôd, hoci si to rodičia a vychovávatelia neželali. Mladí ľudia sa mali naučiť nasledovať, aby ako dospelí verili v autoritu, poslúchali jej rozkazy a išli do vojny (pozri veliteľ Osvienčimu Rudolf Höss).

Vzdelávanie v našej kultúre je stále postavené na strachu z ľudí. Spôsob, akým sa vychovávatelia správajú k dieťaťu, v ňom vyvoláva emocionálne reakcie, ktoré sa obracajú proti človeku. Mladý človek sa bojí blížnych. Keď potom vyrastie, nie je schopné spolupracovať a žiť spolu. Nevie si dobre zariadiť život.

Ani rozmaznajúca a rozmaznávajúca výchova na tom nič nemení. Spomínaný prírodovedec a psychológ August Kaiser o tom píše:

„Autoritárska výchova sa nevyčerpáva v používaní psychologickej sily, ale zahŕňa množstvo jemnejších metód, ktorými je dieťa tlmené. Skrytou formou nátlaku je rozmaznávanie. Zasypaním dieťaťa „láskou“ a odstránením všetkej námahy a ťažkostí sa dieťa zbavuje možností slobodného rozhodovania a diskusie a zostáva závislé a nezávislé. Charakter dieťaťa je tým narušený. Prísnosť si vynucuje podriadenosť silou, zatiaľ čo rozmaznávanie si ju kupuje. Obe sa nachádzajú vedľa seba v tradičnom vzdelávaní.“ (6)

K tomu sa pridáva nátlak zo strany vychovávateľov. Dieťa zlyhá, keď je donútené. To je v jeho povahe. Potom sa cíti nesvoj a už sa nemôže učiť. Bez strachu a nátlaku sa rada učí. Ale tento nešťastný spôsob vzdelávania sa neopúšťa ani v škole.

V skutočnosti je škola vhodným nástrojom na formovanie celkovej osobnosti dieťaťa, verí Alfred Adler:

„Že školu treba považovať za základ celého vzdelania ľudu, o tom niet pochýb. Úlohou školy je, ako vychovať ľudí, ktorí budú v živote ďalej pracovať samostatne, ktorí budú všetky požiadavky nevyhnutného charakteru považovať nie za cudziu vec, ale aj za svoju vec, aby sa na nich podieľali.“ (7)

Ak sa študenti psychológie na vysokej škole nenaučia nič rozumné, tak sa nebudú školiť psychológovia, ktorí chcú a dokážu ľuďom pomáhať.

Faktom je, že kvôli nedostatočnej odbornej príprave na univerzitách nie sú psychológovia školení, aby sa zaoberali vecou ľudí. Autor to zažil na vlastnej koži. Mal však to šťastie, že sa po štúdiách psychológie mohol venovať aj hĺbkovej psychológii, ale aj psychoterapii.

Keďže ľudské bytosti netolerujú nerovnosť, hierarchické štruktúry, tzv. ostoj skutočného psychológa alebo psychoterapeuta by mal byť založený na absolútnej rovnosti a nenásilí. Pretože medzi terapeutom a pacientom existujú len postupné rozdiely, „hľadači pomoci“ by si mali nájsť vhodného „partnera“, ktorý si váži a dodržiava zásadnú rovnosť vo vzťahu terapeut – pacient. Aby mohol psychoterapeut osloviť alebo „dotknúť sa“ svojho náprotivku – aj citovo – musí byť schopný zdržať sa akademicko-elitárneho používania jazyka a hovoriť príslušným jazykom svojho náprotivku.

Ľudia by nemali vstúpiť do svedomia a naučiť sa myslieť, pretože inak sa rozlúčia s mystickým pohľadom a už bez slova neprijímajú nespravodlivosti vo svete.

Mystická koncepcia ako protiklad k vedeckému názoru už zamestnávala myšlienky filozofov, novohegeliánov a libertariánskych socialistov. Ludwig Feuerbach (1804 až 1872) ukázal, že každé náboženstvo je antropomorfné, teda že človek premieta už existujúce názory do náboženskej roviny, takže napríklad autoritatívny otec sa stáva všemohúcim Bohom v nebi. Karl Marx (1818 až 1883) tiež analyzoval funkciu náboženstva pre spoločnosť („ópium ľudu“) a zavedením materialistickej koncepcie dejín zosadil človeka z neba na zem.

Aj dnes sa nájdu seriózni, osvietení vedci a iní súčasníci, ktorí si kladú otázku, aký vplyv má náboženská výchova na duševné zdravie, na schopnosť primerane myslieť a vzťahovať sa k druhým, na rozvoj zmyslu pre komunitu a na neskorší vývoj. neuróz. Keďže predpsychologický obraz človeka je vedome udržiavaný, preto človek zotrváva vo viere.

Sú súčasníci, ktorí sú toho názoru

• že deti, ktorým sú v útlom veku vnútené mystické predstavy, si nerozvinú zmysel pre komunitu,
• že iracionálna špekulácia slúži ako spôsob vysvetľovania vecí a udalostí tým, ktorí sú vychovaní v mystickom poňatí,
• že špekulácia sa vyvinie do viac-menej vedomého „orgánu výkladu“ človeka, ktorý neustále pracuje v nevedomí,
• že rozvoj jednotlivca a ľudstva možno podporiť účinnejšie profylaxiou ako u dospelých v psychoterapii, a
• že racionálna výchova bez akéhokoľvek nadprirodzeného pôsobenia je cestou k zdravému vývoju a dôstojnej existencii človeka a spoločnosti (8).

My ľudia sme sa ešte neodpútali od stredoveku. Odmietnuť mystiku je pre mnohých veľmi ťažké; ľudia nemajú prísť k rozumu. Sú zakotvení vo viere – a to nie je jediný spôsob, ako udržať dnešnú ekonomiku.

Dnes ľudia veria, pretože je to umelo udržiavané. Ľudia vedia čítať a odvrátili by sa a už neverili. Ale to je im vštepené. To, čo sa učia v škole, určuje cirkev. Učebné osnovy pre túto inštitúciu vytvára najmä cirkev. Štát a cirkev sú zjednotené a pracujú ruka v ruke.

Pred mnohými tisíckami rokov ľudia vymysleli bohov – a veria v nich dodnes. Psychológia sa snaží rozpoznať povahu človeka a jeho podstatu a poznáva, že mystika v nej stále dominuje.

Až keď si ľudia napravia svoj obraz človeka, získaný výchovou a vštepovaný štátom, majú v rukách nástroj, ako sa naučiť myslieť a lepšie chápať a formovať svoj vlastný život.

Psychológia je nástroj, ktorý ľuďom umožňuje adekvátne posúdiť seba, politickú situáciu a potrebné opatrenia na zmenu spoločnosti a kultúry. Bez psychologického poznania podstaty človeka všetko zanikne rovnako ako bez historických znalostí a hĺbkovej kultúrnej kritiky.

Človek sa môže úplne zmeniť v spôsobe myslenia, vo svojom pohľade na svet, v myšlienkovom svete. Bojí sa, že neveriť je hriech. Ale keď začne čítať dejiny cirkvi, dejiny druhej strany, pochybovačov, ktorí sa vzbúrili a nahliadne do prírodných vied, tak má iné myšlienky, iný pohľad na život.

Psychológia a psychoterapia nie je jednoduchá vec. Vyžaduje si to veľa odvahy od jednotlivca, dôveru v partnera a trpezlivosť; pocity a postoje sa nemenia zo dňa na deň a psychoterapeutický rozhovor nie je chat. Predsudky treba nahradiť vedomosťami. Celkovo je pre nás veľmi ťažké vidieť a cítiť fakty, prirodzene realitu. Ako je to možné v 21. storočí? Keďže psychológii a jej zisteniam všetko odoláva, je ťažké ich komunikovať. Možno si treba ešte pár generácií počkať.

Rudolf Lothar Hänsel

O autorovi: Rudolf Lothar Hänsel je učiteľ na základnej škole (rektor), pedagóg (Dr. paed.) a psychológ (Dipl.-Psych.). Po vysokoškolskej príprave, stáži a vysokoškolskom štúdiu sa stal vedeckým učiteľom vzdelávania dospelých. V tejto funkcii bol vedúcim školenia v BAYER AG/Leverkusen, spoluzakladateľom a vedúcim nezávislého školského modelového skúšania v Kolíne nad Rýnom, školiteľom bavorských poradcov a školských psychológov na Akadémii pre prípravu učiteľov a personálny manažment v Dillingene. /Donau a vedúci Úradu ústredného štátneho školského poradenstva v Mníchove.

Ako dôchodca pracoval ako psychoterapeut v súkromnej praxi a bol spravodajcom na verejnom vypočutí o kriminalite mladistvých v Európskom parlamente v Bruseli. Jeho knihy sa venujú témam: Možnosti uplatnenia individuálnej psychológie na školách (Porozumieť a pomáhať; Ako sa má Ingo? Alebo: Ako sa stať spolubratom? – Predslov: Peter Handke), Psychologické dôsledky „zábavného násilia“ (Konečná hra !; Nehrám tú hru!), psychologický manifest zdravého rozumu (Nikomu neodovzdávajte moc!). Vo všetkých svojich publikáciách vyzýva k uvedomelej výchove k eticko-morálnym hodnotám, ako aj k výchove k verejnému duchu a mieru. Za zásluhy o Srbsko mu v roku 2021 udelili univerzity v Belehrade a Novom Sade Republikovú cenu „kapitán Misa Anastasijevič“.

Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Poznámky

(1) Ansbacher, HL a Ansbacher, RR (eds.). (1982). Individuálna psychológia Alfreda Adlera. Systematická prezentácia jeho učenia v úryvkoch z jeho spisov, Mníchov.

(2) Op. cit.

(3) Op. cit.

(4) Plack, Arno (ed.). (1973). Mýtus o inštinkte agresie. Mníchov, s. 43

(5) A. op. cit.

(6) op. cit., str. 63

(7) Adler, A. (1914). Individuálna psychológia na školách. Frankfurt / Main, s. 25f.

(8) Napríklad: Gassmann, M., Gleich, W., Greuter, D., Hug, H., Palmer, U. (1979). Sociálna psychológia. Zürich

Odporúčaný obrázok: Franklin D. Roosevelt (licencia pod CC BY 2.0)

skspravy