Tradície predkov. ZÁKON VĎAČNOSTI.

V rodine sa dejú prvé zrady, výčitky. Pohoršenie je nedostatok lásky, odvrátená strana lásky. Keď človek nemiluje, často sa urazí. Zlosť je nečestným spôsobom kontroly nad realitou. Ak máte radi svet – vymieňate si s ním vedomosti, niečo prijímate a zároveň im dávate – uvedomujete si zákon vďačnosti. V našej rodine sa deťom vo veku 2 – 3 rokov vysvetľuje zákon vďačnosti jednoducho: na svete je každé živé stvorenie chlebom, ak ste bez odštipnete koniec od druhého okraja chleba, potom, kým ste plní, nemáte tieto vedomosti vtesnať.Ale ak tomu svetu dáte presne to isté, objaví sa miesto, príležitosť uplatniť získané vedomosti, a tak obe zostanú integrálne a obe sú obohatené o nové poznatky – to je zákon vďačnosti. Od detstva sa dieťa učilo byť vďačné a milovať celý svet okolo seba. Učili plniť tento zákon vo vzťahu k rastlinám, ľuďom, zvieratám, vtákom atď. Preto vďačnosť nie je potrebná voči tomu, kto nám ju dáva, potrebujeme ju. To je jeden z princípov ruského liečiteľa. Nie je to liečiteľ, kto potrebuje našu platbu – potrebujeme ju, aby vedomosti, ktoré sme získali, mohli byť uplatnené v živote.

V rodine sa dejú prvé zrady, výčitky. Pohoršenie je nedostatok lásky, odvrátená strana lásky. Keď človek nemiluje, často sa urazí. Zlosť je nečestným spôsobom kontroly nad realitou. Ak máte radi svet – vymieňate si s ním vedomosti, niečo prijímate a zároveň im dávate – uvedomujete si zákon vďačnosti. V našej rodine sa deťom vo veku 2 – 3 rokov vysvetľuje zákon vďačnosti jednoducho: na svete je každé živé stvorenie chlebom, ak ste bez odštipnete koniec od druhého okraja chleba, potom, kým ste plní, nemáte tieto vedomosti vtesnať.Ale ak tomu svetu dáte presne to isté, objaví sa miesto, príležitosť uplatniť získané vedomosti, a tak obe zostanú integrálne a obe sú obohatené o nové poznatky – to je zákon vďačnosti. Od detstva sa dieťa učilo byť vďačné a milovať celý svet okolo seba. Učili plniť tento zákon vo vzťahu k rastlinám, ľuďom, zvieratám, vtákom atď. Preto vďačnosť nie je potrebná voči tomu, kto nám ju dáva, potrebujeme ju. To je jeden z princípov ruského liečiteľa. Nie je to liečiteľ, kto potrebuje našu platbu – potrebujeme ju, aby vedomosti, ktoré sme získali, mohli byť uplatnené v živote.

Ak človek neuplatňuje zákon vďačnosti, to znamená, že tento svet nemiluje, iba berie, potom sa často urazí a na úkor priestupkov bude ovládať svet okolo seba. Ak je človek urazený, zvuk jeho duše sa zmení, aj keď sa navonok dobre tvári. Svet cíti a snaží sa okolo nás vytvárať atmosféru tak, aby sa tento zvuk mohol opäť vrátiť k blaženosti.

A všetky živé tvory, ktoré nás obklopujú, nám začínajú dávať požehnania svojej vlastnej duše, svojho sveta, len aby nás upokojili – a človek dostane zadarmo to, čo predtým vyjednal alebo vymenil.

Zlosť je nečestným spôsobom kontroly nad realitou. Preto. Ak stále existujú sťažnosti na niekoho, potom je to pre nás prospešné. Stále z toho niečo máš. Aj keď títo ľudia nie sú na našom svete.

Prilákate situácie, v ktorých sa živí nevôľa, pretože bolesť nemôže žiť sama – podporuje ju ďalšia bolesť.
Prvá nevôľa voči rodine je položená v rodine v detstve a je spojená s prvými bolesťami. Keď sa po prvý raz zrúti v duši chrám spravodlivosti, s ktorým prichádzame na svet.

Chrám: chórom je slnko. Ra je slnečné svetlo. M – hmota, matka. Chrám je miesto, kde svieti svetlo, kde je slnko, ktoré môže bojovať s temnotou. Khors je boh zimného slnka, ktoré sa neohrieva, ale naďalej pre nás svieti vo svete temnoty. Chrám spravodlivosti existuje, narodili sme sa s ním – to je znamenie, že sme bohovia. V detstve sa tento chrám často zrúti a my sa začneme učiť byť ľuďmi.

Napríklad v detstve sme si všetci písali a kakali do plienok, naši rodičia nám šťastne bozkávali zadok. Jedného pekného dňa však rodičia začnú učiť ľudské zákony – kvôli špinavým nohaviciam dostaneme do zadku to isté, za čo sa tam bozkávali. Dieťa nechápe: ako to? Rodičskí bohovia ublížili. Bolesť je zničenie, umieranie.

Vnútorný svet praskol. Dieťa zažije ešte raz, opäť dostane úder do dna … a chrám spravodlivosti sa začne rúcať. Dieťa sa snaží nastoliť spravodlivosť, plače, hovorí, že má bolesti a opäť dostáva trest.

Chrám zlomenej duše nemožno zlepiť a dieťa začne žiť a robiť napriek, začne sa pomstiť. A namiesto chrámu spravodlivosti sa začína formovať chrám ľudských obrazov, kde prvý zákon je obrazom pomsty. Dieťa prestáva byť bohom, začína sa učiť byť mužom.

Potom sa rodičia začnú vzdelávať, to znamená trénovať. A varí sa to od neustáleho násilného zabalenia duše do mäsa do formy, ktorá je na tomto svete prijatá dohodou, ktorá je vhodná pre rodičov.

Všimnite si, že väčšina svetových zákonov je akceptovaná v zákulisí – to je bez božskej účasti vášho Hlasu, reči – božského nástroja na stvorenie sveta. A tomu všetkému sa hovorí výchova.

Vzdelanie: vos – vozík, náklad; pi – jedlo; tan – stan, základňa. Rodičovstvo je neustále kŕmenie základov bremena, ktoré ťaháte bez volebného práva. Hlas / hlas – miesto, kde sa nebeské mení na pozemské. Tiché zmluvy sú takým spôsobom riadenia spoločnosti. Takže akceptované, tak správne.

Toto je jeden zo spôsobov, ako urobiť človeka z Boha, zabiť ho. Rodičia si tak vytvárajú predstavu: na svete existujú silné a slabé stránky, silnými sa môžete stať jedine tým, že sa od nás naučíte silu. Ako sa môže dieťa naučiť silu od tých, ktorí mu ublížili? Urobí rozhodnutie: poučím sa od vás, tak sa schovám, a potom dorastiem a pomstím sa.

Uzatvára tak pôvodnú úlohu, s ktorou vstúpil do života. Nahrádza úlohu tvorivosti, vedomostí a spoluvytvárania.

Začína sa učiť skrývať sa pred rodičmi, neprejavovať skutočné pocity (nebudem plakať – dostanem cukríky). A rokuje so svojimi rovesníkmi na základe úplne iných zákonov. Je to presne vyjednávanie, teda dosiahnutie vedomia – spoločného vedomia.

A do N-ho počtu rokov sa v nás nahromadila taká kopa fragmentov zo zničeného chrámu spravodlivosti – urážky voči prvým zradcom. Rodičia, ktorí spôsobili prvé bolesti.

Z toho vyplýva, že je ťažké „hrať sa s rodinou“ – je s tým spojená prílišná bolesť. Aj samotné rozprávanie sa o rodine je bolestivé.

Keďže sa hromadnej bolesti nemôžeme zbaviť, prinášame ju rodine, ktorú sa snažíme budovať, pretože bolesť nebola zrušená. Dvaja urazení ľudia sa snažia niečo postaviť na fragmentoch chrámu. Dvaja pacienti.

Preto babičky sledovali hru dieťaťa, že zle stráca – a zapojili sa do hry a snažili sa situáciu napraviť. Pomohli tak dieťaťu zbaviť sa negativity, pretože pre dieťa sú rodičia bohovia a všetko, čo robia, je správne. Potom povedali mladým ľuďom, čo sa stalo a čo majú napraviť.

Nahromadená bolesť by nemala byť základom života a budúcej rodiny. Úlohou je zbaviť sa. Môžeš hrať. Alebo napíšte všetky sťažnosti ako v praxi Slavyanka „Kruzhaylo“.

„Kruzhaylo“:

Napíš svoje meno na kúsok papiera v strede. Existujú lúče od neho – toľko, koľko bolo v detstve ľudí, s ktorými sme žili. Podpíšeme sa. Obrysujeme to v kruhu – ukáže sa to ako slnko. Za kruhom napíšeme otázku: čo je urazené …? Na novom hárku papiera vezmeme jeden lúč Ja som mama a uvidíme, čo ju urazilo. Zapisujeme si všetko, čo nás napadne. Čím viac – tým hlbšie. Maličkosť nie je maličkosť, všetko si zapisujeme.

Takže predpisujeme všetky lúče. Keď to podrobne zapíšeme a keď sme si uvedomili, že každú urážku pustíme, spálime to v kruhoch. Vyčistí nás to aj našu rodinu. Objaví sa miesto na vytvorenie rodiny.

Autor: Arina Nikitina……………………………………..