Tradície v sebe nemajú mať „musím“, ale „chcem“. Potom môžu zostať autentické, hovorí Ester Bezděk

Rozprávali sme sa niekedy v polovici adventu s Ester Bezděk, trojnásobnou mamou a autorkou knižky Rituály šťastnej rodiny, a hovorili o tradíciách, zvykoch a rituáloch…

o tom, prečo môžeme púšťať tie, ktoré nám nie sú vlastné, aj vytvárať nové, ktoré nám dovolia žiť viac v prítomnosti a prinesú nám do života ľahkosť aj láskavosť, ktorého nikdy nie je dosť.

Musím priznať, že tento rok mám počas adventu pocit, že mi niekto doslova ukradol čas. A keď postavím vedľa seba tú našu uponáhľanosť a rituály i tradície, teraz práve tie predvianočné, tak napriek tomu, že pre mňa osobne sú zásadné, dáva to všeobecne ešte dnes zmysel? Hnať sa za nimi?

Vaša otázka, ale aj odpoveď na ňu majú naozaj veľa polôh. Tá, ktorú vnímam ako pre seba najdôležitejšiu, sa točí okolo otázky, čo chcem odovzdávať svojim deťom. Je to niečo, o čom som začala premýšľať pred siedmimi rokmi, pred narodením prvého syna, keď som zrazu cítila obavy, že sa práve kvôli tejto uponáhľanosti začne niečo zo sveta vytrácať. Niečo, čo pre mňa osobne je dôležité a čo by som si priala, aby si dnes už všetky tri moje deti pamätali z detstva. Pretože ja mám z toho svojho veľa spomienok práve na rituály, na veci, ktoré sa opakovali, ktoré mali – hoci to slovo nemám rada – nejaký poriadok. Predstavovali niečo stabilné v rámci dňa, týždňa, mesiaca, ročného obdobia aj roku ako takého.

Je pravda, že rituály majú „kotviaci“ potenciál…

Presne tak. Kotvia, zastavujú nás. Zvlášť malým deťom tiež umožňujú orientovať sa v čase, pretože ony si nedovodia, že za dva týždne, za týždeň, budú Vianoce. Ale jednotlivé rituály a tradície im umožňujú začať vnímať nejakú súslednosť. Nám dospelým potom dovoľujú naozaj spomaliť. Uvedomovať si, že mnoho vecí robíme počas dňa aj roku automaticky. Čo si často vôbec nezvedomujeme, nepátrame po tom, prečo čo robíme. Ale vo vzťahu k deťom to uvedomenie prichádza. Premýšľame viac nielen o čase, ale aj o tom, čím ho napĺňame. Čím ho napĺňať nechceme. Čím chceme, aby ho raz napĺňali ony. Aspoň ja som to tak mala. A chcela som určite, aby časť ich času napĺňali tradície.

Všetky? Alebo len tie, ktoré vám dávajú zmysel?

Viem, že niektoré veci v živote robíme nielen automaticky, ale aj len preto, že nám to niekedy niekto povedal. O to dôležitejšie mi príde znova pripomenúť, že pri každej tradícii a rituáli sa môžem zastaviť a zamyslieť sa nad tým, či nám konkrétne doma dáva zmysel. Ak ho chceme, konkrétne práve nejaký jeden, odovzdať deťom. Práve preto, že potom pokojne môžeme dôjsť k tomu aha momentu: „No áno, to vlastne zmysel nedáva, poďme to nerobiť – alebo robiť inak!“.

Toto som mala jasné napríklad pri tradícii s Mikulášom. Odmietla som ju bez váhania…

Práve Mikuláš je krásny príklad toho, ako sa počiatočná tradícia zvrtla. To, čo sa s tým dátumom spája dnes, tam v počiatku určite nebolo. Preto ani u nás doma nechodia, ale to neznamená, že sa o ňom nerozprávame. Hovoríme o ňom s deťmi ako o osobnosti, o svätom Mikuláši. Postavy Anjela a Čerta využívam na to, aby som im ukázala, že na svete je nielen dobro, ale aj zlo. A dokonca, že každý z nás má svoje svetlé aj tienisté stránky, že niekedy máme dobrý a inokedy zlý deň. Vzala som teda tradíciu, rešpektujem jej pôvod, o ktorom s deťmi hovorím, a dala jej punc, ktorý mi príde dôležitý v dnešnom kontexte aj kontexte našej rodiny.

Tradícia teda nie je dogma, ale skôr možnosť inšpirácie?

Presne tak. Píšem o tom aj vo svojej knižke, pretože toto je vec, ktorá mi príde obrovsky dôležitá. Nie je nutné vziať tradíciu, do bodky ju naplniť, a jednu po druhej ich odškrtávať v kalendári. Alebo sa cítiť blbo, keď niečo z tradícií neurobíme. Naozaj ich vnímam skôr ako inšpiráciu – čo tradíciám znova dáva väčšiu možnosť nebyť súčasťou našich životov „zo zvyku“, ale vedome. Potom, čo ich pochopím, viem, prečo existujú, a viem, prečo majú zmysel práve pre mňa. Vedome držať pár tradícií je naozaj dôležitejšie ako automaticky napĺňať všetky. Tým sa stávajú aj autentickejšími!

Vlastne ma baví, že rozprávaním o tradíciách sa práve v advente drží okolo nás aj také mystérium. Rozprávkovosť. Čo mi v tom realitou nadupanom živote príde dôležité, pretože deti nás vidia stále zaťažené povinnosťami… Ale to mystérium, ktoré inak prirodzene napĺňa ich celé detstvo, zrazu žijeme spoločne. Vlastne ani nebájim o Ježiškovi, ani nehovorím, že darčeky kupujeme. Ale spoločne hráme určitú hru, aby sme si kúzlo Vianoc vedome doma zachovali.

A to zase súvisí s tým, že nad tým premýšľame, že niečo nerobíme slepo len preto, že robili napríklad naši rodičia, že sa zamýšľame nad tým, akú hodnotu to má, čo tým odovzdávame. A čiastočne môžeme nechať dieťa rozhodnúť o tom, či to bude našou tradíciou, naším rituálom alebo nie. Je to určite lepšie ako moment, keď sa s okamihom, keď deti zistia, že Ježiško neexistuje a z Vianoce sa stanú naozaj len nákupné hody, vytratí celé ich kúzlo. Práve to kúzlo je krásne! Dokonca aj keď o existencii Ježiška pochybujeme.

Deti na to majú časom rozhodne veľa zvedavých otázok! My nedávno s desaťročnou dcérou rozmýšľali pri pečení cukroviniek nad tým, prečo darčeky musel nosiť malý Ježiško, a nie veľký Ježiš. A tiež ako mohol byť Jozef jeho otec, keď v skutočnosti otec nebol. Razom sa vám otvorí priestor aj pre kontexty viery alebo jej absencia… A jednoducho hovoríte. A ste tu a teraz – spôsobom, akým inokedy nie.

To je presne ono! Môžeme s deťmi hovoriť! A pokojne aj len o tom, ako sa určité veci dodržiavali skôr. A prečo. A prečo my si ich premieňame nielen preto, že doba už je iná… a vedieme povedzme veľmi sofistikovaný spôsob života, ktorý v čase vzniku mnohých tradícií bol ľuďom na hony vzdialený. Nepremýšľali toľko, nemali informácie. Tradície v sebe mali mnohokrát tiež určitý kontrolný potenciál – všetci robili to isté v rovnakom čase, čo bolo z mnohých dôvodov vyhovujúce nielen pre vrchnosť, ale aj obyčajných ľudí samotných. Bolo to určité bezpečie. O to menej potrebovali tradície spochybňovať.

My ich dnes často spochybňujeme, ale na druhej strane ich chceme dohnať k nejakej dokonalosti…

Áno, veľa z nás hovorí „na také hlúposti nemám čas“. Ale tiež sú medzi nami takí, ktorí chcú mať čo najkrajší strom, čo najbohatšiu výzdobu a čo najlepšie zabalené darčeky a dávajú do toho stále nejaké „musím“… Nie je tam „chcem“, ktoré dáva tradíciám ľahkosť. Je tam „musím, aby deti mali radosť“, napríklad. Ale práve deti z dokonalosti mať radosť nikdy nebudú. Ďaleko skôr budú mať radosť z toho, keď ich pustíme naozaj odmalička k tomu, že budú piecť perníky, múka bude úplne všade, tie perníky budú vyzerať úplne katastrofálne, ale ony si to budú môcť skutočne prežiť. Nie sa niekoľko týždňov smutne pozerať na krabice mamičkou perfektne nazdobených perníčkov, ktorých sa nikto nesmie dotknúť, pretože sú predsa až na Vianoce.

Mimochodom, ako s deťmi vlastne cez Vianoce hovoríte vy? Vysvetľujete niečo nejako konkrétne?

Myslím, že by sme sa mali zbaviť aj vízie, že deťom musíme stále niečo encyklopedicky vysvetľovať. Vy ste to predsa už spomenuli: keď ste piekli koláčiky, rozprávali ste sa. To je oveľa lepšie, keď necháme určité veci vzísť prirodzene z určitých situácií. Nebudeme potom smutní, že nás deti nepočúvajú, že si nič nepamätajú z tých našich výkladov.

A keď budeme znova u tých tradícií, je predsa jednoduché pýtať sa aj ich, ako by ich bavilo určité veci usporiadať, vyskúšať… Nechať všetkému tomu autenticitu a priestor pre „chcem“ úplne pre všetkých. Navyše, keď do nich „hustíme“ tradície, ako sa to kedysi robilo a tak, vlastne ich pripravujeme o onú fantáziu a magično, o to, že to nejako cíti. Vôbec nie je zle, že aj Vianoce vnímajú podľa seba. Je naopak skvelé ich do toho vtiahnuť, dovoliť im rozohrať si hru, ako by to mohlo byť, čo je pre nich dôležité, a nechať ich to rozvíjať.

No, kým nenarazíme napríklad na babičky, ktoré nekompromisne trvajú na pôvodných tradíciách a zmeny neprijímajú príliš dobre? Pretože prísť so zmenou potom tiež znamená riziko balansovania iných názorov v rámci rodiny. Pre generácie našich rodičov, poprípade starých rodičov, majú tradície skutočne význam predovšetkým v tom pôvodnom znení.

Toto vnímam ako možnosť hovoriť s deťmi o tom, že sa veci v čase menia. A že dôležité je, aby nám to, čo robíme, robilo predovšetkým radosť. Aby nás to zbližovalo. Aby sme si v dňoch, ktoré sú tak exponované ako Vianoce, ujasnili, prečo sa schádzame. Pokojne aj s babičkami, ktoré vidia veci inak. Predsa aj tak s nimi chceme byť, máme ich radi, a ony vyrastali v inom kontexte – dosť možno patrili ešte ku generácii, ktorá nepremýšľala o tom, čo im v živote radosť robí alebo nerobí, a jednoducho žili podľa toho, čo bolo generáciou pred tým dané.

Tak poďme toto pomôcť deťom pochopiť. Nemusíme sa s babičkou hádať o tom, kto má pravdu. Môžeme si žiť určité veci každý po svojom. A pripomínať si na tom pestrosť všetkého.

Jana Potužníková/eduzin.cz/slovanskenoviny.sk