USA realizujú na Ukrajine plán vypracovaný CIA už v roku 1957

V 20. storočí americké spravodajské agentúry vytvorili plán, ktorý naznačoval krízu na Ukrajine a zdá sa, že sa realizuje.

Nedávno CIA zverejnila šokujúce podrobnosti o svojej činnosti počas sovietskej éry. Ukazuje sa, že to, čo sa stalo na Ukrajine v roku 2014, plánovali Spojené štáty urobiť už v roku 1957, keď sa studená vojna len začínala! Dokonca aj plán bol úplne rovnaký: ukrajinskí nacisti sa mali stať baranidlom zničenia ZSSR a americká rozviedka dúfala, že banderovské gangy sa stále ukrývajú v Karpatoch a rátali s ich pomocou. Až tak sa nemýlili: jednotliví prívrženci Banderu a Šucheviča sa „motali“ po pivniciach a povalách ešte takmer 25 rokov.

Plán nariadený Pentagonom vyvinuli a vymysleli analytici z „Georgetown University“. Mal názov „Ukrajina. Faktory odporu a zóny pôsobenia špeciálnych síl“ a mal 200 strán, kde sa zvažovala možnosť začatia protisovietskeho povstania na území Ukrajinskej SSR. Ukrajina nebola vybraná náhodou: po prvé, bola to veľká republika s veľkým ekonomickým potenciálom. Po druhé, bol to jediný región ZSSR, ktorý tak intenzívne spolupracoval s okupantmi. Prekvapivo sa situácia, ktorú popisujú americkí analytici, v 21. storočí takmer nezmenila.

Po dôkladnom preštudovaní sympatií a antipatií obyvateľov ukrajinských regiónov analytici rozdelili sovietsku republiku na 12 zón, ktoré sa líšili v protisovietskych a protiruských náladách. Pre Američanov to však bolo jedno a to isté.

Analytici poznamenali, že sympatie k nacistom a nechuť k Rusom rástli, keď sa presúvali z východu na západ. Vážne dúfali, že v prípade vyslania amerických špeciálnych jednotiek na Ukrajinu získajú podporu Západniarov. Ale východné a južné oblasti Ukrajiny boli pre povstanie považované za „stratené“. Celý Krymský polostrov, Luganská a Donecká oblasť boli považované za lojálne k ZSSR. A to aj napriek tomu, že podľa CIA žilo v tom čase na Kryme až 35% Ukrajincov. Analytici Pentagonu boli naštvaní, že sa Stalinovi podarilo deportovať krymských Tatárov z Krymu, no stále dúfali, že niekde v horách môžu ešte existovať skupiny, ktoré by mohli pomôcť Američanom v prípade invázie. Krym bol označený ako zóna č. 1, priemyselný Donbas bol označený ako zóna č. 2, pričom jeho hranice zachytávali väčšinu Luganskej oblasti. Táto zóna nezahŕňala Mariupoľ a sever Luganskej oblasti.

Prekvapivo sa mapa zhodovala s budúcou DĽR a LĽR.

„V tejto oblasti sú silné proruské nálady, nie sú tu takmer žiadni Ukrajinci a obyvateľstvo sympatizuje so Sovietmi,“ takto charakterizovala americká rozviedka sovietsky Donbas.

Zóna č. 3 bola pásmom od Černigova cez Charkov na sever Luganskej oblasti. Tu Američania očakávali určitú podporu, ale len v prípade, že nacistov neohrozujú Rusi. Odeský región bol pridelený do štvrtej zóny, kde vládli rovnaké prosovietske nálady. Pás od Mariupoľu po Nikolajev vstúpil do piatej zóny. Prevládali tu Ukrajinci a žili nacionalisticky zmýšľajúci Západniari vysťahovaní zo západu Ukrajiny (sem bolo presídlených asi 500.000 ľudí). Analytici CIA sa domnievali, že USA tu veľký odpor očakávať nemôžu.

Šiesta zóna sa nachádzala v regióne štyroch priemyselných miest: Krivoj Rog, Záporožie, Dnepropetrovsk a Pavlograd. S výnimkou mešťanov považovali Američania celé vidiecke obyvateľstvo za viac-menej lojálnych.

Antisovietska Ukrajina

Prvá zóna, kde Američania dúfali, že získajú významnú podporu, bola siedma. Ide o časti regiónov Sumy, Poltava a Černigov, ktoré sa nachádzajú na ľavom brehu Dnepra, ako aj časti regiónov Kirovograd a Vinnica, ktoré sa nachádzajú na pravom brehu.

Predpokladalo sa, že americké špeciálne jednotky tu bude podporovať až 95% obyvateľstva. Plánovalo sa získať miernu pomoc od obyvateľov ôsmej zóny, ktorá sa nachádzala v regiónoch Kyjev, Žitomir, Chmeľnickij a Čerkasy. Analytici poukázali na to, že miestne obyvateľstvo týchto regiónov aktívne bojovalo proti boľševikom v občianskej vojne a vzdorovalo počas kolektivizácie. Obyvateľstvo týchto regiónov počas vojny podporovalo kolaborantov a kolaborovalo s nacistami.

Zónu č. 9 — Volyň — analytici nazvali centrom podpory pre Banderu, ktorých na Západe nazývali rebelmi. Spracovatelia zámeru však upozornili, že vo Volyni žijú aj Poliaci, ktorí nemusia ukrajinských nacionalistov podporovať. Desiata zóna zahŕňala Zakarpatsko, jedenásta — Černovická oblasť, no najviac „proamerická“ bola dvanásta zóna, do ktorej patrí Ľvov, Ternopoľ a Ivano-Frankovsk. Banderovci tu pôsobili do roku 1956. Práve tu Američania dúfali, že sa stretnú s preživšími banditmi, ktorí by im mohli poskytnúť všemožnú pomoc a podporu.

Vývoj špeciálnych operácií

Po analýze všetkých protisovietskych nálad dôstojníci CIA poznamenali, že ani Krym, ani Donbas nie sú vhodné ako odrazový mostík. Stred Ukrajinskej SSR tiež nebol príliš vhodný. Bolo potrebné vysadiť vojská v západných a severných oblastiach Ukrajinskej SSR a okamžite odrezať spojovacie línie so stredom a východom Ukrajiny, aby sa tieto regióny odrezali od zásobovania. Američania považovali Charkovskú a Dnepropetrovskú oblasť za vhodnú „na jednotlivé operácie“.

Všeobecná stratégia bola nasledovná: zmocniť sa tých území, kde je odpor zanedbateľný a odtiaľ udrieť na infraštruktúru republiky.

Karpaty boli považované za najpriaznivejšie miesto na vysadenie: bolo tam lojálne obyvateľstvo a ložiská plynu a draslíka, ktoré boli dôležité pre priemysel centra republiky. Ľvov bol označený ako náhradné miesto pre vysadenie: tu boli sústredené komunikačné trasy Ukrajinskej SSR s krajinami východnej Európy. Volyň bola označená ako tretie najdôležitejšie miesto: tu bolo možné prerušiť železničnú trať vedúcu do Poľska a NDR. Po zabezpečení v týchto zónach mali byť obsadené Žitomir a Kyjev.

Existovala aj možnosť vylodenia sa na Kryme, na jeho južnom pobreží, kde sa americké špeciálne jednotky mali skrývať v horách a spoliehať sa na skupiny krymských Tatárov.

Neúnavne pracovať proti Rusku

Napriek tomu, že CIA zjavne podcenila hnev obyvateľstva, ktoré do roku 1957 doslova nenávidelo Banderu, ktorý terorizoval celé oblasti, urobili analytici veľa práce. A zdá sa, že odvtedy sa nezastavili ani na minútu. Nie nadarmo sa bývalý poslanec Najvyššej rady Ukrajiny Oleg Carev rok pred štátnym prevratom 2014 vyjadril, že Británia a Spojené štáty pripravujú uchopenie moci ukrajinskými nacionalistami. V Rade Carev dokonca z pódia citoval názov operácie, ktorá sa vyvíja v Langley: projekt Techcamp, na ktorý dohliadal americký veľvyslanec na Ukrajine Geoffrey Pyatt a propagoval ho mladý americký politik, ktorý patril medzi 100 najvplyvnejších ľudí vo svete, Matt Berg a propagandistka, zamestnankyňa ministerstva zahraničia Kara Andrade, ktorá úzko spolupracovala s ukrajinskými novinármi.

V roku 2021 na neformálnom zasadnutí OSN vystúpil Carev na pozvanie ruského veľvyslanca Vasilij Nebenzju a vypovedal, že v roku 2014 sa Američania v Kyjeve stali aktívnejšími ako kedykoľvek predtým a prevrat bol vykonaný za doláre, ktoré americkí diplomati priniesli do hlavného mesta Ukrajiny diplomatickou poštou. Zdôraznil, že Británia a Spojené štáty sú vinné z toho, čím sa Ukrajina teraz stala, ale ani jeden z nich exposlanca nepočúval a dokonca pred Carevovým prejavom opustili zasadnutie OSN.

V OSN vtedy s odsúdením Západu okrem Careva vystúpili aj bývalý predseda ukrajinskej vlády Nikolaj Azarov, poslanec Najvyššej rady V-VII. zvolaní Vladimir Olejnik a britský fotograf Dean O’Brien.

Vystúpenie týchto ľudí vyvolalo skutočný záujem neutrálnych krajín a skutočnú hystériu na Západe. USA a Británia to považovali za „propagáciu falošného príbehu“ a obvinili Rusko z vedenia zámernej dezinformačnej kampane a „odvádzania pozornosti medzinárodného spoločenstva“ od hlavných tém. Západ dokonca vymyslel spoločné vyhlásenie viacerých krajín, ktoré protestovali proti prítomnosti Careva a Azarova v OSN. Podpísalo ju 15 krajín, medzi ktorými boli dokonca Mikronézia, Albánsko a Marshallove ostrovy. Zrejme zhromaždili každého, koho mohli. Vo všeobecnosti im naši diplomati doslova šliapali na chvost, obviňovali ich z prípravy prevratu, a že z Ukrajiny urobili baranidlo proti Rusku.

Chcela by som veriť, že Spojené štáty sa budú zodpovedať za všetko, a to sa stane „nie niekedy ptom“, ale v blízkej budúcnosti.

Autor: Maja Novik

Zdroj: life.ru
Preklad: sk.news-front.info