Turecko rinčí zbraňami. Čo tým Erdogan sleduje?

3.11.2020

Mnohým Stredoeurópanom sa zdá, že krajina, s ktorej výbojmi majú opakovane neblahé historické skúsenosti, na prahu tretej dekády tretieho tisícročia stráca zmysel pre realitu, keď čoraz agresívnejšie vystupuje voči svojim susedom. Navyše neváha adresovať vyhrážky a hrubé invektívy nielen okolitým krajinám, ale i celým medzištátnym zoskupeniam, keď jej dobromyseľne dohovárajú, aby sa miernila. Nespratné správanie tureckého prezidenta Recepa Erdogana a jeho pravej ruky, šéfa tureckej diplomacie Mevlüta Čavušoglua, v medzinárodnej aréne by vari aj bolo možno prehliadať a ignorovať, keby ho nesprevádzalo vírenie vojnových bubnov, horúčkovité zbrojenie a provokatívne predvádzanie vojenskej sily na vode, pod vodou, na súši a vo vzduchu. Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, ako i ďalšie západoeurópske krajiny so zdesením pozorujú, ako beztrestne si turecký autokrat buduje u nich doma erdoganovské piate kolóny z miliónov tureckých prisťahovalcov. Po skončení druhej svetovej vojny, keď Nemecku a Rakúsku chýbali milióny mužov, ktorí padli na frontoch, ich vítali ako hosťujúcich robotníkov. Milióny gastarbeiterov, ktorí odvtedy prišli, sa domov nevracali, privádzali si príbuzenstvo zo starej vlasti a vytvárali turecké komunity. Krátko po rozpútaní vojenskej ofenzívy Azerbajdžanu proti Náhornému Karabachu koncom septembra sa ukázalo, že ju pomáhalo pripravovať Turecko. Generalita v Ankare poskytuje útočiacim Azerbajdžancom vojenských inštruktorov a poradcov. Alah požehnal Azerbajdžan ropným bohatstvom a režim prezidentskej dynastie Alijevovcov v Baku si môže dovoliť objednávať u tureckých bratrancov zbrane a špeciálnu techniku i so servisným personálom. Európania v polovici októbra so znepokojením konštatujú, že Erdogan sa pustil do zahraničných výbojov s vervou stredovekého osmanského vladára. 

Donedávna hanlivú prezývku sultán Erdogan, ktorou ho častovali eurocentrickí kaviarenskí demokrati v Istanbule, už dávnejšie nosí hrdo a sebavedome ako neformálne uznanie svojho postavenia de facto panovníka rodiacej sa Novoosmanskej ríše. Tá pôvodná (1299 – 1922) zanikla pred necelými sto rokmi, keď ju po skončení prvej svetovej vojny porazenú rozparcelovali a zminiaturizovali na poeurópčenú republiku. Recep Erdogan si ešte ako primátor Istanbulu (1994 – 1998), ktorému sa bridila zženštilosť eurofilných kaviarenských povaľačov v metropole nad Bosporom, zaumienil ísť do vysokej politiky, aby obnovil veľkosť Turecka. Podobne ako zhruba v tých dobách v Moskve jeho o dva roky starší rovesník Vladimir Putin, ktorému ležala na srdci obnova veľkosti Ruska. Nezabudnime v tomto kontexte ani na iného vlasteneckého vizionára Viktora Orbána, ktorý sa v júli 1998 po prvýkrát posadil v Budapešti do premiérskeho kresla s pocitom osudového poverenia, aby sa pokúsil pracovať, čo mu sily vystačia, na obnove Uhorska a prinavrátení mu niekdajšej veľkosti.

Kým maďarský rodomil ostáva po viac ako dvoch desaťročiach vo vzťahu k mocenskej subcentrále v Bruseli v nezlomnej defenzíve (a k zámorskej centrále v úslužnom predklone), sultán Erdogan veľmi rád ukazuje Bruselu i Washingtonu vztýčený prostredník. Na rozdiel od Orbána má totiž v rukáve tromfy, ktoré transatlantická vrchnosť nemá čím prebiť. Washington sa bez priazne nekorunovaného sultána nad Bosporom geostrategicky nezaobíde a Brusel ostáva závislý od Erdoganovej ochoty nevypustiť štvormiliónovú masu nazhromaždených migrantov zo zberných táborov, aby zaplavila Európu. S takouto hernou výbavou si mocnár z Anatolského polostrova môže dovoliť rozohrávať gambitovú hru na niekoľkých šachovniciach. Nemusí byť – a ani nie je – taký premýšľavý a opatrný šachista ako ruský veľmajster Vladimir Putin. Pre Kremeľ by bola vojenská angažovanosť v Náhornom Karabachu, a zároveň v Líbyi, Sýrii, Kurdistane, Iraku, Jemene, na Cypre a v Egejskom mori nočnou morou. Erdogan tam všade vojensky intervenuje – a spí bez obáv zo zajtrajška.

Autor: Patrik Sloboda

Zdroj: Zem&Vek

Vyhlásenie: 

Názory autora sa nemusia zhodovať s názormi vydavateľstva Slovanské Noviny. Zodpovednosť za obsah tohto článku nesie výhradne jeho autor. Vydavateľstvo Slovanské Noviny nie je zodpovedné za akékoľvek prípadné nepresné či nesprávne informácie v tomto článku. Slovanské Noviny dáva súhlas na zdieľanie našich pôvodných článkov na ďalších nekomerčných internetových stránkach, ak nebude zmenený ich text a názov. Pri zdieľanom článku musí byť uverejnený zdroj a autor. Ak chcete články z nášho webu publikovať v tlači či inými formami, vrátane komerčných internetových stránok, kontaktujte redakciu na redakcia@slovanskenoviny.sk

UPOZORNENIE

Vážení čitatelia – diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne.