To­vá­reň na vý­ro­bu ka­júc­ni­kov (JUDr. Peter Šamko)

To­vá­reň na vý­ro­bu ka­júc­ni­kov ale­bo pri­za­na­nie ob­vi­ne­né­ho ako cieľ sna­že­nia v tres­tnom pro­ce­se

„V ur­či­tých prí­pa­doch ide o prá­vo a spra­vid­li­vosť a vte­dy sa nes­mie ml­čať“. Ten­to vý­rok ne­dáv­no po­ve­dal sú­čas­ný špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor. A má prav­du. Sú ve­ci, pri kto­rých je po­vin­nos­ťou ne­zos­tať ti­cho. Tre­ba o nich ho­vo­riť a to prí­pad­ne aj opa­ko­va­ne…

Pod­sta­tou tres­tné­ho ko­na­nia je od­ha­ľo­va­nie tres­tných či­nov a ich pá­cha­te­ľov. Ma­li by sme sa však ko­neč­ne za­my­slieť nad tým, či sys­tém „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov a zú­že­nie do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní spra­vid­la len na zís­ka­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho pros­tred­níc­tvom väz­by je sku­toč­ne ten správ­ny spô­sob, ako chce­me nas­to­ľo­vať prá­vo a spra­vod­li­vosť. V práv­nom štá­te by účel ne­mal svä­tiť pros­tried­ky.

Cie­ľom to­ho člán­ku je pre­to pou­ká­zať na nes­práv­nosť pretr­vá­va­jú­ce­ho ná­zo­ru v niek­to­rých od­bor­ných kru­hoch ako aj v mé­diách, kto­ré priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho neus­tá­le sto­tož­ňu­jú s prav­dou (so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom). Rov­na­ko tak je mo­tí­vom na na­pí­sa­nie toh­to člán­ku aj pou­ká­za­nie na sys­té­mo­vé vy­tvá­ra­nie re­ťa­ze ka­júc­ni­kov, kto­rá de­for­mu­je do­ka­zo­va­nie v tres­tnom prá­ve a „vr­há“ tieň aj na prí­pad­né prav­di­vé priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho. Ne­zried­ka to to­tiž vy­ze­rá tak, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní nej­dú tam, kde ich pri­ve­dú dô­ka­zy, ale dô­ka­zy idú tam, kam ich poš­lú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní.

A/ Os­la­vy priz­na­ní ale­bo priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho ako za­ru­če­ná prav­da v tres­tnom ko­na­ní

Po­mer­ne čas­to sme sved­ka­mi to­ho, že spra­vid­la mé­diá, ale nie­ke­dy aj or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na tla­čo­vých kon­fe­ren­ciách sláv­nos­tne in­for­mu­jú o tom, že sa v me­diál­ne za­ují­ma­vej tres­tnej ve­ci opä­tov­ne priz­nal niek­to­rí z ob­vi­ne­ných zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti uve­de­nej v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Ta­ké­to priz­na­nie sa nás­led­ne pre­zen­tu­je ako jed­noz­nač­ný dô­kaz dô­vod­nos­ti (správ­nos­ti) vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia, te­da za dô­kaz, kto­rým bo­lo preu­ká­za­né spá­chanie tres­tnej čin­nos­ti a prak­tic­ky okam­ži­te je ukon­če­né príp­rav­né ko­na­nie a je po­da­ný návrh na schvá­le­nie do­ho­dy o vi­ne a tres­te (trest je prak­tic­ky vždy pod­mie­neč­ný). Sa­moz­rej­me, k priz­na­niu ob­vi­ne­né­ho sa zvyk­ne do­dá­vať, že nie je žiad­ny dô­vod mu ne­ve­riť, veď ob­vi­ne­ný by sa pred­sa nep­riz­ná­val k nie­čo­mu, čo by nes­pra­vil, res­pek­tí­ve, že priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho len za­pa­dá do kon­textu vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka, na kto­ré­ho vý­po­ve­di bo­lo ob­vi­ne­nie pos­ta­ve­né.

Za­ují­ma­vé je, že ani pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani pre mé­diá nez­na­me­ná po­pie­ra­nie vi­ny zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho to, že by iš­lo o jas­ný dô­kaz o ne­vi­ne ob­vi­ne­né­ho v tom sme­re, že by sa nes­tal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, av­šak opač­ná si­tuácia, priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho a je­ho „pre­me­na“ na ka­júc­ni­ka, okam­ži­te zna­me­ná dô­kaz prav­dy a ih­neď ide o jed­noz­nač­ný a nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz o ko­rup­cii, roz­krá­da­ní, kto­rý ne­má vý­znam roz­po­ro­vať a po­dob­ne.

Ide o ne­po­cho­pi­teľ­né glo­ri­fi­ko­va­nie priz­na­nia ob­vi­ne­né­ho, na­koľ­ko vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho je len je­den z dô­kaz­ných pros­tried­kov, ob­sah vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vô­bec ne­mu­sí byť prav­di­vý, res­pek­tí­ve ne­mu­sí byť prav­di­vý v ce­lej svo­jej šír­ke. Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne po­pie­ra­nie ob­vi­ne­né­ho pre­to ne­mož­no sto­tož­ňo­vať so zis­te­ným skut­ko­vým sta­vom o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti.

V tres­tnom do­ka­zo­va­ní vznik­la do­kon­ca teória arit­me­tic­ké­ho sčí­ta­nia poč­tu priz­na­ní ob­vi­ne­ných (neus­tá­le sa in­for­mu­je, nap­rík­lad, že zo 14 ob­vi­ne­ných sa 10 priz­na­lo a po­dob­ne), či poč­tu us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov (nap­rík­lad vo ve­ci má­me už troch ka­júc­ni­kov a po­dob­ne) s tým, že čím viac je za­bez­pe­če­ných priz­na­ní a us­ved­ču­jú­cich ka­júc­ni­kov tým viac je zis­te­nej prav­dy. Dô­le­ži­tý je po­čet a nie kva­li­ta ob­sa­hu vý­po­ve­dí, pri­čom prí­pad­né roz­po­ry vo vý­po­ve­diach sa auto­ma­tic­ky ozna­ču­jú za mar­gi­nál­ne, ne­pod­stat­né, či po­cho­pi­teľ­né vzhľa­dom k ply­nu­tiu ča­su. V niek­to­rých roz­hod­nu­tiach or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ozna­ču­jú do­kon­ca vý­po­veď ka­júc­ni­ka za „nes­po­chyb­ni­teľ­ný dô­kaz“!!! a to aj za si­tuácie, že ho nik­to ďal­ší ne­potvr­dzu­je, že je roz­por­ný, že si od­po­ru­je aj s pred­chá­dza­jú­ci­mi vý­po­ve­ďa­mi to­ho is­té­ho ka­júc­ni­ka a po­dob­ne.

V tom­to sme­re si tre­ba uve­do­miť, že s ma­lý­mi vý­nim­ka­mi sa tak­mer všet­ci ka­júc­ni­ci sta­li ka­júc­nik­mi bez­pros­tred­ne po svo­jom za­dr­ža­ní (keď im reál­ne hro­zi­la väz­ba), prí­pad­ne vo vý­ko­ne väz­by a to naj­mä ko­lúz­nej väz­by. A aj tie ma­lé vý­nim­ky bo­li pred za­dr­ža­ním a zjav­ne sa chce­li vy­hnúť nie­len za­dr­ža­niu ale aj väz­be a pre­to už na po­lí­ciu priš­li ako za­ru­če­ne prav­du ho­vo­ria­ci ka­júc­ni­ci.

Už len tie­to okol­nos­ti „vzni­ku ka­júc­ni­kov“ by ma­li na­bá­dať k opatr­nos­ti pri hod­no­te­ní ich vý­po­ve­dí, av­šak tu ide zjav­ne o spô­sob „vý­ro­by“ ka­júc­ni­kov v pod­mien­kach ob­me­dzenia ich osob­nej slo­bo­dy, čo už sa­mo oso­be hra­ni­čí s ur­či­tou for­mou nát­la­ku na vô­ľu ob­vi­ne­né­ho, aby spolu­pra­co­val.

Priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho (naj­mä ak je v pod­mien­kach väz­by) pri­tom ne­za­ru­ču­je je­ho spo­ľah­li­vosť a pre­to nie vždy sved­čí o sku­toč­nej vi­ne ob­vi­ne­né­ho. Mož­né fa­loš­né priz­na­nie zna­me­ná, že ob­vi­ne­ný chá­pe a uve­do­mu­je si, že in­for­má­cie kto­ré ozna­mu­je ne­zod­po­ve­da­jú sku­toč­nos­ti, ale z rôz­nych dô­vo­dov, kto­ré sú v sú­la­de s je­ho osob­ný­mi zá­uj­ma­mi súh­la­sí s tým, že sa do­pus­til to­ho, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Exis­tu­jú pri­tom rôz­ne mo­tí­vy, kto­ré mô­žu viesť ob­vi­ne­né­ho k fa­loš­né­mu priz­na­niu ako nap­rík­lad:

• dos­tať sa z väz­by a zís­kať be­ne­fit vo for­me ulo­že­nia pod­mie­neč­né­ho a nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy,
• túž­ba ob­vi­ne­né­ho dos­tať do po­dob­nej si­tuácie aj iné oso­by (zná­mych, spolu­pra­cov­ní­kov, na­dria­de­ných) pro­ti kto­rým nás­led­ne vy­po­ve­dá,
• túž­ba ob­vi­ne­né­ho ochrá­niť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svo­jej ro­di­ny (do­hod­núť čo mož­no naj­niž­ší ma­jet­ko­vý trest),
• strach ob­vi­ne­né­ho, že bu­de dl­hší čas od­lú­če­ný od svoj­ho ma­lo­le­té­ho di­eťa­ťa a ušet­re­nie svo­jej ro­di­ny od ve­rej­né­ho „pra­nie­ro­va­nia“ a po­dob­ne.

Ob­vi­ne­ný sa mô­že priz­nať ale­bo po­pie­rať, je­ho vý­po­veď mô­že byť prav­di­vá ale­bo lži­vá, ob­vi­ne­ný mô­že ale aj ne­mu­sí na­po­má­hať or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní; prie­beh do­ka­zo­va­nia pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci pre­to nes­mie zá­vi­sieť na vý­po­ve­di ob­vi­ne­né­ho. Vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho te­da nes­mie byť pok­la­da­ná za naj­spo­ľah­li­vej­ší dô­kaz prav­dy v tres­tnom pro­ce­se, kto­rý by mal mať roz­ho­du­jú­ci vý­znam a po za­ob­sta­ra­ní kto­ré­ho kon­čí vy­šet­ro­va­nie a mô­že sa pris­tú­piť k uzat­vo­re­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te.

K to­mu, že nie je nič vý­ni­moč­né, že aj ne­vin­ní ľu­dia sa do­ká­žu nep­rav­di­vo priz­nať k tres­tnej čin­nos­ti z rôz­nych dô­vo­dov a nás­led­ne aj kri­vo sved­čiť vo­či iným oso­bám a do­kon­ca aj uzat­vo­riť s pro­ku­rá­to­rom do­ho­du o vi­ne a tres­te ilustrujú pod­rob­nej­šie prí­pa­dy z praxe.

B/ K sys­té­mu, kto­rý „vy­rá­ba ka­júc­ni­kov“ a je zá­vis­lý na priz­na­nich ob­vi­ne­ných a ich nás­led­nom pre­ro­de na ďal­ších – no­vých ka­júc­ni­kov (väz­ba ako sti­mu­lač­ný in­šti­tút)

Je sku­toč­ne ná­ho­da, že sa ka­júc­ni­ci „ro­dia“ tak­mer vý­hrad­ne len v pod­mien­kach väz­by, či ce­ly po­li­caj­né­ho za­is­te­nia? Ale­bo inak; exis­tu­je ne­ja­ký ka­júc­nik v me­diál­ne zná­mych kau­zách, kto­rý by ne­bol na slo­bo­de? (ok­rem jed­né­ho, kto­rý je už vo vý­ko­ne tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy). Nao­zaj ne­mož­no ozna­čiť pre­rod po­pie­ra­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho na ka­júc­ni­ka za mies­ten­ku z väz­by a pre­to aj za ur­či­tú for­mu nát­la­ku na priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho? Pre­čo by sa ob­vi­ne­ný ne­mal priz­nať k to­mu čo je uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, bez oh­ľa­du na to, či je to prav­da, a udať aj iné oso­by, keď vie, že sa tak dos­ta­ne na slo­bo­du a ne­vy­še mož­no „skon­čí“ len s pod­mien­kou?

Už to nie sú oje­di­ne­lé prí­pa­dy, ale ide o cie­le­ný prís­tup up­lat­ňo­va­ný v tres­tnom prá­ve. Ide do ur­či­tej mie­ry o sús­tav­ne (sys­te­ma­tic­ky) bu­do­va­ný sys­tém, kto­rý je za­lo­že­ný na hro­ma­de­ní ka­júc­ni­kov a zá­ro­veň je od ka­júc­ni­kov zá­vis­lý, pre­to­že na svo­je pre­ži­tie pot­re­bu­je pro­du­ko­va­nie ďal­ších a ďal­ších ob­vi­ne­ných – ka­júc­ni­kov, kto­rí „pri­ná­ša­jú“ ďal­šie a ďal­šie po­doz­re­nia a ďal­ších a ďal­ších ob­vi­ne­ných, kto­rí sa nás­led­ne vo vý­ko­ne väz­by tran­sfor­mu­jú na ka­júc­ni­kov a tak sa re­ťaz po­doz­re­ní neus­tá­le zväč­šu­je, ži­ví sa no­vý­mi tres­tný­mi ve­ca­mi a oso­ba­mi.

Ce­lý sys­tém mu­sí pri­tom bež­ať bez ru­ši­vých mo­men­tov a pre­to ho veľ­mi „zne­po­ko­ju­je“ ak sa ob­ja­ví ne­ja­ké po­doz­re­nie z mož­né­ho ma­ni­pu­lo­va­nia s vý­po­ve­ďa­mi ka­júc­ni­kov, t. j. ak sa ob­ja­ví ta­ký Csa­ba Do­mo­tor, či ďal­ší, pre­to­že to mô­že spo­chyb­niť nie­len jed­nu tres­tnú vec, ale ce­lú vy­ššie uve­de­nú re­ťaz po­doz­re­ní, kto­rá bo­la prac­ne bu­do­va­ná pros­tred­níc­tvom ka­júc­ni­kov (ak k to­mu dôj­de, tak po­tom sa auto­ma­tic­ky ak­ti­vu­jú aj vy­bra­né mé­diá, kto­ré okam­ži­te da­jú veľ­ký pries­tor no­vo­do­bým me­siá­šom, kto­rí sa pred­há­ňa­jú v pres­vied­ča­ní ve­rej­nos­ti, že čo i len vy­slo­ve­nie po­doz­re­nia o mož­nos­ti ma­ni­pu­lo­va­nia vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov sa rov­ná pod­rá­ža­niu nôh nas­to­ľo­va­niu prá­va a spra­vod­li­vos­ti).

Po­lí­cia v tom­to sys­té­me je pri­tom zá­vis­lá aj od vy­tvá­ra­nia rôz­nych sie­tí, pa­vú­kov, di­ag­ra­mov, do kto­rých si nás­led­ne za­sa­dzu­je jed­not­li­vé oso­by a ku kto­rým pri­dá­va kon­krét­ne ob­vi­ne­nia. Vy­tvá­ra­nie kri­mi­nál­nych schém je tu veľ­mi dô­le­ži­té, pre­to­že má ilus­tro­vať zá­važ­nosť vy­šet­ro­va­ných po­doz­re­ní, kto­ré sú spra­vid­la ozna­čo­va­né ako štruk­tú­ro­va­né zlo­či­nec­ké ale­bo or­ga­ni­zo­va­né sché­my – sku­pi­ny (spolu­pá­cha­teľ­stvo už tak­mer v ap­li­kač­nej praxi neexis­tu­je).

Pod­stat­né v tom­to sys­té­me ka­júc­ni­kov je to, aby sa ob­vi­ne­ný priz­nal k to­mu, čo mu bo­lo kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia (te­da nie k to­mu, čo prí­pad­ne sku­toč­ne spá­chal; po­kiaľ sa pres­ne nep­riz­ná k to­mu, čo mu je kla­de­né za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia tak je ta­ké­to priz­na­nie ozna­čo­va­né ako „ne­dos­ta­toč­né priz­na­nie“) a aby ozna­čil aj iné oso­by za pá­cha­te­ľov kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (v zmys­le vy­tvo­re­né­ho pa­vú­ka). Pr­vo­ra­dou úlo­hou vy­šet­ro­va­te­ľov te­da nie je zis­tiť do­ka­zo­va­ním skut­ko­vý stav ve­ci o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti, ale za­bez­pe­čiť priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho (väz­ba a to hlav­ne ko­lúz­na mô­že naj­účin­nej­šie viesť k priz­na­niu pred­tým po­pie­ra­jú­ce­ho ob­vi­ne­né­ho a k ďal­šie­mu za­ují­ma­vé­mu di­ag­ra­mu). Väz­ba te­da čas­to fun­gu­je ako sti­mu­lač­ný in­šti­tút, kto­rý ape­lu­je na ob­vi­ne­né­ho, aby v nej pre­hod­no­til svoj pô­vod­ne od­mie­ta­vý pos­toj k vzne­se­né­mu ob­vi­ne­niu.

Pri ne­dos­tat­ku iných dô­ka­zov ako vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov (kto­rí sú mo­ti­vo­va­ní, či skôr ko­rum­po­va­ní zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní roz­sia­hly­mi be­ne­fit­mi), sa nás­led­ne (na pod­po­ru vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov) na­mies­to do­ka­zo­va­nia vy­uží­va­jú no­to­rie­ty (ka­júc­nik nek­la­me, ne­má dô­vod si vy­mýš­ľať, ak by kla­mal tak stra­tí be­ne­fi­ty, prí­pad­ne ak niek­to bral úp­lat­ky, ur­či­te sa mu­sel o ne de­liť s na­dria­de­ným a po­dob­ne), ako aj špe­ku­lá­cie (ob­vi­ne­ný má ma­je­tok, kto­rý ur­či­te zís­kal tres­tnou čin­nos­ťou, pri­čom ten­to zá­ver sa ni­ja­ko ne­do­ka­zu­je, na­koľ­ko by mo­hol byť zis­te­ný opak). Rov­na­ko tak sa vy­uží­va­jú aj zjav­né de­zin­terpre­tá­cie vý­po­ve­dí ob­vi­ne­ných (nap­rík­lad, že ob­vi­ne­ný sa priz­nal, pri­tom ob­vi­ne­ný len nap­rík­lad pri­pus­til ur­či­tú skut­ko­vú okol­nosť a to, že sa stre­tol s ka­júc­ni­kom, av­šak pop­rel, že by spá­chal trest­ný čin – nap­rík­lad, že prev­zal od ka­júc­ni­ka úp­la­tok).

Do tres­tné­ho pro­ce­su tak vstu­pu­jú sľu­by, pres­vied­ča­nie, väz­by, návr­hy be­ne­fi­tov, rôz­ne ma­ni­pu­lá­cie (a to aj me­diál­ne) a to s cie­ľom vma­név­ro­vať ob­vi­ne­né­ho do priz­na­nia, av­šak do to­ho „správ­ne­ho“ priz­na­nia, kto­ré je v sú­la­de s vý­po­ve­ďou ka­júc­ni­ka a vzne­se­ním ob­vi­ne­nia.

Zo zá­sa­dy pre­zum­pcie ne­vi­ny by sa ma­lo vy­vo­dzo­vať, že priz­na­nie ob­vi­ne­né­ho nes­ta­čí, a ma­lo by byť potvr­dzo­va­né ďal­ším (iným) do­ka­zo­va­ním. Po­kiaľ však ide o tzv. uda­vač­ské tres­tné ve­ci, kto­ré sú za­lo­že­né v roz­ho­du­jú­cej mie­re na vý­po­ve­diach ka­júc­ni­kov, tam je pro­ces­ný pos­tup v sú­čas­nos­ti ta­ký, že pri­po­mí­na skôr re­ťa­ze­nie ka­júc­ni­kov, ich hro­ma­de­nie, než riad­ne do­ka­zo­va­nie, na­koľ­ko naj­skôr sa ob­vi­ne­ný mu­sí priz­nať k to­mu z čo­ho ho ob­vi­nil pred­chá­dza­jú­ci ob­vi­ne­ný, kto­rý sa tak stal ka­júc­ni­kom. No­vý ka­júc­nik sa sa­moz­rej­me mu­sí priz­nať k to­mu, čo pred­tým po­ve­dal pred­chá­dza­jú­ci ka­júc­nik, aby tak zá­ro­veň potvr­dil je­ho dô­ve­ry­hod­nosť, te­da priz­na­nie no­vé­ho ka­júc­ni­ka mu­sí byť dos­ta­toč­né, aby sa nav­zá­jom skut­ko­vo „vy­potvr­dzo­va­li“.Po­tom no­vý ka­júc­nik ok­rem už spo­me­nu­té­ho priz­na­nia, udá aj iné oso­by zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, kto­ré sú nás­led­ne ob­vi­ne­né a oča­ká­va sa od nich (prí­pad­ne aj za pou­ži­tia väz­by), že sa priz­na­jú k to­mu, čo je im kla­de­né za vi­nu pred­chá­dza­jú­cim ka­júc­ni­kom a to opä­tov­ne zhod­ne ako to vy­po­ve­dal, aby ne­bo­la naštr­be­ná ani dô­ve­ry­hod­nosť toh­to ka­júc­ni­ka. A tak to ide stá­le ďa­lej a ďa­lej, pri­čom tak­to vy­tvo­re­ný sys­tém vy­ža­du­je, aby aj ďal­ší ob­vi­ne­ný nie­len potvr­dil vý­po­veď pred­chá­dza­jú­ce­ho ka­júc­ni­ka ale zá­ro­veň aj udal ďal­šie oso­by.

Ab­so­lút­ne ne­mož­no po­va­žo­vať za správ­ny ta­ký pos­tup vo vy­šet­ro­va­ní, kto­ré­ho hlav­nou úlo­hou je za­bez­pe­čiť priz­ná­va­jú­cu vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, a to ani v prí­pa­de, ak by bo­la prav­di­vá, a tak zá­ro­veň do­siah­nuť aj potvr­de­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka (t. j. iné­ho ob­vi­ne­né­ho), kto­rý ho vo svo­jej vý­po­ve­di udal. Hod­no­te­nie vý­po­ve­de ka­júc­ni­ka je po­tom už dop­re­du da­né po­va­hou ve­ci sa­mej, v kto­rej ale­bo o kto­rej ka­júc­nik vy­po­ve­dá. Vždy by mal byť pos­tup ta­ký, že naj­skôr sa dôs­led­ne ove­ru­je vý­po­veď ka­júc­ni­ka (te­da nie len pred­stie­ra ove­ro­va­nie vý­po­ve­de) a až po­tom sa prí­pad­ne vzná­ša ob­vi­ne­nie. Už som to pí­sal nie­koľ­kok­rát: vý­po­veď ka­júc­ni­ka má byť za­čiat­kom do­ka­zo­va­nia a nie je­ho kon­com.

C/ Zá­ver

Na úvod toh­to prís­pev­ku som si do­vo­lil ci­to­vať sú­čas­né­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a aj na­mies­to zá­ve­ru si do­vo­lím uviesť je­den je­ho ak­tuál­ny vý­rok. Špe­ciál­ny pro­ku­rá­tor uvie­dol (vo vzťa­hu k po­doz­re­niam z ma­ni­pu­lá­cií vý­po­ve­dí ka­júc­ni­kov zo stra­ny niek­to­rých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní), pa­raf­rá­zu­júc vý­rok Win­sto­na Chur­chil­la, že „bu­de­me sa brá­niť – ak to bu­de pot­reb­né, tak sa­mi, ak to bu­de pot­reb­né, tak dl­ho­do­bo. A nik­dy sa nev­zdá­me“.

K to­mu­to vý­ro­ku sa mi žia­da dopl­niť vý­rok Nic­co­lu Ma­chiavelli­ho, kto­rý na­pí­sal: „Vedz­te, že bo­jo­vať mož­no dvo­ja­kým spô­so­bom: je­den druh bo­ja, to sú zá­ko­ny, dru­hý – si­la“. Vzhľa­dom k to­mu, že pr­vý čas­to ne­pos­ta­ču­je, je zjav­né, že sa časť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ob­ra­cia v ap­li­kač­nej praxi k to­mu dru­hé­mu.

Preu­ka­zo­va­nie si­ly zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní je zá­kla­dom sú­čas­né­ho tres­tné­ho pro­ce­su a pre­to ak nie­čo tre­ba brá­niť, tak je to zá­kon­nosť, lo­gic­ké mys­le­nie a zdra­vý ro­zum v tres­tnom prá­ve a nie vy­bra­ných jed­not­liv­cov, kto­rí sa cí­tia dot­knu­tí, že si niek­to do­vo­lu­je kon­tro­lo­vať ich prá­cu.

Komentár JUDr. Petra Šamka sudcu Krajského súdu v Bratislave (Právne listy)/ hlavný denník