Uznanie Donecka a Luhanska Ruskom a medzinárodné právo: širší kontext

Uznaním Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky však Rusko otvorene poprelo územnú integritu Ukrajiny. Porušenie medzinárodného práva v prípade Ruska sa dnes považuje za čosi netolerovateľné. Nad inými porušeniami medzinárodného práva však Západ opakovane prižmúril oči. Dokonca aj pri veľmi podobnej situácii počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008.

Situácia okolo ukrajinskej krízy sa dynamicky vyvíja. Rusko uznalo odštiepenecké republiky a nariadilo vyslanie vojenských jednotiek na ich územie. Západ hovorí o porušení medzinárodného práva a sprísňuje sankcie. V tejto zložitej situácii však médiá poskytujú dosť jednostranné pohľady. V tomto článku chcem preto situáciu uviesť do trochu širšieho kontextu.

Uznanie separatistov a medzinárodné právo

Na úvod treba povedať, že Rusko uznaním separatistických repulbík jednoznačne porušilo medzinárodného právo. Charta OSN, záväzná aj pre Rusko ako členský štát, garantuje zvrchovanú rovnosť štátov, čo nepochybne zahŕňa aj územnú integritu a nemožnosť zmeniť hranice štátu bez jeho súhlasu.

Rusko územnú integritu Ukrajiny garantovalo aj v tzv. Budapeštianskom memorande ešte v 90. rokoch, výmenou za čo sa Ukrajina vzdala jadrových zbraní. V prípade tohto dokumentu je však otázne, či ide o medzinárodnú zmluvu (právne záväzné) alebo politické vyhlásenie (právne nezáväzné). Napríklad aj americké veľvyslanectvo v Bielorusku uviedlo v roku 2013, že nepovažuje memorandum za záväzné.

Uznaním Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky však Rusko otvorene poprelo územnú integritu Ukrajiny.

Rusi v zásade argumentujú, že majdan predstavoval protiústavný prevrat, čím sa rozpadla integrita ústavy, ktorá držala krajinu pokope. Ak mohol parlament v Kyjeve svojvoľne postupovať v rozpore s ústavou, ostatné časti krajiny nie sú povinné rešpektovať túto moc. Ukrajina sa dostala vlastne do stavu občianskej vojny.

Legitimita kyjevskej vlády je podľa tejto teórie len „revolučná“ a neexistuje ústavnoprávna kontinuita medzi predmajdanskými a pomajdanskými vládami. Súčasná ukrajinská vláda teda nie je legitímnym nástupcom vlád, ktoré dostali uvedené záruky.

Aj keď je faktom, že pri odvolaní prezidenta Janukovyča celkom zjavne nebol dodržaný ústavný postup (viď aj tu), uvedená úvaha je problematická. Mnoho štátov po svete totiž nemá celkom legitímnu vládu. Ide napr. o nedemokratické štáty, štáty, kde vlády vznikli dôsledkom občianskej vojny (napr. aj Afganistan), vládnu rôzne vojenské junty a pod.

Dajú sa vznášať dokonca aj pochybnosti o legitimite vlád v západných krajinách (vzhľadom na vplyv oligarchov a pod.).

Ak by sme prijali tézu, že pri (nie celkom) legitímnych vládach je oprávnené, aby proti nim zasiahla veľmoc (resp. na podporu odporcov vlády, ktorí sa vždy nájdu), či až si anektovala časti územia týchto štátov (hoci so súhlasom obyvateľov daných častí územia), celý súčasný systém medzinárodnej bezpečnosti by sa v podstate rozpadol.

Veľmoci by si ľahko našli zámienky na rôzne intervencie – no práve takejto svojvôli sa snaží medzinárodné právo zabrániť.

Pokiaľ by aj platilo, že súčasná kyjevská vláda nie je legitímnym pokračovateľom predmajdanských vlád, rozhodne ňou nie sú ani donbaské republiky. Ukrajina by sa tak nachádzala v stave občianskej vojny, čo je de facto realita. To je však v zásade vnútornou záležitosťou krajiny a veľmoci by do nej nemali zasahovať.

Kritika Západu je preto v tomto bode oprávnená. Jednostranná zmena hraníc je v medzinárodnom práve jednoducho neprípustná. Kontinuitu moci si majú vyriešiť samotní Ukrajinci. Vonkajšie zásahy sú možné len v prípadoch, kedy to vymedzuje medzinárodné právo, napr. na základe mandátu Bezpečnostnej rady OSN.

Dvojitý meter Západu

Druhá vec však je, aká je reakcia Západu na tento krok. Porušenie medzinárodného práva v prípade Ruska sa dnes považuje za čosi netolerovateľné. Nad inými porušeniami medzinárodného práva však Západ opakovane prižmúril oči. Dokonca aj pri veľmi podobnej situácii počas rusko-gruzínskej vojny v roku 2008.

Uveďme si niekoľko prípadov:

Izrael/Palestína, od 1967: Izrael desaťročia okupuje západný breh Jordánu, pásmo Gazy a Golanské výšiny, de facto anektoval východný Jeruzalem (väčšinovo arabský, bez referenda).

Sankcie voči Izraelu: žiadne.

Afganistan, 2001: USA začalo vojnu proti medzinárodnému právu, bez mandátu OSN, 20-ročná okupácia krajiny, okolo 200 000 mŕtvych (odhady sa rôznia).

Sankcie voči USA: žiadne.

Irak, 2003: USA začalo vojnu proti medzinárodnému právu, bez mandátu OSN, dlhoročná okupácia krajiny, okolo 600 000 mŕtvych (odhady sa rôznia).

Sankcie voči USA: žiadne.

Srbsko, 2008: Kosovo jednostranne vyhlásilo nezávislosť, srbská vláda s tým nesúhlasila, desiatky krajín Kosovo uznali, čím narušili teritoriálnu integritu Srbska.

Reakcia EÚ: väčšina členských štátov Kosovo uznala. EÚ nezaviedla žiadne sankcie voči krajinám, ktoré Kosovo uznali.

Gruzínsko, 2008: Rusko začalo vojnu proti medzinárodnému právu, bez mandátu OSN, keď vojensky intervenovalo v odštiepeneckých republikách Južné Osetsko a Abcházsko (oficiálne súčasť Gruzínska) a neskôr ich uznalo; stovky mŕtvych.

Sankcie voči Rusku: žiadne.

Sýria, 2011: USA podporuje protivládnych povstalcov v Sýrii, najskôr bez priamej vojenskej intervencie; neskôr nasadilo vlastné vojská a začalo priamo útočiť na jednotky sýrskej vlády.

Sankcie voči USA: žiadne.

Ukrajina, 2014: Rusko podporuje protivládnych povstalcov na východe Ukrajiny a anektovalo Krym (s etnicky ruskou väčšinou, po referende a so súhlasom obyvateľstva).

Sankcie voči Rusku: zavedené.

Ukrajina, 2022: Rusko uznalo odštiepenecké republiky a zrejme s ich súhlasom na ne posiela svoje vojská.

Sankcie voči Rusku: sprísnené.

Kosovo a Medzinárodný súdny dvor

V prípade Kosova sa často argumentuje, že Medzinárodný súdny dvor (MSD) – základný súdny orgán OSN – dospel k záveru, že vyhlásenie nezávislosti Kosova nebolo porušením medzinárodného práva.

Išlo o prvý a zatiaľ jediný prípad, keď MDS rozhodoval o legalite jednostranného vyhlásenia nezávislosti.

Samotné rozhodnutie je „šalamúnske“. Skutočne uvádza, že vyhlásenie nezávislosti zo strany Kosova nie je porušením medzinárodného práva, pretože medzinárodné právo nezakazuje vyhlásenia nezávislosti.

Súd však tiež uviedol, že neskúmal platnosť vyhlásenia nezávislosti ani právne dôsledky toho, ak takéto vyhlásenie uznajú iné štáty. To sú však práve tie kľúčové otázky. K nim sa ale súd nevyjadril, keďže reagoval len na úzko vymedzenú otázku, ako ju položilo Valné zhromaždenie OSN (z iniciatívy Srbska).

Dôležité je práve to, akú právnu silu má takéto jednostranné vyhlásenie a aké účinky má to, keď ho iné štáty uznajú. Či je uznanie samovyhláseného štátu iným štátom v súlade s medzinárodným právom, keďže to narušuje územnú suverenitu štátu, od ktorého sa odtrhol.

Nehovoriac o tom, že dané uznesenie súdu predstavuje len „poradný názor“ (advisory opinion) a nemá právnu záväznosť. Rozhodnutia MSD zaväzujú štáty, len pokiaľ sú stranami sporu (Charta OSN, článok 94), v tomto prípade však neboli žiadne strany sporu a súd nikomu neuložil žiadnu povinnosť.

Zároveň možno povedať, že ak medzinárodné právo nezakazuje vyhlásenia nezávislosti, tak by nemalo zakazovať ani vyhlásenia nezávislosti Krymu, Donecka či Luhanska.

Tak či tak, západné štáty sa nenamáhali čakať na to, čo povie Medzinárodný súdny dvor: USA, Francúzsko, Nemecko a mnohé ďalšie uznali Kosovo už vo februári 2008, doslova pár dní po tom, čo vyhlásilo nezávislosť. Väčšina krajín EÚ sa pridala do konca marca 2008. MSD však rozhodol až v júli 2010.

Ba čo viac, viaceré krajiny hlasovali proti tomu, aby MSD vôbec preskúmal vyhlásenie nezávislosti Kosova (USA) alebo sa zdržali hlasovania (Kanada, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Nemecko a iné). Tým vlastne hlasovali proti, keďže na prejdenie návrhu sa počítajú len hlasy za (Charta OSN, článok 18).

Je teda zrejmé, že ak sa západné krajiny odvolávajú na toto rozhodnutie MSD, ide len o účelový argument, nie úctu k právu.

Problematika odštiepeneckých území

Separatistické snahy sú značným bezpečnostným problémom. Takmer vždy sa takéto tendencie objavujú tam, kde štátne hranice nekopírujú etnické alebo náboženské hranice. To je príklad Abcházska, Južného Osetska, Náhorného Karabachu, Kosova, Podnesterska, Krymu, Kašmíru Palestíny, Katalánska a ďalších území, ktorými zmietajú nepokoje.

Vedecké výskumy ukazujú (napr. tu, tu či tu), že zmiešané regióny, alebo oblasti, kde etnické skupiny nemajú jasne vymedzené hranice, patria medzi najkonfliktnejšie, preto je dôležité tejto dynamike rozumieť (podrobne sme rozobrali v tejto relácii).

Historická skúsenosť ukazuje, že z dlhodobého hľadiska je národné cítenie obvykle silnejšie ako hranice, či sa nám to páči alebo nie.

Ukážme si to na prípade Kosova. Kosovo si svoju nezávislosť odhlasovalo už pred vyše 30 rokmi. V roku 1991 sa tam konalo referendum, v ktorom sa 99,98 % voličov vyslovilo za samostatné Kosovo – pri 87 % účasti.

Kosovskí Srbi referendum bojkotovali, no už v tom čase tvorili len asi desatinu kosovskej populácie. Agónia trvala ešte 17 rokov a v roku 2008 Kosovo vyhlásilo nezávislosť. Srbi s tým nemohli v podstate nič urobiť, hlavne keď Západ Kosovo uznal.

Akokoľvek je to pre Srbov, Slovanov a kresťanov bolestivé, Kosovo nieže v roku 2008, ale už v roku 1991 dávno nebolo srbské. Už v roku 1991 tvorili Srbi menej ako 10 % obyvateľov. Väzby k Srbsku malo Kosovo v podstate už len historické.

Samozrejme, odsrbštenie Kosova súviselo do veľkej miery s osmanskou okupáciou, počas ktorej boli kresťania v pochopiteľnej nevýhode a mnohí z Kosova ušli. Aj keď presné údaje chýbajú, zdá sa, že ešte v 16. storočí bolo Kosovo z drvivej väčšiny srbské/kresťanské.

Aj keby Západ Kosovo neuznal, aký zmysel a pre koho má zmysel držať určitú časť krajiny pričlenenú zjavne nasilu? Ak „národnostná menšina“ tvorí 95% obyvateľstva? Čo je „prirodzený vývoj“? Ako ďaleko máme v histórii ísť?

Toto všetko sú zložité otázky, na ktoré je ťažké dať odpovede. Mali by sme si však byť aspoň vedomí tejto zložitosti. Nemali by sme hľadať čiernobiele odpovede, jasné dobro a jasné zlo, ale odpovede, ktoré zohľadňujú širšiu spoločensko-historicko-kultúrno-etnickú realitu. Inak prijmeme riešenie, ktoré povedú k ďalším krízam. To platí aj pre krízu na Ukrajine.

Význam medzinárodného práva a problémy hraníc

Medzinárodné právo je veľmi dôležité na zachovanie stability, mieru a bezpečnosti. Preto je dôležité ho dodržiavať. Bez neho by boli otvorené dvere pre svojvoľné zmeny hraníc a vojny – presne to, čo nechceme.

Na druhej strane predstava fixných hraníc nezodpovedá meniacim sa pomerom vo svete. Hranice sú nastavené v istom čase a za istých mocensko-politických pomerov, tie sa však tiež menia v čase.

Jeden problém je, že hranice často nie sú dobre nastavené. Často ich nastavujú víťazné mocnosti, ktoré si chcú moc udržať, a tak nedostatočne zohľadňujú záujmy porazených krajín či nerozumejú problémom malých štátov. No aj keby mali mocnosti tie najlepšie záujmy, budúci vývoj sa nedá predvídať.

Napr. ak sa na etnicky zmiešanom území nastaví hranica tak, aby rovnaký počet príslušníkov daného etnika ostal v susednom štáte, jednotlivé štáty môžu rôzne tlačiť na asimiláciu alebo jedna z menšín môže byť náchylnejšia k asimilácii a pomery sa časom zmenia. Napr. Slováci v Maďarsku sú náchylnejší na asimiláciu oproti Maďarom na Slovensku.

Z dlhodobejšieho hľadiska majú teda problémy tendenciu sa zbierať. Jednostranným územným zmenám sa i tak nedá zabrániť. Keď sa problémy kumulujú, nastane ďalšia vojna alebo ozbrojená konfrontácia a celý medzinárodný poriadok na nanovo „resetuje“.

Takto sa to stalo po Viedenskom kongrese (1815), ktorý mal stabilizovať geopolitické pomery po napoleonských vojnách, po Berlínskom kongrese (1878), ktorý mal stabilizovať Balkán po rusko-tureckej vojne, ako i po Parížskej mierovej konferencii (1919 – 1920), ktorá mala stabilizovať pomery po prvej svetovej vojne a tak ďalej.

Teraz sme, žiaľ, svedkami vzniku vážnych trhlín bezpečnostnej architektúry postavenej po konci druhej svetovej vojny a studenej vojny. Donbasom to však nezačalo. Začalo to Kosovom a v globálnom zmysle americkými agresívnymi vojnami, ako i západnými intervenciami v občianskych vojnách na Strednom východe.

Rusko-gruzínska vojna v roku 2008 a uznanie odštiepeneckých republík Abchádzska a Južného Osetska zo strany Ruska prišlo až niekoľko mesiacov po tom, ako sa odštiepilo Kosovo od Srbska a po tom, ako ho uznali USA, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a ďalšie krajiny EÚ.

To v žiadnom prípade neospravedlňuje kroky Rusov. No ak EÚ a USA podporili svojvoľné zmeny hraníc, dávajú tým Rusom zámienky na to, aby urobili to isté.

Ak EÚ prižmúrila oči voči americkým agresiám bez uvalenia sankcií, nemá morálne právo vo väčšej miere kritizovať tie ruské (ktoré sa, na rozdiel od tých amerických, konali v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc, čo ich však, samozrejme, neospravedlňuje).

Medzinárodné právo je teda potrebné dodržiavať. Ale príliš fixné dbanie na dodržiavanie mocenského poriadku, ktorý vznikol v istých pomeroch a už sa zmenili, odporuje toku života, spoločenskej realite a je odsúdené na neúspech. V konečnom dôsledku vedie k ešte väčšej destabilizácii.

Ustálený poriadok by sa však nemal meniť jednostranne a silou, ale v ideálnom prípade spoločnou dohodou a zmenou pravidiel a ak treba, aj hraníc.

Aké je riešenie?

Aké je riešenie ukrajinskej krízy? Azda by ním mohlo byť udržanie teritoriálnej integrity Ukrajiny, avšak za podmienky širokej autonómie pre odštiepenecké republiky a Krym (prípadne až federalizácie) a zrušenia diskriminačných zákonov voči ruskojazyčnému obyvateľstvu, ako i garancie, že Ukrajina aspoň istý čas nevstúpi do NATO (podobne ako Kuba nevstúpila do Varšavskej zmluvy), ani sa na jej území nerozmiestnia isté typy západných zbraní.

Pri dobrej vôli všetkých strán a panujúcej dôvere by sa takáto dohoda mohla zrodiť dobrovoľne s kompromismi na každej strane.

Takéto riešenie je však po anexii Krymu a protiruských sankciách prakticky nemožné. Tým, že Rusko volilo jednostranné kroky a že Západ v minulosti nevolil v analogických situáciách zásadový postoj, sa stratila dôvera, ktorá je na takéto dohody potrebná.

Riešenie v súčasnej situácii si nedovolím navrhnúť. Obávam sa, že – vzhľadom na vyššie uvedený vývoj – sa bude výsledok situácie v tom či onom prípade riadiť skôr právom silného ako silou práva.

Cieľom tohto článku bolo hlavne priniesť komplexnejší pohľad na situáciu. Ak máme chcieť nájsť riešenie, v prvom rade musíme veci chápať v širšom kontexte. Musíme si uvedomiť, že súčasná situácia je dôsledkom nie desaťročí, ale storočí vývoja, a rovnako prijaté riešenie ovplyvní vývoj sveta smerom do budúcnosti.

Jednostranné pohľady, ktoré prevládajú v hlavnoprúdových aj alternatívnych médiách a utkvelá predstava, že my vieme, kto má pravdu, čo je správne a zatváranie si očí voči iným názorom, je nepriateľom mierových a udržateľných riešení.

Autor: Dalibor Jurášek

Zdroj: hrot.info