V Kyjeve preventívne zastrašujú akúkoľvek opozíciu

Stále je dosť záujmu na pokračovaní nezmyselného konfliktu

Aby ten konflikt ešte chvíľu vydržal: Kyjevský režim už dva týždne ostentatívne zasahuje proti vnútornému nepriateľovi. Agenti “tajnej služby” patrolujú na viditeľných miestach, niekde dokonca pri ostentatívnej “bezpečnostnej akcii” odrežú celé ulice, komentuje na sociálnej sieti dianie Juraj Draxler. Jeho status prinášame ďalej v pôvodnom znení.

A dnes vydali správu, že vraj zadržali ľudí, ktorí sa išli podieľať na príprave atentátu na prezidenta a šéfov bezpečnostných zložiek. Celý príbeh je pritom už na prvý pohľad málo uveriteľný.

Ak by Moskva chcela ničiť politické vedenie krajiny, mohla to robiť dávno (najmä hneď na začiatku invázie, keď Ukrajinci takmer nemali protileteckú obranu) – cielenými útokmi na vládne budovy.

Na rozdiel napríklad od vojsk NATO (bombardovanie Juhoslávie) ruské velenie takéto útoky odmieta.

Cieľom týchto manévrov v Kyjeve je tamer určite niečo úplne iné, ako odhaľovanie údajných vražedných ruských agentov.

Krajina je z vojny doslova unavená. Po internete koluje čoraz viac videí, ako ľudia utekajú pred agentmi vojenskej správy, pretože nechcú ísť na front, niekde ľudí z vojenskej správy bijú miestni obyvatelia. Bránia mladých ľudí pred vyslaním do vražedných vojnových podmienok.

Po bývalom šéfpropagandistovi vlády, ktorý sa medzitým proti Zelenskému obrátil, s tým, že Ukrajina ide vojnu prehrať a jatky nemajú zmysel, sa začínajú ozývať aj ďalší ľudia z politickej sféry.

A, koniec-koncov, skepticizmus ohľadom ďalších operácii celkom verejne pred časom začal vyjadrovať aj náčelník generálneho štábu. A zjavne s úľavou prijal uvoľnenie z funkcie a vyslanie za veľvyslanca do Londýna.

Ale stále je dosť záujmu na pokračovaní nezmyselného konfliktu. A tak treba čo najviac zastrašiť ľudí, ktorí by sa nebodaj chceli ešte hlasnejšie proti vojne vyjadriť. Tajná služba tak preventívne ukazuje, že je pripravená zasahovať.

Na vojne má záujem ako dosť oveľa ľudí vnútri Ukrajiny – podľa medzinárodných štatistík tam prišli masívne objemy peňazí na súkromné účty, zjavne tam veľa ľudí z vojny profituje – a, samozrejme, najmä mimo Ukrajiny.

To, že Západ si nemyslí, že by Ukrajina išla vojnu v akomkoľvek zmysle vyhrať, dali západní predstavitelia najavo už na jeseň, v rôznych uniknutých vyjadreniach či analytických rozboroch v prominentných publikáciách.

A sotva si to niekto z daných ľudí aj reálne niekedy myslel. Koniec-koncov, ak by to Západ so šancami Ukrajiny a tým pádom s vojenskou pomocou myslel vážne, urobil by niečo iné, ako to, čo reálne robil.

Rozšíril by kapacitu muničných tovární. A to súbežne s tým, ako išla do stále vyšších obrátok výroba munície v Rusku.

Vyhrať takýto typ konfliktu totiž môže viac-menej len ten, kto vie na dlhočiznom fronte protivníka zasypávať obrovským množstvom delostreleckých salv.

Ale munície Západ nevyrába ani len zďaleka toľko, aby to Ukrajincom stačilo. To nie je žiadne tajomstvo, na to vojenskí odborníci upozorňovali veľmi dávno. S tým, že ak chcú špeciálne Američania údajne tak veľmi pomôcť, mali by postaviť nejaké nové prevádzky na výrobu delostreleckej munície (Američania ich majú pomerne málo, pre ich typ operácií bývajú užitočnejšie rakety a bomby).

Nestálo by to veľa, dokonca by to obnášalo oveľa, oveľa menej ako tie bombastické čísla, ktoré sa uvádzajú ako “pomoc Ukrajine”. (Toto plus nejaké väčšie dodávky moderných tankov, ale do toho sa tiež Američanom veľmi nechcelo, dodali pár symbolických kusov.)

Lenže stavanie nových muničných tovární nikoho v Amerike nezaujíma. Čiastočne práve preto, že to nestojí až tak veľa (rozumej, netočia sa v tom až také zaujímavé peniaze).

Oni potrebujú predávať to, čo už vyrábajú. A kde sú obrovské marže. Veď je to skvelý biznis – washingtonská vláda zdaňuje strednú vrstvu, aby naliala šialené objemy do zbrojných korporácií.

A nielen to. Na tomto sa živí obrovské množstvo konzultantov, “analytikov”, a pod. Naozaj si netreba myslieť, že všetky tie miliardy idú len čisto do zbraní, tí Ukrajinci na fronte sa v skutočnosti občas len čudujú, ako to, že nemajú veľmi čím strieľať, keď im vraj Amerika poslala zbrane za desiatky miliárd. V skutočnosti neposlala.

A z toho, čo poslali, je to tak, že Ukrajincom lifrujú napríklad rakety, ktoré síce reálne Rusom robia škody – ale nie také, aby to rozhodovalo situáciu na bojisku.

Celá táto pomoc tak síce konflikt predlžuje, ale nijako ho nevyhrajú ani nové rakety, ani stíhačky.

A ešte raz, z tých titulkových čísiel “pomoci” reálne na Ukrajinu ide len menšia časť. Veľká časť ide na výzbroj samotnej americkej armády, len sa to onálepkovalo ako “pomoc Ukrajine” – to sa ľahko dá vyčítať priamo z textu toho, čo Kongres schváli, keď sa pozriete na jednotlivé položky.

A aby toho cynizmu nebolo málo, do toho sa Američania Ukrajincom začali vyhrážať, keď tí začali Rusom triafať rafinérie (správy o tom sa dostali dokonca aj do mainstreamu). Pretože to by mohlo viesť k zvýšeným cenám ropy a to americká verejnosť nemá rada a ešte by to ovplyvnilo. Proste tvrdý, brutálny cynizmus.

Pri tejto príležitosti ešte raz zablahoželajme bizarne naivnej kaviarni, ktorá sa tu skladá Ukrajincom na nákup nábojov v Afrike. Ešte raz, ak by Američania chceli, po invázii by zainvestovali pár desiatok miliónov (v podstate drobné) do rozšírenia výroby munície.

Ale načo by to robili. Vedia počítať, a počty sú jednoduché, Rusi Ukrajincov tak prečísľujú v živej sile ako aj v technike, že ani pri vojenskej pomoci, ktorá by bola efektívnejšia, ako tá dnešná, by Ukrajina nemala šancu nejako “zvíťaziť”. O časť územia prišla a takmer určite skôr či neskôr Rusi prídu dostatočne blízko k Odese, Dnipru aj Charkovu na to, aby mali takú mieru strategickej kontroly nad krajinou, že už budú môcť kývnuť na zamrznutie konfliktu na neurčitú dobu.

Ale, ešte raz, mnohým vcelku vyhovuje, aby sa okamih pravdy oddialil čo najviac. A tak francúzsky prezident hlasno špekuluje o vyslaní jednotiek na Ukrajinu (primárne, aby tým posmelil Ukrajincov), vydávajú sa vyhlásenia o tom, ako Ukrajina po vojne pôjde do NATO, no a v samotnom Kyjeve sa zastrašuje. To všetko preto, aby sa nezačali proti čoraz zjavnejšie nezmyselnému konfliktu búriť politici či nebodaj vojaci.

Je to jedna cynická hra, a najviac na to “na strane Západu a spojencov” doplácajú ukrajinskí mladí muži, a ich rodiny.

Ale o ich osudy naozaj nikomu zo zodpovedných vo Washingtone, Londýne, Bruseli či Berlíne ani náhodou nejde.

Juraj Draxler/skspravy.sk