V mediálnom a politickom mainstreame je vskutku všetko naopak

Polemika o nezávislosti médií

Šarlatánstvo sa vydáva za „vedu“, totalita za „demokraciu“ a z páchateľov sa vyrábajú „obete“. Vitajte vo svete globálneho Kocúrkova, kde je všetko naopak. Sofistikovane, samozrejme.

Osobitná spravodajkyňa OSN pre slobodu názoru a prejavu Irene Zubaida Khanová najnovšie uviedla, že v Maďarsku je “narušené mediálne prostredie, v ktorom je spochybňovaná pluralita, rozmanitosť a nezávislosť médií”.

Akoby zhodou náhod táto správa vyšla práve počas protestov liberálnej opozície voči Orbánovi v Budapešti, dožadujúcej sa stopky pre údajnú vládnu propagandu vo verejnoprávnom médiu.

Pýtam sa, kde bola táto nomenklatúrna dáma v rokoch 2020 až 2023? Asi zjedla globálne jablko, uviazlo jej v ohryzku a stala sa z nej spiaca Šípová Ruženka, ktorú prebudili až jóbove zvesti prosorošovskej maďarskej opozície.

Zásadné stanoviská globálneho politbyra sa zrejme nevydávajú na základe odborných, objektívnych a profesionálnych analýz, ale podľa masovosti demonštrácie, hlasitosti výkrikov na uliciach a nasmerované najmä v prospech záujmov „tam tých hore“ – v EÚ, USA, NATO, WHO či OSN.

Zrejme preto Slovensko na jej mape „slobody prejavu a názoru“ nesvietilo na červeno, keďže tam mala „čiernu dieru“, ktorá pohltila práve pluralitu názorov. A to nielen vo verejnoprávnych, ale aj v súkromných, „skovačicovaných“ médiách.

Veď v tom čase opozičné hnutie Republika vykazujúce stabilne a dlhodobo preferencie nad päť percent sa vôbec neobjavilo na obrazovke média verejnej služby (napriek vnútornému predpisu) a podobné suchoty mali aj ďalšie subjekty, ktoré neplávali poslušne v hlavnom názorovom prúde.

Smutné, že súdružka Khanová v tom čase nevidela absenciu či na hulváta potláčanú pluralitu názorov na Slovensku, ani nočno-ranné návštevy vydavateľov po zuby ozbrojenými elitnými policajtmi, ani zatváranie nepohodlných novinárov či „vylistovanie“ alternatívnych novín z ponuky nadnárodných reťazcov… A to nehovoríme o jednostrannom štýle moderovania politických diskusií „akoby ich jedna mater mala, v jednom názore ich kúpavala…“

Vo svete, kde sa všetko rýchlo mení, tobôž v ére digitálnej a informačnej revolúcie s dominanciou korporátnych globálnych médií, kde šesť hráčov kontroluje 90 % svetového toku informácií je otázne, dokedy je udržateľná stredoveká zásada nezávislosti médií. V plnom význame pojmu, samozrejme.

Nie, žeby sme nezávislosť nepotrebovali, práve naopak, ale nie v pomeroch, kde hru určujú vnútorní insideri, ktorí svoju ideologickú, politickú či geopolitickú angažovanosť a progresívny aktivizmus skrývajú za svoju „redakčnú slobodu“, aby slobodne mohli šíriť nastavené naratívy v duchu -izmov a nových -ológií.

Navyše v ére globálnej kultúrno-ideologickej a teda aj informačnej vojny argumentovať „nezávislosťou“ je všeobecne na rovnakej úrovni ako požiadavka, aby sme boli nezávislí od zemskej gravitácie.

Práve globálna ideologická indoktrinácia relativizuje či dokonca obracia naopak aj túto, kedysi objektívnu a férovú zásadu, ktorá sa však v realite vývoja stala de fakto obsolentnou.

V mainstreamovom prostredí vývoja k jedinému „správnemu“ názoru pri masovom pôsobení ideológií sa nezávislosť médií (apropó, prečo len od politickej moci, čiže od legitímne zvolených predstaviteľov národa vo voľbách? – a nie aj od názorového vplyvu majiteľov) stala prežitým princípom, keďže teória už nie je kompatibilná s objektívnou realitou a praxou.

Všetci títo mentori zabúdajú na podstatný fakt, že médiá verejnej služby nemôžu byť absolútne nezávislé, pretože si musia plniť mnoho povinností zo zákona. Sú závislé na verejnosti, na pluralite názorov, na vyváženosti, objektivite, nestrannosti a na mnohých ďalších princípoch.

A najmä na fakte, že nie nejaké globálne organizácie, ani novinárska obec, ale verejnosť je vo vzťahu k nim kľúčová, pretože je to verejnosť (národ), kto je zvrchovaným nositeľom práva na informácie a všetky zložky v informačnom reťazci musia slúžiť verejnosti a verejnému záujmu. To je jediná a skutočná nezávislosť médií verejnej služby.

Šíritelia jedinej pravdy zrejme už počítajú, že indoktrinované stádo si už zvyklo (ale nemalo by si), že nadnárodné, medzinárodné a globálne inštitúcie aj korporátne médiá používajú vo svojich výstupoch selektívne dvojaké metre až kilometre, pripomínajúce salto mortale.

A to všetko farizejsky v mene údajnej „ochrany demokracie“, z ktorej spravili slúžku nadnárodných záujmov a nový „soft“ neototalitný systém, kde sa tvrdá názorová cenzúra a potláčanie slobody slova eufemicky nazýva „reguláciou“ šíreného obsahu.

Tieto funkcionárske „elity“ v službách globálnej moci sa zjavne spoliehajú len na pasívny rešpekt a status svojho medzinárodného pôsobenia.

To ale už vôbec nestačí, pretože už aj Slováci, držiaci svetový rekord v inferiórnej malosti pred hocičím zo zahraničia, sa vzpierajú nasadiť si jednotnú veľkosť kazajky s jediným „správnym“ názorom a postojom, pretože ako homo sapiens im stále v pozadí mozgu funguje kritické myslenie. To pravé, orechové, nie to mainstreamom vnucované.

Potom sa ale globalisti a progresívci nemôžu ani čudovať, ani sťažovať na následok ich spochybňovania kvôli absencii základného objektívneho, čiže rovnakého prístupu a hodnotiaceho úsudku, ktorý vplýva nielen na domácu, ale aj medzinárodnú verejnú mienku. Aj obyčajní ľudia už totiž vedia rozlíšiť, kto mieri na líšku a triafa pritom zámerne „Marišku“.

Ako povedal v jednom klasickom poučnom príbehu pred posledným výdychom na tejto Zemi jeden múdry rabín, že „všetko je úplne naopak“ ako hlavné posolstvo a poslednú empirickú múdrosť svojim synom, potom nemôže globálna mašinéria jediného názoru označovať kritiku, pochybnosti, alternatívny pohľad či názorovú pluralitu za akési „dezinformácie“, „konšpirácie“, „hoaxy“ či „extrém“.

Ak je všetko skutočne naopak, potom je neindoktrinovanej, dúfam, že stále normálnej väčšine, všetko jasné a podobné vyjadrenie a mainstreamové výstupy si už automaticky prevracia naopak ako presýpacie hodiny. Ako kedysi v tvrdej totalite, kde si ľudia čítali medzi riadkami.

Rafael Rafaj

/ skspravy.sk /