Svet v kríze a bezpečnostná dilema. Globálne modely bezpečnosti a ich funkčnosti

Základným cieľom nižšie uvedeného textu je zaoberať sa konceptom a modelmi globálnej bezpečnosti ako jednej z kľúčových tém štúdia globálnej politiky. Otázka bezpečnostných štúdií ako akademickej disciplíny v rámci globálnej politiky je predmetom mnohých diskusií a jedným z najprosperujúcejších spôsobov, ako sa vysporiadať s globálnou bezpečnosťou, je najprv analyzovať rôzne stanoviská, ktoré existujú v rámci výskumnej disciplíny. 

Článok sa jedným slovom pokúsi poskytnúť čitateľom základné prístupy v akademickej oblasti bezpečnostných štúdií s potrebnými osobnými poznámkami autora.

Bezpečnostná dilema a model globálnej bezpečnosti

Bezpečnostná dilema je založená na myšlienke, že bezpečnosť je cieľom, o ktorý štáty bojujú a súperia medzi sebou. Štáty v zásade musia hľadieť na svoju ochranu, najmä v „anarchickom“ svetovom systéme, v ktorom neexistuje žiadna nadnárodná autorita (ako napr. OSN alebo OEBS)[i], ktorá by bola schopná uvaliť a/alebo zabezpečiť regionálny alebo globálny poriadok IR.

V praxi sa už tradične štáty v záujme dosiahnutia svojich bezpečnostných cieľov usilovali o čoraz väčšiu moc z dôvodu, aby unikli vplyvu moci a zahraničnej politiky iných štátov, najmä susedov, ako to jasne ukazujú európske dejiny.

Takáto prax však zase spôsobuje, že ostatné štáty alebo iní aktéri v IR sa cítia viac neistí, a preto ich povzbudzuje, aby boli pripravení na najhorší scenár (konflikt, agresia, vojna). Keďže žiadny štát sa nikdy nemôže cítiť úplne bezpečne, súťaž o bezpečnosť medzi štátmi je nekonečný proces, ktorý vedie k neustálemu zvyšovaniu moci. Inými slovami, bezpečnostná dilema vyvoláva politiku na upevnenie bezpečnosti (národného) štátu, ktorá má priamy vplyv na ohrozovanie iných štátov alebo aktérov v IR, a tým vyvoláva mocenské (zvyčajne vojenské) protiakcie. 

Tento nekonečný proces v skutočnosti znižuje bezpečnosť všetkých štátov, najmä ak vieme, že v mnohých prípadoch je ofenzívna (imperialistická) zahraničná politika odôvodnená národným vyzbrojovaním „obrannými“ zbraňami (napríklad prípad USA). bezpečnostná dilema vyvoláva politiku na upevnenie bezpečnosti (národného) štátu, ktorá má priamy účinok na ohrozovanie iných štátov alebo aktérov v IR, a tým vyvoláva mocenské (zvyčajne vojenské) protiakcie.

Tento nekonečný proces v skutočnosti znižuje bezpečnosť všetkých štátov, najmä ak vieme, že v mnohých prípadoch je ofenzívna (imperialistická) zahraničná politika odôvodnená národným vyzbrojovaním „obrannými“ zbraňami (napríklad prípad USA). bezpečnostná dilema vyvoláva politiku na upevnenie bezpečnosti (národného) štátu, ktorá má priamy účinok na ohrozovanie iných štátov alebo aktérov v IR, a tým vyvoláva mocenské (zvyčajne vojenské) protiakcie.

Globálna bezpečnosť ako koncept musí byť v podstate založený na myšlienke ľudskej (individuálnej a skupinovej) bezpečnosti. IR v praxi sú však založené na práve na sebazáchovu štátov (tj ich politických režimov a spoločenských elít pri moci). Túto myšlienku zrodil Angličan Thomas Hobbes (1588-1679), ktorý tvrdil, že právo na sebazáchovu je založené na prirodzenom práve, ktoré si zároveň vyžaduje sociálny súlad medzi občanmi a štátnou mocou.

Globálna bezpečnosť preto musí byť založená predovšetkým na koncepte bezpečnosti (národného) štátu, keďže štáty sú prirodzenými formami politických združení ľudí a stále sú základnými aktérmi v IR.

Myšlienka je taká, že pravdepodobne individuálne aj občianske práva občana by boli efektívne zabezpečené len vtedy, ak by jednotlivec súhlasil s nekontrolovanou mocou štátne vládnucej elity. Preto môžeme povedať, že moderná filozofia štátnych totalitných režimov jede facto narodený Th. Hobbes.

Na základe Th. Hobbesovou bezpečnostnou filozofiou budú štáty zdôrazňovať nevyhnutnosť spoločenskej kolektivizácie na ochranu svojich bezpečnostných záujmov – takto sa prejavuje koncept kolektívnej bezpečnosti(CS) bola inštitucionalizovaná ako mechanizmus, ktorý štáty v jednom bloku používajú na to, aby neútočili alebo nevyhlásili vojnu iným štátom v rámci toho istého bloku koalície.[ii]

Členské štáty toho istého bloku akceptujú prax používať svoje kolektívne ozbrojené sily a ďalšie potrebné spôsobilosti s cieľom pomôcť a brániť druhému členskému štátu v prípade agresie zvonku.

Takáto „defenzívna“ kolektívna akcia musí pokračovať dovtedy, kým sa „agresia“ nezvráti. Podstatou takéhoto konceptu je teda tvrdenie, že „nevyprovokovaný“, agresívny útok proti ktorémukoľvek členovi organizácie bude považovaný za útok na všetky členské štáty tejto organizácie.

V praxi možno každý skutočne vyprovokovaný útok agresie ľahko označiť za „nevyprovokovaný“, ako sa to stalo napr. s prípadom Pearl Harbor v roku 1941, ako dnes vieme, že americký režim urobil všetko preto, aby vyprovokoval „nevyprovokovanú“ japonskú akciu 7. decembra. Napriek tomu, hoci sa koncept CS stal nástrojom na počítanie štátnej agresie, ponechal veľmi otvorenú otázku, ako najlepšie podporiť individuálnu alebo skupinovú (menšinovú) bezpečnosť.[iii]

Je potrebné objasniť, že samotná myšlienka bezpečnosti ľudí nie je v protiklade so záujmom národnej (štátnej) bezpečnosti – s požiadavkou, že štát musí chrániť vlastných občanov pred agresiou z vonkajšieho sveta, teda zo strany cudzieho aktéra. Myšlienka ľudskej bezpečnosti tvrdí, že najdôležitejšia pozornosť bezpečnosti sa musí klásť na jednotlivcov, nie na štát, ale štát musí chrániť všetkých svojich občanov ako ochranný dáždnik pred vonkajšou hrozbou. Tento prístup využíva individuálny pohľad na bezpečnosť, ktorý je základom národnej, regionálnej a napokon globálnej bezpečnosti. V podstate,

hlavným účelom organizácie kolektívnej bezpečnosti je poskytovať a udržiavať mierové vzťahy v rámci bloku, ktorý tvoria suverénne štáty, ale dominuje hegemón.

Koncept CS má deklaratórnu ako hlavnú úlohu udržiavať mier medzi kľúčovými aktérmi v IR, čo v praxi znamená štáty, ale v praxi je skutočným účelom systému CS len udržiavať mier a poriadok medzi členmi systému, nie však medzi systémom a zvyškom sveta.

Najlepším príkladom systému CS je dnes NATO (North Atlantic Treaty Organization), ktoré nie je žiadnym druhom globálneho bezpečnostného bloku, ale skôr len politicko-vojenskou alianciou, ktorá primárne slúži národným záujmom USA (globálnemu imperializmu) na celom svete. Napriek tomu praktická implementácia konceptu kolíše medzi dvoma modelmi:

1. Tradičný a realistickejší model rovnováhy síl; a
2. Nový po studenej vojne a utopickejší model svetovej vlády.

Myšlienka CS je určite veľmi atraktívna pre akademikov, pretože sa snaží priniesť dôležité výhody „globálnej vlády“, ale bez toho, aby zmenila základnú podstatu tradičného štátneho systému anarchie. Pojem CS z globálneho hľadiska teda znamená „systém medzinárodnej bezpečnosti, v rámci ktorého sa všetky štáty zaväzujú podniknúť spoločné kroky proti štátom, ktoré útočia“.[v]

Formálne však chce koncepcia OS aplikovať súbor tzv. zákonom ustanovené mechanizmy, ktoré sú navrhnuté tak, aby zabránili možnej agresii ktoréhokoľvek štátu proti akémukoľvek inému štátu aspoň bez formálneho povolenia OSN.[vi]

Tri možné modely globálnej bezpečnosti

Rôzni teoretici vysvetľujú rôznymi spôsobmi pomocou rôznych argumentov výhody alebo nevýhody jedného z troch možných modelov globálnej bezpečnosti : Unipolárny, Bipolárny alebo Multipolárny.

Debaty sa v podstate vedú okolo argumentov, ktorý z týchto troch modelov je najstabilnejší a predovšetkým najpokojnejší v porovnaní so všetkými ostatnými modelmi.[vii]

Tí, ktorí obhajujú Unipolárny bezpečnostný model (USM), tvrdia, že tento model poskytuje najviac bezpečnostných záruk, keďže v tomto prípade je jednoducho jedna moc (štát) v pozícii dominantného aktéra v globálnej politike a má úlohu globálneho hegemóna, alebo svetoví policajti.

Je to presvedčenie, že svetová politika môže byť väčšinou mierová, ak existuje jediný dominantný štát, ktorý je dostatočne silný na to, aby presadil mier ako globálny hegemón. Hegemón bude taký silný, že žiadny iný globálny aktér nemôže spochybniť jeho prevahu vo svetových záležitostiach a IR.

Tento model globálnej bezpečnosti prijala americká administratíva hneď po studenej vojne 1.0 a obhajoval ho najmä Zbigniew Brzezinski.ktorá sa snažila položiť akademické základy americkej hegemonickej pozície v globálnej politike, ktorej primárnym cieľom bolo destabilizovať, rozkúskovať a napokon okupovať Rusko za účelom bezplatného využívania jeho prírodných zdrojov podľa kosovského vzoru z júna 1999. ďalej. Ak by sa americkej administratíve podarilo takýto cieľ zrealizovať, globálna geopolitická hra o Euroázijský Heartland by sa definitívne vyriešila v prospech Washingtonu.

NATO bolo, je a bude od samého začiatku svojej existencie (od roku 1949) základným nástrojom koncepcie americkej politiky globálnej hegemónie, ktorá je známa aj ako Pax Americana .

NATO zostáva dodnes najmocnejšou vojenskou alianciou na svete, ktorá bola údajne založená „…na zabezpečenie bezpečnosti pre západnú Európu sa NATO stalo bezprecedentnou mierovou alianciou so stálym sekretariátom a vojenským veliteľstvom, ktoré predstavuje záväzok USA odradiť sovietsku agresiu“ .[viii]

Samotná existencia NATO po rozpade Sovietskeho zväzu však jasne dokazuje, že konečným cieľom jeho vytvorenia a fungovania nebolo „odstrašenie sovietskej agresie“, zatiaľ čo jeho (iba na východ) rozšírenie od roku 1999 naznačuje, že Rusko v skutočnosti bolo, je a bude hlavným objektom základného bodu politiky NATO o expanzii USA a globálnej hegemónii. Vojna v Kosove v rokoch 1998 – 1999, do ktorej sa sily NATO po prvý raz hlboko zapojili po svojom vzniku v roku 1949.

USM je nevyhnutne založená na myšlienke hegemónie v globálnej politike. Slovo hegemónia pochádza zo starovekého gréckeho jazyka (ako mnohé iné slová, ktoré dnes používa západný akademický svet) s autentickými prostriedkami „vedenie“.

V IR sa pojem „hegemón“ používa ako synonymum pre „vodcu“ alebo „vedúci štát“ v rámci systému (bloku) zloženého z najmenej dvoch alebo viacerých štátov. Členské krajiny bloku však musia medzi sebou nadviazať a udržiavať určité vzťahy, čo v praxi znamená, že jeden z členských štátov sa de facto stalhegemóna v rámci celého bloku týkajúceho sa rozhodovacej politiky a procedúry (napríklad USA v NATO, ZSSR vo Varšavskej zmluve alebo Nemecko v EÚ). Vedenie alebo hegemónia v systéme znamená určitý stupeň poriadku, kolektívnej organizácie a predovšetkým hierarchických vzťahov medzi členmi systému.

Politická hegemónia v IR však neexistuje sama osebe, pretože je to fenomén, ktorý existuje v rámci nejakého medzištátneho systému, ktorý je sám osebe produktom špecifických historických, politických, ekonomických, ideologických alebo iných okolností. Všetky hegemónne štáty v rámci systému majú „štrukturálnu moc“, ktorá vodcovi umožňuje zaujať centrálnu vedúcu pozíciu v jeho vlastnom vytvorenom a riadenom systéme. Všetky ostatné členské štáty sú spolupracovníkmi vedúcej úlohy hegemóna a očakávajú, že za svoju službu dostanú náležitú odmenu.

USA sú dnes najmocnejším a najimperialistickejším samostatným štátom na svete, aký kedy v histórii existoval.

Washington po 2. svetovej vojne používa NATO ako zdôvodnenie svojich globálnych hegemónnych plánov a americká schopnosť a ochota obnoviť hegemonickú úlohu vo svete má zásadný význam pre IR, svetový poriadok a globálnu bezpečnosť.

V zásade väčšina štúdií zaoberajúcich sa hegemóniou a imperializmom poukazuje na britské impérium 19. ^storočia a impérium USA po 2. svetovej vojne ako dva najúspešnejšie hegemónne prípady vo svetovej politickej histórii.[x] Obe tieto dve impériá boli formálne odôvodnené ich politiku globálneho imperializmu v rámci koncepcie USM.

Pravdepodobne najdôležitejšou nevýhodou USM je to, že unipolárny svet so silným globálnym hegemónom bude po celý čas lákať buď jednu alebo niekoľko mocností, aby sa pokúsili napadnúť hegemóna rôznymi prostriedkami. Toto je v podstate nekonečná hra, kým hegemón napokon nestratí svoju pozíciu ako taký a systém bezpečnosti sa pretransformuje do novej podoby založenej na novom bezpečnostnom modeli. Presne to sa stalo s Rímskou ríšou ako jedným z príkladov USM.

Napriek tomu v unipolárnom systéme čelí hegemón niekoľkým obmedzeniam vo svojej politike, určuje pravidlá hry v globálnej politike a obmedzuje autonómne konanie iných, ako to bolo presne v prípade USA ako „svetového policajta“ v tom čase. Nového svetového poriadku v rokoch 1990–2008.[xi] Ale na druhej strane takáto hegemonická pozícia a politika terorizácie zvyšku sveta (alebo systému) vyvoláva sebaobranné reakcie ostatných, čo nakoniec vedie k zmene rozdelenie moci medzi štáty (alebo aktérov), ktoré môže byť príčinou vojny vo väčšom meradle intenzity a priestoru. Pre porovnanie, hegemónna, rusofóbna a barbarská globálna politika USA v čase po prvej studenej vojne.

Zástancovia bipolárneho bezpečnostného modelu (BSM) však veria, že bipolarita globálnej politiky by mohla priniesť dlhodobý mier a svetovú bezpečnosť namiesto USM. V prípade BSM dve kľúčové svetové mocnosti navzájom monitorujú svoje správanie na globálnej scéne a odstraňujú tak najväčšiu časť bezpečnostnej neistoty vo svetovej politike, medzinárodných vzťahoch a zahraničných veciach spojenú s možnosťou začiatku tzv. vojny medzi veľmocami.

Multipolárny bezpečnostný model (MSM) vyzerá ako najlepšia možnosť, ako sa vysporiadať s prevenciou vojny a ochranou globálnej bezpečnosti, keďže rozloženie moci je rovnako „multi“, keďže sú menšie šance na vypuknutie vojny medzi veľmocami. MSM môže v podstate zmierňovať nepriateľstvo medzi veľmocami, pretože sú nútené vytvárať premenlivé spojenectvá, v ktorých neexistujú stáli nepriatelia. Pre mnohých výskumníkov však MSM v skutočnosti vytvára nebezpečnú neistotu práve z toho dôvodu, že vo svetovej politike je väčší počet veľmocí alebo iných mocných aktérov.

Záver

Napokon, existuje veľa argumentov o tom, čo má byť výskumným a referenčným objektom bezpečnostných štúdií , či je vojenská sila základom bezpečnosti štátu, kto bude niesť hlavnú zodpovednosť za zabezpečenie bezpečnosti, alebo čo má štúdium ako akademická oblasť spĺňať. považovať za predmet a zameranie výskumu. Základným cieľom tohto článku bolo predstaviť hlavnú cestu cez (baňa) oblasť bezpečnostných štúdií ako akademickej výskumnej disciplíny.

Vladislav B. Sotirović

O autorovi: Dr. Vladislav B. Sotirović je bývalý univerzitný profesor vo Vilniuse v Litve. Je vedeckým pracovníkom v Centre geostrategických štúdií. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.

Poznámky[i] Nadnárodný znamená byť nad suverénnym štátom alebo „nad národom“.[ii] Tento mechanizmus však neposkytuje absolútnu bezpečnosť v rámci toho istého bloku, ako ukázal prípad Talianska a Rakúsko-Uhorska v roku 1917.[iii] Podľa Správy o ľudskom rozvoji z roku 1994 (výročná publikácia UNDP) sa bezpečnosť ľudí skladá z nasledujúcich siedmich prvkov: 1. Ekonomická bezpečnosť alebo oslobodenie od chudoby; 2. potravinová bezpečnosť alebo prístup k potravinám; 3. Zdravotná bezpečnosť alebo prístup k zdravotnej starostlivosti a ochrane pred chorobami; 4. Bezpečnosť životného prostredia alebo ochrana pred znečistením životného prostredia; 5. Osobná bezpečnosť alebo fyzická bezpečnosť pred mučením, vojnou a užívaním drog; 6. bezpečnosť spoločenstva alebo prežitie tradičných kultúr a etnonárodných skupín; a 7. Politická bezpečnosť alebo ochrana pred politickým útlakom (Martin Griffiths, Terry O’Callaghan, Steven C. Roach, International Relations: The Key Concepts , Druhé vydanie, Londýn–New York: Routledge, Taylor & Francis Group, 2008, 147) .[iv] Richard W. Mansbach, Kirsten L. Taylor, Úvod do globálnej politiky , druhé vydanie, Londýn – New York: Routledge, 2012, 578.[v] Richard W. Mansbach, Kirsten L. Taylor, Úvod do globálnej politiky , druhé vydanie, Londýn – New York: Routledge, 2012, 574.[vi] Tento koncept však stratil svoju morálnu pôdu v roku 1999, keď NATO vykonalo agresiu na Juhoslovanskú zväzovú republiku na 78 dní bez uznesenia OSN o začatí „ilegálnej vojny“ proti suverénnemu štátu (Пјер Пеан, Косово : „Праведни“ рат за стварање мафијашке државе , Београд: Службени гласник, 2013, preklad z francúzštiny: Pierre, preklad z francúzštiny: Pierre, 05. preklad. Une Guerre „Juste“ pour Créer un Etat Mafieux , Librairie Arthème Fayard, 2013 ]).[vii] B ezpečnostné štúdiá ako akademická disciplína patria do širšieho predmetu medzinárodných vzťahov (IR), ktorým je štúdium celkových politických vzťahov medzi rôznymi medzinárodnými aktérmi, ale v zásade medzi suverénnymi štátmi. Hlavným záujmom bezpečnostných štúdií je globálna bezpečnosť a jej udržiavanie (Peter Hough, Understanding Global Security , druhé vydanie, Londýn–New York: Routledge, 2008, 2).[viii] Richard W. Mansbach, Kirsten L. Taylor, Úvod do globálnej politiky , druhé vydanie, Londýn – New York: Routledge, 2012, 345.[ix]

Ako priamy dôsledok agresie NATO na Srbsko a Čiernu Horu v roku 1999 sa Kosovo premenilo na americkú kolóniu (viac o tejto otázke v: Hannes Hofbauer, Experiment Kosovo: Die Rückkehr des Kolonialismus, Wien: Promedia Druck- und Verlagsges. mbh, 2008).[x] Napríklad Joshua S. Goldstein, Medzinárodné vzťahy , štvrté vydanie, New York: Longman, 2001, 92.[xi] Termín Nový svetový poriadok pôvodne zaviedol bývalý americký prezident George Bush starší v roku 1991 ako dôsledok prvej vojny v Perzskom zálive v rokoch 1990 – 1991, keď americká administratíva začala svoju imperialistickú politiku skrytého globálneho hegemóna po skončení studenej vojny. za myšlienkou globalizácie liberálneho internacionalizmu, ktorá bola údajne nemožná bez hegemónnej úlohy USA vo svetovej politike. Napriek tomu koncept Nového svetového poriadku „…bol skratkou pre politické preferencie USA a ďalší americký imperializmus“ (Jeffrey Haynes, Peter Hough, Shahin Malik, Lloyd Pettiford, World Politics , New York: Routledge, 2013, 712). Mnohí akademici a politici na začiatku dúfajú, že nový svetový poriadokprinesie lepšiu budúcnosť v IR a globálnej politike, ale veľmi skoro sa táto myšlienka stala veľmi kritizovanou, a preto myšlienka stratila akékoľvek racionálne a morálne pozadie.[xii] Михаил Ростовцев, Историја старога света: Грчка и Рим , Нови Сад: Матица9,−20р Thucydides, Peloponézska vojna , Indianapolis: Hackett Publishing Company, Inc., 1999.

globalresearch/skspravy.sk