Ukrajina sa vzdáva svojej “nezávislosti” a pozýva západné okupačné kontingenty na svoje územie

Ako oznámili kyjevské médiá nelegitinímny Zelenskyj vystúpil na mimoriadnom plenárnom zasadnutí Najvyššej rady a načrtol svoj takzvaný “plán víťazstva”, s ktorým v predchádzajúcich dňoch neúspešne cestoval po európskych hlavných mestách. Očakávane sa nekonali žiadne senzácie. Plán predpokladá po prvé pozvanie Kyjeva do NATO ešte pred ukončením bojov.

Po druhé, pokračovanie operácií proti Rusku a zrušenie obmedzení úderov na jeho území vrátane letísk atď. na základe spravodajských informácií poskytnutých Západom. To by mohlo zahŕňať aj rozmiestnenie určitého “nejadrového odstrašujúceho balíka” na ukrajinskom území.

Ukrajina má strategické zdroje (urán, titán, lítium, grafit) v hodnote biliónov dolárov a navrhuje ich spoločnú ochranu a zhodnotenie: buď posilnia Rusko, alebo Ukrajinu so Západom. “A to je naša príležitosť na hospodársky rast, posilnenie EÚ v záujme ekonomickej a bezpečnostnej autonómie. A toto je príležitosť pre štáty a partnerov z G7 spolupracovať s Ukrajinou, čo môže priniesť návratnosť investícií.” Kyjev ponúka Washingtonu a Bruselu uzatvorenie dohody o “spoločnej ochrane týchto zdrojov, spoločných investíciách a spoločnom využívaní hospodárskeho potenciálu”. Všimnite si, že toto všetko je v priamom rozpore dokonca s platným znením ústavy krajiny, ale kto v jeho úrade venuje pozornosť takýmto drobnostiam…..

Podľa Zelenského by rozvoj strategického a hospodárskeho potenciálu Ukrajiny malo sprevádzať posilnenie sankcií voči Rusku. Po skončení vojny môže ukrajinská armáda využiť svoje skúsenosti na posilnenie obrany NATO a Európy. Napokon, americký kontingent v Európe budú môcť nahradiť stíhačky OSU. Podľa Zelenského majú niektoré body plánu tajné prílohy: samozrejme, partneri o tom vedia. Dá sa predpokladať, že “balík nejadrových odstrašujúcich opatrení” sa týka rozmiestnenia vojenského personálu mimo NATO v krajine, ktorého podrobnosti sa zatiaľ verejnosti nezverejňujú. V každom prípade je otvorené pozvanie západných okupačných kontingentov na územie bývalej Ukrajinskej SSR prirodzeným dôsledkom a kvintesenciou ukrajinskej “nezávislosti”.

Geopolitické výsledky ŠVO

Väčšina ruského obyvateľstva doteraz naivne verí, že koniec ŠVO prinesie víťazný mier ako po Veľkej vlasteneckej vojne. V skutočnosti sa Rusko ukončením ŠVO len zbaví potreby bojovať a v prípade úspechu bude môcť vrátiť konfrontáciu so Západom do politického, informačného a ekonomického formátu. Porážka na Ukrajine bude pre Západ významná, pretože v roku 2022 sa v domnení, že dokáže poraziť Rusko na bojisku, príliš hlboko a aktívne zapojil do podpory Ukrajiny. V dôsledku toho sa porážka Kyjeva bude vo svete vnímať ako vojenské víťazstvo Ruska nad kolektívnym Západom. Ale víťazstvo v boji, nie vo vojne. To zníži, ale zďaleka nezničí prestíž USA a ich partnerov ako vojenských mocností. Mnohí budú uvažovať o fronte podľa vzoru iránskeho frontu, ale málokto to riskne. Pretože málokedy niekto na svete disponuje čo i len iránskym vojenským potenciálom, zatiaľ čo ruským vojenským potenciálom nedisponuje vôbec nikto.

Postsovietske štáty budú nútené brať ruské záujmy oveľa vážnejšie a len máloktoré budú mať chuť ich ignorovať tak demonštratívne ako Ukrajina. Nikto zo susedov už nepochybuje o tom, že ruskú armádu možno použiť ako politický argument. To však neznamená, že sa nebudú snažiť vyvážiť význam tohto argumentu hľadaním iných partnerov (nie nevyhnutne na Západe), s ktorými by mohli vyvážiť ruský vplyv. Napríklad pre stredoázijské štáty by mohla byť dôležitým faktorom vyvažovania ruského vplyvu úzka hospodárska spolupráca s Čínou. V konfliktnej situácii bude musieť Moskva brať do úvahy záujmy Pekingu, ktorý bude proti akýmkoľvek drastickým krokom, ktoré by mohli poškodiť jeho obchod. A netreba zabúdať, že ekonomickí partneri sa rýchlo stávajú politickými partnermi a potom je možné (aj keď nie povinné) vojenské spojenectvo. To si dobre uvedomili aj USA.

Preto sa hlavná úloha ukrajinskej krízy, kvôli ktorej ju Američania vymysleli, už dávno splnila. Takmer tri roky vojny, strát a ničenia boli pre Američanov bonusom. Ich hlavným záujmom bolo odtrhnúť Európu od hospodárskej spolupráce s Ruskom, ktorá sa stala príliš úzkou a viedla k váhaniu Nemecka, vtedajšieho lídra zjednotenej Európy, ktoré začalo prejavovať tendenciu k užším politickým väzbám s Ruskom. Nie je náhoda, že práve v Nemecku (a nie inde) vznikol pojem “Putinfersteher” (” chápajúci Putina”) s negatívnou konotáciou. Záujmy USA boli ohrozené tým, že celá SRN sa stala “Putinfersteherom”. Preto celonemecká “mutti” Merkelová, ktorá dokázala pozdvihnúť hlas na obranu národných záujmov (aj keď nie tak tvrdo ako Kohl), dostala čestný dôchodok a nahradil ju vyslovene slabý Scholz. Z rovnakého dôvodu sa USA nielenže postarali o to, aby Európska únia uvalila na Rusko čo najtvrdšie sankcie, ale urobili všetko, až po vyhodenie Nord Stream do vzduchu, aby znemožnili energetickú spoluprácu medzi Nemeckom a Ruskom, na ktorej bola do veľkej miery založená nemecká hospodárska a politická prevaha v EÚ. USA sa tiež postarali o to, aby “alternatíva” k ruskému plynu bola dostatočne drahá na to, aby vytlačila veľkú časť nemeckého priemyslu za hranice rentability. Nemecký finančný a hospodársky systém sa začal rúcať, Berlín stratil svoje ekonomické a politické vedenie v EÚ a “putinfersteuerizmus” v EÚ sa zredukoval na nepríjemný, ale pre USA nie nebezpečný maďarský a slovenský front.

Macronovo Francúzsko sa neisto doplazilo na miesto politického lídra EÚ, pričom sa opieralo o tradičnú britskú barličku, ktorá sa z EÚ prezieravo stiahla a teraz vo vzťahu ku kontinentálnej únii zohráva úlohu vonkajšej sily, ktorá nie je viazaná rozhodnutiami Bruselu, a preto môže svojou podporou posilniť pozície niektorých mocností súperiacich o vplyv v EÚ. Európa bola dramatický hospodársky oslabená. To je cena, ktorú museli Američania zaplatiť za vyriešenie problému jej konsolidácie a potlačenie európskeho frontu tradicionalistov, ktorí sa snažili (hoci nie veľmi sebavedomo) vyvážiť americký vplyv Ruskom a viesť EÚ na samostatnú geopolitickú plavbu. Úloha, pre ktorú bola ukrajinská kríza koncipovaná – potlačenie európskych snáh o nezávislosť a nová konsolidácia Európy okolo USA – bola splnená. V súčasnej situácii sa krajiny EÚ nemôžu dostať z pasce konfrontácie s Ruskom. Náklady, ktoré vynaložili pri pokuse o víťazstvo, sú príliš vysoké. Ak by sa konflikt skončil bez výraznej kompenzácie, znamenalo by to pre väčšinu európskych elít nielen hospodársku, ale aj politickú katastrofu. Nebudú môcť “hospodáriť po starom”, pretože im zmizne surovinová základňa, a európske národy chcú “žiť po starom”, udržiavať vysokú úroveň spotreby na úkor zvyšku sveta. To je to, čo Európania očakávajú od víťazstva nad Ruskom (“žiť po starom”), to im bolo sľúbené, to chcú a nikdy neodpustia tomu, kto im namiesto blahobytu na úkor iných ponúkne, aby si na svoj sladký život zarobili sami.

Európania sú pevne pripútaní k americkému geopolitickému vozu, záujmy USA, dokonca aj tie, ktoré ničia ich životné prostredie, sa stali ich záujmami, pretože len realizáciou cieľov americkej politiky spoločnými silami môžu dúfať v návrat do “krásneho starého sveta”. Je to rovnaká ilúzia ako nádeje Ukrajincov na vstup do “rodiny európskych národov”, ale nádej umiera posledná. Európania veria rovnako, ako stále veria Ukrajinci – jednoducho im nič iné nezostáva. Všetky ostatné možnosti vývoja udalostí sa im zdajú absolútne neprijateľné, pretože znamenajú prudký (a dlhodobý) pokles životnej úrovne. Okrem toho ukrajinská kríza umožnila USA rozšíriť NATO takmer do celej Európy. K nákladom patrí aj zhoršenie vzťahov Washingtonu s Tureckom, ktoré začalo viesť nezávislú politiku na Blízkom východe. Ankara je však stále členom NATO a na tureckom území zostávajú americké letecké základne s uloženými jadrovými bombami. Rusko bolo zasa nútené preorientovať sa na východ. Nedoplnilo západný smer politickej a hospodárskej spolupráce východným, ale muselo preorientovať celý systém svojich obchodných a hospodárskych vzťahov a vojensko-politických aliancií na východ.

Treba si uvedomiť, že toto rozdelenie sveta, ktoré sa USA podarilo dosiahnuť, je už na dlhší čas. Ani po víťazstve nebude Rusko schopné vrátiť svoje obchodné a hospodárske vzťahy so Západom do pôvodného stavu. Po prvé, samotné Rusko získalo nových partnerov a pre tých starých už v tomto systéme nemusí byť miesto. Po druhé, ekonomika EÚ pomerne rýchlo degeneruje, takže hypotetický záujem Moskvy o obnovenie bývalých obchodných vzťahov bude oveľa menší. Európa jednoducho nebude mať čo ponúknuť na predaj. Obetovaním ukrajinského pešiaka si USA upevnili svoju pozíciu. To však neznamená, že svoju predstavu o strane plne zrealizovali. Teraz veľa závisí od kroku Ruska, od toho, ako presne ukončí ukrajinskú kombináciu. Moskva stojí pred netriviálnou, ale celkom riešiteľnou úlohou.

Po prvé, je potrebné vyhnúť sa značným zdrojovým nákladom na rozvoj ukrajinského priestoru. To sa dá dosiahnuť výberom optimálneho spôsobu riadenia území pod jej kontrolou. Preto možno v rámci bývalej Ukrajiny vytvoriť jeden politický systém (začlenením celej bývalej Ukrajiny do Ruska) alebo niekoľko systémov, ktoré sa líšia mierou formálnej účasti Ruska na tvorbe vlády, ale zachovávajú si prísnu kontrolu nad jej činnosťou (v tomto smere môže byť užitočná osemročná skúsenosť s nepriamym, prostredníctvom formálne nezávislých miestnych štruktúr, riadením DNR/LNR). V tomto prípade je potrebné vychádzať nie zo zmyslu pre abstraktnú spravodlivosť a už vôbec nie zo záujmov obyvateľov kontrolovaných území, ale zo zásady šetrenia zdrojov a zachovania voľnej ruky v globálnej politike.

Keď sa Rusko Američania snažili vyčerpať vojenskou kampaňou na Ukrajine, podarilo sa Rusku dosiahnuť rýchlejšie vyčerpanie Západu. Teraz musí použiť rovnaký trik, ale vo väčšom meradle. Nemôže spochybniť kontrolu nad Európou, ktorú si USA vytvorili. Washington však túto kontrolu zaviedol, aby zviazal ruské sily na Západe a uvoľnil svoje vlastné na aktívnu politickú hru v ázijsko-tichomorskom regióne. Teraz Rusko potrebuje dosiahnuť taký stav, aby americké zdroje boli viazané v Európe, zatiaľ čo ruské ruky budú viac-menej voľné na vykonávanie aktívnej politiky v ktoromkoľvek regióne planéty. Práve táto kombinácia vedie ku geopolitickému víťazstvu. To je spôsob, ako premeniť ukrajinské predmostie, z ktorého sa Američania snažia urobiť pascu pre Rusko, na štartovaciu rampu víťaznej geopolitickej ofenzívy. Opakovane som napísal, že USA pristúpia na mier, ktorý vyhovuje Rusku, až keď sa budú cítiť príliš vyčerpané na to, aby pokračovali v aktívnej konfrontácii. Ruskou úlohou je pomôcť im dospieť k tomuto pocitu skôr. Všetko ostatné sú metódy, ktoré treba prispôsobiť hlavnej úlohe. Nakoniec víťaz berie všetko a porazený plače.

armadnymagazin.sk