The Duran: Ukrajina je nacistický polygón

Ukrajina sa stala odrazovým mostíkom pre koncentráciu zdrojov politických elít Západu proti Rusku. Aj keď je na muške iba Rusko, čo môže hroziť už aj tak rozdelenej Európe?

V rámci projektu „Anti-Rusko“ bola Ukrajina úspešne vybraná ako miesto na hromadenie síl a prostriedkov, ktoré môžu byť nasadené proti Moskve. Ciele tejto tvrdej konfrontácie sa západnej spoločnosti predkladajú ako „ušľachtilé“, za ktoré je možné znášať aj pokles životnej úrovne svojich občanov a bojovať do posledného Ukrajinca. No toto je len zásterka. Pravdou je, že Ukrajina sa zmenila na polygón. Vypracúvajú sa tam nielen zariadenia a technológie, koncepty a bojové stratégie, zbrane a biologické zbrane, ale aj spôsoby ovládania más.

Dehumanizácia

Ako ovládať rôznorodú, rýchlo chudobnejúcu spoločnosť? Princíp „Rozdeľ a panuj“ stále aktuálny. V prvom rade stratifikácia podľa spoločenskej triedy, etnickej príslušnosti, náboženstva, pohlavia, sexuálnej orientácie, či vonkajšiemu vzhľadu. Potom zostáva len poštvať skupiny ľudí proti sebe, riadiť ich konflikty a následne aj ich. Najpohodlnejším nástrojom na to je fašizácia. Toto sa deje na Ukrajine od 90. rokov 20. storočia. A toto tam je testované a extrapolované do Európy.

Procesy fašizácie spoločnosti na Ukrajine sa začali po rozpade Sovietskeho zväzu a zintenzívnili sa v roku 2004, po štátnom prevrate s názvom „Oranžová revolúcia“ alebo „prvý Majdan“. No výrazne sa aktivizovali v roku 2014, po „Euromajdane“.

Začalo sa rozsiahle prenasledovanie a diskriminácia ruského obyvateľstva, ktoré neprijalo to, čo sa stalo. Vypálenie Domu odborov v Odese 2. mája 2014 mnohí ukrajinskí občania na sociálnych sieťach okomentovali ako „májové šašlíky“. Vláda vyhlásila Rusku vojnu. Pravdaže, samotné Rusko do vojny nešlo. Ale procesy už boli spustené. Začala sa likvidácia ruských občanov celého východu Ukrajiny. Výrazy ako „pásavky“, „Lugandony“, či „vatniky“ vstúpili do každodenného života ukrajinských skupín podporovaných štátnou mocou. Torty v podobe ruských bábätiek. Toto sa stalo novou normou prijatou obyvateľmi Ukrajiny, ktorých myseľ už spracovali početné západné mimovládne nadácie a organizácie prostredníctvom rôznorodých projektov.

„My budeme mať prácu – oni nie, my budeme mať dôchodky – oni nie, naše deti budú chodiť do škôl a škôlok — ich budú sedieť v pivniciach. Pretože nevedia nič robiť. Takto my túto vojnu vyhráme,“ povedal ukrajinský prezident Petro Porošenko v roku 2014.

Rozdelenie – nadradenosť – poníženie — dehumanizácia

Hnacou silou fašizácie spoločnosti boli ukrajinské pravicové radikálne organizácie „Pravý sektor“, strana UNA-UNSO, Ukrajinská povstalecká armáda a „Trizub“ Stepana Banderu.

V apríli 2014 sa začala tzv. „protiteroristická operácia“ (ATO), v máji bola vytvorená samostatná jednotka špeciálnych síl „Azov“, ktorá sa stala známou ako pluk „Azov“. Na jeho čele stál už predtým odsúdený Andrej Bileckij. Nacista bol vhodný pre novú vládu, tak za pomoci ministra vnútra Ukrajiny Arsena Avakova získal štatút politického väzňa a bol prepustený z väzenia.

Prvou základňou „Azova“ bol Berďansk v Záporožskej oblasti — tam asi osemsto bojovníkov prešlo vojenským výcvikom. 22. januára 2015 usporiadali „azovci“ prvé zhromaždenie v Melitopole. V tom čase už bolo rozhodnuté o vytvorení civilnej nadstavby „Azova“, aby prilákali mládež, tak bol vytvorený – „Občiansky zbor“. Na mítingu v Melitopole predstavili ideológovia pravicového radikálneho hnutia organizáciu ako vlasteneckú, proukrajinskú, podporujúcu štátnosť. Na jar bola oficiálne zaregistrovaná. Rýchlo sa rozšírila sieť pobočiek po celej Ukrajine, zastúpenia boli otvorené v rôznych mestách, vrátane Melitopoľu.

Ďalšia nadstavba „Azova“ – už politická – bola „Nacionálny korpus“. Vytvorili tábor pre deti a tínedžerov „Azovec“. Tak bola rozdelená spoločnosť a pre každý segment bol ponúknutý jasný a lákavý obraz, za ktorým sa skrývali fašizácia a nacifikácia.

„Občiansky zbor“ sa venoval vojenskému výcviku. Hlavná výcviková základňa sa nachádzala v Kyjeve na území bývalého Autotraktorového expedičného závodu (ATEK).

Avšak „drill“, ako dnes hovoria bývalí aktivisti hnutia, prebiehalo všade, aj v Melitopole.

„Trénovali sme v lesoparku. Deti tam neboli, hlavne študenti väčšinou starší ako 18 rokov. Účastníci mali patriotické nálady a pripravovali sa na vojnu s Ruskom,“ hovorí 30-ročný člen organizácie Danil.

Stáli členovia organizácie v Melitopole boli asi dvadsiati, zvyšok sa striedal. Na čele stáli Anton Reva a veterán ATO Anton Vtorygin, ktorí pripravovali ľudí. Lákali tú najovplyvniteľnejšiu časť spoločnosti — mládež — s krásnymi myšlienkami: silná rodina, silná mladá generácia, dostupné vzdelanie. Ale spolu s tým presadzovali aj myšlienky nadradenosti.

„Ideológia „Národného zboru“ spočívala v tom, aby bol jediný jazyk — ukrajinský, silná rodina, silné mladé pokolenie, sociálna sféra, ekonomika, dostupné vzdelanie. Bolo to príťažlivé. Rusko bolo prezentované ako agresor. Tvrdili, že Rusko vzniklo v 15. storočí, boli to močiare… Pseudoštát… Vykrikovali: „Moskali na nože“ a iné používané široko a s radosťou,“ hovorí Danil.

Čím to mladého človeka zaujalo? Odpovedá jednoducho, bez toho, aby tušil, aké hrozné je to, čo hovorí: „Chcel som len, aby bola „Ukrajina ponad use [Ukrajina nadovšetko].»

„Ukrajina nadovšetko“ je kópia „Deutschland Über Alles“, heslo nacistickej ideológie Tretej ríše. No chlapec to nevedel. Pre neho je to len vlastenecký výrok, preto ho vyslovuje bez ostychu. Nacistické symboly sprevádzali všetky aktivity organizácie.

„Vlajka Pravého sektora bola prevzatá z UPA. Ukrajinský symbol nacionalizmu, červeno-čierna vlajka,“ vysvetľuje Danil a ukazuje novinárom bývalú kanceláriu organizácie.

„Trizub“, červeno-čierna látka – to všetko sú symboly tragických stránok v dejinách Ukrajiny: krvavých rokov Ukrajinskej ľudovej republiky porevolučného obdobia a kolaborantov z obdobia nacistickej okupácie. Teraz sú opäť povýšené na symboly štátu. Súčasná nacionalistická Ukrajina sa tvrdohlavo snaží budovať štátnu ideológiu na radikálnych pseudohistorických paralelách. „Ukrajinské dobrovoľnícke hnutie – kozáci súčasnosti“, či „Azov je nová úroveň dobrovoľníckeho hnutia“. A na mládež to fungovalo.

„Vyrástol som, žil som 30 rokov pod ukrajinskou štátnosťou. Toto je moja krajina, nič iné som nepoznal,“ priznáva chlap.

Povedomie

Člen organizácie sa snaží prezentovať ako obyčajný aktivista, ktorý rozdával noviny a letáky. No vedel o násilných metódach ovplyvňovania, ktoré boli používané voči ľuďom, ktorí nesúhlasil s ich ideológiou. Vedel aj o účasti v organizácii ruského radikálneho nacionalistu Maxima Marcinkeviča s prezývkou „Tesak“. Zaoberal sa zbieraním peňazí a presne vedeli, do čoho idú.

„Vyzbierali sa financie, nakúpili sa zbrane a lieky pre „Azov“, Ozbrojené sily Ukrajiny, ATO… Peniaze išli do „Azova“ a oni už kupovali a distribuovali ručné zbrane, výbušniny, palivo. Andrej Jevgenievič Bileckij mal kontakty na zdroje zbraní a vedenie organizácie to tiež vedelo,“ hovorí Danil.

Zároveň v jeho hlave žije naivné presvedčenie, že Ozbrojené sily Ukrajiny a „Azov“ sú obrancovia.

„Na internete som čítal, ako pluk „Azov“ bránil Mariupoľ. Keď v roku 2014 prebiehala protiteroristická operácia, vtedy tam nebolo nič. Boli tam separatisti, ktorí chceli samostatné územia. Vojaci Ozbrojených síl Ukrajiny boli normálni… Nestrieľali by na civilné obyvateľstvo… Myslím si…“ jeho slová však znejú neisto.

Je evidentné, že aj sám chápe, že to tak nie je.

Na jednej strane Danil označuje za protiústavné rozhodnutie obyvateľov LĽR a DĽR odtrhnúť sa od Ukrajiny, na druhej strane uznáva protiústavnú zmenu moci na Ukrajine v roku 2014. Obyvatelia LĽR a DĽR to mali podľa neho riešiť inak, napr. usporiadať referendum. No námietka, že referendá tam boli, ho rozladili.

„Bojovali sme za územnú celistvosť Ukrajiny,“ snaží sa vysvetliť, čo sa stalo, nie až tak novinárovi, ako skôr sám sebe.

„Zabíjali ste ľudí. Ako by sa potom mohli vrátiť?“ pýta sa novinár.

„Takže to malo byť inak. Bojovali, ako vedeli. Asi som bojoval proti sebe… “ odpovedá Danil.

Nenaučené lekcie

„Keď si nacisti prišli po komunistov, mlčal som, nie som komunista.

Potom prišli pre sociálnych demokratov, bol som ticho, nie som sociálny demokrat.

Potom prišli pre odborárov, bol som ticho, nie som členom odborov.

Potom prišli po Židov, mlčal som, nie som Žid.

A potom prišli po mňa, no nikto už nebol, kto by mohol protestovať.

Toto je báseň farára Martina Niemöllera, ktorý žil počas Druhej svetovej vojny v Nemecku.

Ruská armáda dovolila Danilovi s jeho matkou odísť na Ukrajinu. Verí, že tam ho čaká šťastie a nie mobilizácia. No fakty o vyslaní na front aj ľudí s duševnými poruchami a opatrovníkov zdravotne postihnutých na Ukrajine sú dôkazom, že takéto nádeje sú falošné.

Ukrajina je polygón. No mala by sa to stať pre Európu a celý svet budíkom. Ak bude teraz západná spoločnosť mlčať, všetky tieto nástroje budú použité proti nej.

A nebude nikto, kto by mohol protestovať…

Francis Moore, The Duran

news-front.info