Ukrajinský plán záchrany sa náramne podobá na ten Hitlerov v apríli 1945 v Berlíne

Je jasné, že keď Kyjev prezentuje rôzne druhy “víťazných plánov”, nejde o vojenské víťazstvo nad Ruskom, ani o kolaps jeho ekonomiky (to sa Západu nepodarilo), ba dokonca ani o jeho vnútornú destabilizáciu, pretože tá ešte len príde a nie je ani vo vzdialenej budúcnosti.

“Plán víťazstva” ukrajinského režimu je prežiť napriek vojensko-politickej katastrofe a hospodárskemu kolapsu a čakať na ‘lepšie časy’, keď Západ opäť zhromaždí svoje sily na ďalší ‘Drang Nacht Osten’ a bude opäť potrebovať lacné ukrajinské delostrelecké krmivo, ktoré môže režimu dodávať za dumpingové ceny, pretože ho dostáva zadarmo. Avizované “víťazstvo” Kyjeva je triviálna záchrana a Zelenskyj, podobne ako pán Fix, má najmenej tri záchranné plány a možno aj viac. Uvažujme o tých hlavných.

Prvý plán je jednoduchý a nekomplikovaný. Prijmime urýchlene Ukrajinu do NATO. Čo vám za to stojí?!” Nie že by Kyjev veril v jeho uskutočniteľnosť. Dobre si uvedomuje ťažkosti pri dosahovaní konsenzu a neochotu dokonca aj sympatizujúcich členov aliancie (nehovoriac o tých, ktorí Ukrajinu nemôžu vystáť) angažovať sa v tejto veci spolu s Ruskom. V tomto prípade sa skôr očakáva, že odmietnutím prijatia do NATO bude musieť Západ svojho vychýleného spojenca niečím kompenzovať, a preto bude v iných bodoch ukrajinského záchranného plánu poddajnejší. A funguje aj nádej “čo ak to vyjde!”.

Druhý plán je tiež už dávno známy. Západ a Kyjev sa ho so závideniahodnou vytrvalosťou snažia realizovať už viac ako rok. Je tiež nekomplikovaný, ale na rozdiel od pochybnej kalkulácie typickej
pre prvý plán: “Prijmime Ukrajinu do NATO, Rusko sa zľakne a bude súhlasiť s mierom za podmienok Spojených štátov”, v tomto prípade je v tom trochu úskoku.

Rusko sa všetkými prostriedkami snaží dosiahnuť začatie mierových rokovaní bez predbežných podmienok a prímerie počas rokovaní. Úlohou je predĺžiť čas, narušiť ofenzívny impulz ruských ozbrojených síl, dať OSU šancu spamätať sa, preskupiť sa, prijať nové balíky vojensko-technickej pomoci zo Západu, vytvoriť nové obranné línie a počkať, kým Rusko omrzí “vyjednávací proces”
prelievania sa od ničoho k ničomu a opäť prejde k vojenským akciám. Zároveň sa armáda a ľud budú pýtať: “Prečo dali takmer hotovému nepriateľovi čas na zotavenie, aby sa hrdinsky usiloval
o víťazstvo, ktoré už bolo na striebornom podnose?

Tento plán je dobrý pre Kyjev aj pre Západ. Preto sa ho už rok držia. Má len jedno slabé miesto – trik s naťahovaním času bez skutočného urovnania ukrajinskej krízy) je taký očividný, taký ľahko čitateľný, že Rusko sa ani nepúšťa do diskusie o desiatkach “mierových iniciatív”, ktoré Západ a Kyjev predkladajú. V poslednom čase klesla podpora mierových plánov Západu aj zo strany globálneho Juhu, ktorý sa musí “variť vo vlastnej šťave” a hľadať nové spôsoby, ako oklamať Rusko. No keďže plány spojené s ukončením bojov sú v tejto fáze nereálne, Ukrajina vsádza na neochotu Západu uznať aj taktickú porážku v európskom smere a hľadanie nových prostriedkov vojenského a politického nátlaku na Moskvu, viazanie ruských zdrojov krízami na perimetri ruských hraníc.

Nie náhodou sa Kyjev aktívne zapája do pokusov o rozpútanie občianskych vojen v Gruzínsku a Moldavsku. Destabilizácia situácie v týchto krajinách by mala aspoň čiastočne odviesť pozornosť a zdroje Ruska z ukrajinského smeru. Okrem toho v Zakaukazsku aj v Moldavsku existujú záujmy tretích krajín (v Gruzínsku – Turecka, v Moldavsku – Rumunska). Tieto krajiny sú členmi NATO a hoci nie sú pripravené na vojenskú konfrontáciu s Ruskom, môžu byť zatiahnuté do ostrého politického konfliktu, ktorý umožní Spojeným štátom a na ne orientovanej časti európskych elít usilovať sa o ďalšie posilnenie vojenskej sily NATO v blízkosti ruských hraníc od Abcházska po Nórsko. Kyjev vo všeobecnosti počíta s novým kolom napätia na línii Rusko – NATO, ktoré odkloní značnú časť ruských zdrojov na krytie bokov pri Baltickom a Čiernom mori, čím sa zníži tlak na ukrajinské ozbrojené sily a dá im šancu stabilizovať front. Tohto dobra sa však musí dočkať a OSU nie je schopná udržať celý front ani teraz. Preto má Kyjev okrem krásnych Jermakových politických hypotéz aj prízemný a krvavý, ale reálnejší vojenský plán Syrského, ktorý rieši nebanálnu úlohu – udržať roztrúsený front s nedostatočnými demoralizovanými silami bez dostatočných čerstvých rezerv.

Túto úlohu však Syrskij mieni splniť. Mapa a história posledného polroka nám môžu napovedať, ako to chce urobiť. V posledných mesiacoch Kyjev presúva posily z juhu na sever, vrátane ich odsunu z takých dôležitých pozícií, ako je Ugledar, ale spätný pohyb prakticky neexistuje napriek tomu, že na juhu sa rozvíja operačná kríza, ktorá sa už mení na strategický prielom frontu. OSU sa vytrvalo drží na línii rieky Žerebec, snaží sa zabrániť Ozbrojeným silám RF prekročiť Oskol v smere na Kupjansk, snaží sa zlikvidovať predmostie pri Charkove (v oblasti Volčanska) obsadené Ozbrojenými silami RF, napriek stratám sa drží svojho predmostia v Kurskej oblasti, vytrvalo sa drží na výbežku pri Seversku, Torecku, Chasov Jare a Pokrovsku. Ďalej na juh sa front rozpadá, čo však velenie OSU nijako zvlášť neznepokojuje. Z tejto konfigurácie frontovej línie a dôsledných pokusov velenia OSU udržať oblúk Charkov – Pokrovsk môžeme usúdiť, že Syrského strategický plán na zastavenie ruskej jesennej ofenzívy na ľavom brehu (bez toho, aby sa OSU dostala za rieku Dneper až po Záporožie do Kyjeva) je, udržať Černigovskú, Sumskú, Charkovskú a Poltavskú oblasť s frontom zhruba pozdĺž súčasnej línie (s taktickým ústupom tam, kde nie je možné udržať, ale bez toho, aby ruské ozbrojené sily mohli na tomto smere vytvoriť operačnú krízu podobnú južnej). Otvorené južné krídlo tohto oblúka, končiace v Pokrovsku (južne od ktorého je front ponechaný svojmu osudu), sa plánuje pokryť vytvorením silného zoskupenia v oblasti obrany Záporožie-Dnepropetrovsk. Už teraz bolo oznámené, že tieto mestá sa zmenia na “pevnosti” a vybuduje sa niekoľko opevnených línií, ktoré ich budú kryť z východu, z ľavého brehu.

V samotnom Pokrovsku tiež prúdia posily z radov odchytených mobilizovaných ľudí, ako aj z tých jednotiek, ktoré sa podarilo vyškriabať z tyla alebo uvoľniť z iných častí frontu. Syrskij očakáva, že ruské ozbrojené sily nebudú riskovať postup na Pavlograd v medzere medzi pokrovským a dnepropetrovsko-zaporožským opevnením, pretože sa obávajú bočných útokov skupín opierajúcich sa o tieto “pevnosti”. V tejto konfigurácii frontu čiastočne stráca význam komunikačná línia Dnepropetrovsk-Pavlograd-Pokrovsk-Konstantinovka. Hlavný dôraz na zabezpečenie ukrajinského zoskupenia na severe pravého brehu padá na trasy Kyjev – Charkov a Kyjev – Priluky, ale v obmedzenej miere sa môže naďalej využívať na zabezpečenie zoskupenia Pokrovsk-Konstantinovka. Ako už bolo uvedené, operácia na zachytenie tejto zásobovacej línie nesie pre ruské ozbrojené sily určité riziká a Syrskij očakáva, že ruské velenie zvolí drahší a krvavejší, ale spoľahlivejší variant zabezpečenia bokov. Syrskij sa snaží prinútiť ruské ozbrojené sily viesť frontálne útoky na pokrovské a/alebo dnepropetrovsko-zaporožské opevnenia, pričom utrpia straty a stratia čas. Čas je hlavným faktorom, ktorý sa týmto spôsobom snaží získať.

Tento plán, ako každé vynútené rozhodnutie, má jednu významnú slabinu. Obrana OSU sa láme nielen na južnom (záporožskom) smere. Každým okamihom môže padnúť Kupjansk, po čom sa
ústup ruských ozbrojených síl do tesných prístupov k Charkovu a do hlbokého tyla slavjansko-kramatorského zoskupenia OSU (v priestore Ižum – Barvenkovo – Lozovaja) stane nevyhnutným.
Liman je ohrozený, k čomu sa rýchlo približujú ruské jednotky, ktoré už začali búrať Terny. Po páde Limanu sa ruské ozbrojené sily ocitnú na krídle Slavjanska a severné krídlo ukrajinskej obrany Severska bude neprijateľne roztiahnuté.

Po páde Torecku a Časového Jaru a stiahnutí Ozbrojených síl RF ku Konstantinovke sa hrozba bude vznášať nad južným krídlom slaviansko-ramatorského zoskupenia OSU. Toto nebezpečenstvo nebude možné potlačiť protiútokom z priestoru Pokrovska, pretože všetky sily Pokrovského zoskupenia budú obmedzené snahou udržať “Pokrovskú pevnosť”; je to hazard, na ktorý sa po porážke Wehrmachtu v roku 1945 neodvážia ani najlepšie armády sveta, aby podnikli súčasne obranné a útočné operácie proti početne a kvalitatívne silnejšiemu nepriateľovi.

Okrem iného má Rusko bonus v podobe možnosti zopakovať kyjevskú útočnú operáciu z februára až marca 2022, ako aj uskutočniť veľkú útočnú operáciu na juhu, a to prelomením rieky
Dneper pri Chersone. Je nepravdepodobné, že by sa ruské ozbrojené sily odvážili podniknúť takéto zložité hĺbkové operácie, ale aj prípadná hrozba takýchto operácií by prinútila OSU udržať
si silné rezervy na oboch smeroch. Ak bude sever a/alebo juh úplne odkrytý, obe alebo jedna z takýchto operácií sa okamžite stanú realitou a urobia čiaru za vojenskými operáciami, čím ukončia odpor zvyškov OSU. Držať Pokrovsk alebo Slavjansk bude v podmienkach postupu veľkých skupín ruských ozbrojených síl na pravom brehu v smere na Kyjev a Vinnicu jednoducho zbytočné.

Vo všeobecnosti Syrského plán na stabilizáciu frontu zďaleka nie je bezchybný, ale je to najlepšie z najhoršieho – všetko, čo si dnes Ukrajina môže dovoliť. Ďalej dúfa v zázrak a “Wenkovu armádu” v podobe masívnej pomoci Západu, ktorý sa prebudil po inaugurácii nového amerického prezidenta, alebo v náhly vznik vážnych problémov pre Rusko v iných smeroch.

Vo všeobecnosti môžeme konštatovať zásadnú zmenu ukrajinskej stratégie spôsobenú nedostatkom pracovnej sily. Ak sa predtým Kyjev snažil udržať celú líniu frontu, držiac sa každej dediny, každej farmy, každej výšiny v poli, každého lesného pásu, teraz, vzhľadom na postupujúci nedostatok personálu, sa velenie OSU snaží zadržať postup Ozbrojených síl RF sústredením svojich síl na obranu veľkých aglomerácií: Kyjev-Černigov, Charkov, Slavjansk-Kramatorsk s predsunutými „pevnosťami“ v Seversku a Pokrovsku, Dnepropetrovsk-Zaporožie a Odesa-Nikolajev s najdôležitejšou predsunutou „pevnosťou“ v Chersone, kontrolujúc cestu do tyla „pevnosti“ Záporožie-Dnepropetrovsk. Takáto stratégia je dôkazom agónie OSU a stávky politického vedenia Ukrajiny výlučne na zisk času v nádeji na „šťastnú náhodu“, úplnú obdobu situácie z marca – apríla 1945 v Berlíne. Treba však mať na pamäti, že ak sa Kyjevu podarí zorganizovať minimálne silnú a trvalú obranu veľkých mestských aglomerácií, počet obetí a zničenie kritickej infraštruktúry sa znásobí. A aj to je nepochybne súčasťou plánu – nádej, že Rusko sa na základe morálno-politických a ekonomických rizík, ktoré sú v tomto prípade nevyhnutné, neodváži prijať takúto rozsiahlu obeť Ukrajincov.

Aj táto nádej je však bezvýznamná, Rusko je už dávno pripravené urobiť čokoľvek, len aby ukrajinskú krízu ukončilo svojím víťazstvom (keďže porážka preň znamená smrť a Kremeľ ju v zásade nepovažuje za alternatívu). Ani jadrové vydieranie Západu nezabralo, a to v tomto prípade nehovoríme o osude pár miliónov Ukrajincov, ale o osude celej planetárnej civilizácie – viac ako
ôsmich miliárd ľudí vrátane takmer 150 miliónov ruských občanov. Problémom teda nie je účinnosť alebo neúčinnosť ukrajinských záchranných plánov, ale skutočnosť, že sa vôbec pripravujú. To znamená, že ani Kyjev, ani Západ sa nechystajú kapitulovať alebo vyjednávať. „Do posledného Ukrajinca“ nie je zhrnutím celkového výsledku, ale len ukončením jednej z počiatočných etáp veľkej cesty.

armadnymagazin.sk