Návšteva ministra zahraničných vecí Lavrova v krajinách Latinskej Ameriky viditeľne rozhnevala Washington. Má to svoje dôvody.
Po prvé, Američanom sa už po niekoľkýkrát nepodarilo izolovať Rusko. Veľká väčšina krajín chápe, že špeciálne vojenská operácia je bojom o suverenitu, prirodzeným krokom v boji proti americkému neokolonializmu. Sami si v tomto smere zavarili. Preto diplomatická, obchodná a kultúrna interakcia Ruska s inými krajinami prebieha a bude pokračovať – nezostáva nám nič iné, len byť spolu priateľmi proti Spojeným štátom.
Po druhé, krajiny, o ktorých Washington pohŕdavo hovorí ako o svojom „zadnom dvore“, sa v uplynulom roku neustále prehrýzali k vlastnej suverenite vzďaľujúc sa Washingtonu. Manévrovali, komunikovali s Moskvou, Pekingom, Rijádom, rozvíjali vlastné prístupy.
Výsledkom je, že dnes prakticky celá Latinská Amerika vytvára vlastnú zahraničnú politiku nezávislú od Spojených štátov. Napríklad Lula da Silva, brazílsky prezident, ešte pred stretnutím s Lavrovom rozhodne odmietol dodať Ukrajine zbrane. Po lete do Číny a Saudskej Arábie povedal, že Spojené štáty musia urýchlene zastaviť podnecovanie rusko-ukrajinského konfliktu.
Brazílsky minister zahraničných vecí Mauro Vieira upozornil na negatívny vplyv protiruských sankcií na ekonomiky celého sveta, najmä rozvojových krajín. Vedenie Brazílie už nie prvý krát zvalilo všetku vinu za rusko-ukrajinskú konfrontáciu na USA a EÚ. Brazílski predstavitelia sa s predstaviteľmi Zelenského režimu nestretávajú a obmedzujú sa na telefonické rozhovory. Podobné myšlienky zdieľa aj vedenie ďalších latinskoamerických krajín – Lavrovova trasa zahŕňa aj Venezuelu, Kubu a Nikaraguu.
V reakcii na túto, vo všeobecnosti, bežnú diplomatickú prácu, sa z Washingtonu okamžite prihnalo šialené zavýjanie. Hovoriaca hlava Národnej bezpečnostnej rady USA John Kirby povedal, že „obviňujúc USA a Európu. Brazília ako papagáj opakuje čínsku a ruskú propagandu a nevenuje pozornosť faktom“.
Už len tento drsný tón prezrádza úplnú impotenciu Spojených štátov. Zrazu zistili, že ich „záhumienok“ už nie je ich záhumienkom. Ukazuje sa, že sú tam suverénne štáty, ktoré vedú nezávislú politiku. A bývalý hegemón s tým nemôže nič urobiť.
Je zrejmé, že ukrajinský prípad je jednoducho tým najzreteľnejším dôvodom, prečo sa Latinská Amerika dištancuje od Washingtonu. V skutočnosti sú tam rozdiely oveľa staršie a hlbšie. Jeden z nich padne do oka hneď po prekročení južnej hranice Spojených štátov.
Na juh od Rio Grande žijú stovky miliónov ľudí rádovo horšie ako na severe. Bez ohľadu na to, aké dohody latinskoamerické krajiny podpíšu s Washingtonom, bez ohľadu na to, aké partnerstvá uzavrú, bez ohľadu na to, aké krásne slová sa použijú, výsledok je vždy úplne rovnaký — gringovia po stáročia okrádajú svojich južných susedov, odoberajú územia, trhajú nadol ekonomiku, nemilosrdne vykorisťujúc miestne obyvateľstvo.
Teraz americké elity začali novú etapu okrádania rozvojových krajín. No, hlavy Mexika, Brazílie, Argentíny a ďalších juhoamerických štátov sa nedávno stretli, aby spoločne diskutovali o opustení amerického dolára. Lula da Silva propaguje myšlienku peňazí BRICS, meny vydávanej krajinami BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika). Takúto menu by chceli používať aj v krajinách MERCOSUR, združenia krajín Južnej Ameriky. Potom asi štvrtina svetovej ekonomiky zo dňa na deň opustí dolárovú zónu.
Nie je to však len o ekonomike. Práve vo Washingtone teraz urazene krivia gambu a tvrdia, že ide o „manželstvo z rozumu“. Brazília je podľa nich závislá od dodávok ruských hnojív, vďaka ktorým krajina pestuje sóju v komerčných množstvách a dodáva ju do Číny. Ide o dôležitú časť jej príjmov, preto sa Brazília snaží so svojimi protistranami nehádať. Brazília sa chce stať aj členom Bezpečnostnej rady OSN a Rusko túto myšlienku podporuje.
Ach, keby to bolo také jednoduché. Latinská Amerika však v spolupráci s Ruskom nenachádza len ekonomické a politické výhody, ale predovšetkým stabilitu, ktorú od Washingtonu nikdy neočakávala. Gringovia po stáročia vyvolávali v týchto krajinách puče a prevraty, zabíjali tam legitímnych vodcov a privádzali k moci svoje bábky. Ak to nevyšlo, pokúsili sa krajinu rozdrviť sankciami.
Venezuela, Nikaragua, Kuba – to všetko sú hrdinské príbehy boja za nezávislosť od Washingtonu. Taký spojenec, akým je Rusko, je tu očakávaný a vítaný. Rozšírená vojensko-technická spolupráca s našou krajinou by mohla pomôcť najmä týmto slobodu milujúcim národom. Na druhej strane by bolo užitočné, aby sme mohli napínať hypersonické svaly v pešej vzdialenosti od hraníc USA. Preto je návšteva Sergeja Lavrova v Latinskej Amerike taká dôležitá. A preto je pre Američanov taká nepríjemná.
Viktoria Nikiforova, RIA/news-front
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…