Sudkyňa JUDr. Dana Jelinková Dudzíková o rozhodnutí exministerky spravodlivosti Kolíkovej

Členka Súdnej rady SR a sudkyňa Krajského súdu v Bratislave Dana Jelinková Dudzíková sa vo svojom článku na portáli Právne listy venovala rozhodnutiu bývalej ministerky spravodlivosti SR Márie Kolíkovej a zásade transparentnosti a otvoreného vládnutia.

Vzhľadom k tomu, že predmetom verejného záujmu fungovania súdnej moci je aj problematika disciplinárnych konaní vedených proti sudcom, skutkovo založených aj, ale nielen, na porušeniach etiky sudcov, ako aj vzhľadom k tomu, že v justícii rezonujú otázniky súvisiace s fenoménom „našich sudcov“ pestovaným bývalou ministerkou Kolíkovou (viac k tomu v článku https://www.trend.sk/pravo/rezimovi-sudcovia-zapredani-politickej-priechodnosti-ti-druhi), s čím je nerozlučne spojená otázka, či nezávislosť sudcov nie je závislá od miery názorovej zhody s vrcholným predstaviteľom výkonnej moci, bola dňa  29.07.2022 zaslaná na Ministerstvo spravodlivosti SR  mailová žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), so žiadosťou o zaslanie fotokópií všetkých podnetov na disciplinárne stíhanie sudcov, ktorým ministerka spravodlivosti SR Mária Kolíková počas výkonu svojej funkcie ministerky  spravodlivosti nevyhovela a disciplinárny návrh nepodala.

Dňa 12.08.2022 bolo doručené žiadateľovi rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR o nesprístupnení informácií, ktorým povinná osoba  žiadosti nevyhovela a požadované informácie nesprístupnila s odôvodnením, že povinná osoba nedisponuje požadovanými informáciami.Dňa 22.08.2022 bol podaný rozklad proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa 04.10.2022 bolo doručené rozhodnutie ministerky Kolíkovej, ktorým rozkladom napadnuté rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti SR potvrdila ako vecne správny a rozklad doručený Ministerstvu spravodlivosti SR zamietla. 

Proti uvedenému rozhodnutiu bola podaná dňa 11.11.2022 správna žaloba s nasledovným odôvodnením.

Rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutieMinisterstva spravodlivosti SR sú nezákonné, nakoľko  sú nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov,  a vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia.

Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia len stroho vyjadril, že sa stotožňuje so závermi a odôvodnením prvostupňového orgánu, a to bez toho, aby sa vysporiadal s  argumentáciou vznesenou v rozklade. Žalovaný len skonštatoval, že prvostupňový orgán dospel k správnemu záveru, že požadovanými informáciami nedisponuje. 

Žalovaný v zhode s prvostupňovým orgánom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 8Sži 2/2010 z 9.12.2010, ktorý je už vývojom prekonaný a žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s aktuálnou judikatúrou uvedenou v rozklade. V uvedených smeroch  sú napadnuté rozhodnutia  nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

V prvostupňovom rozhodnutí sa uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu  neplynie zákonná povinnosť povinnej osoby evidovať predmetné informácie v požadovanej forme a rozsahu, neexistuje žiaden elektronický register a osobitná registratúrna značka požadovaných listín. Sprístupnenie požadovaných informácií by si  vyžadovalo podľa povinnej osoby podrobnú lustráciu a štúdium všetkých spisov, keďže požadované informácie nie je možné získať automatizovanou selekciou zadaním požadovaných parametrov v elektronickom registratúrnom systéme ministerstva. 

Dôvody nesprístupnenia požadovaných informácií spočívajú podľa žalovaného v tom, že ministerstvo nevedie a ani nikdy neviedlo osobitný zoznam podnetov na disciplinárne stíhanie sudcov, ktorým ministerka spravodlivosti nevyhovela resp. disciplinárne návrhy nepodala, nevedie osobitnú registratúrnu značku či príznak uvedených podnetov. Od 21.marca 2020 bol zaevidovaných viac ako 2200 spisov, ktoré by bolo potrebné manuálne spracovať za účelom individuálneho posúdenia, či spĺňajú kritériá podaní požadovaných v infožiadosti.

Nesprávne právne posúdenie  žalobou napadnutých rozhodnutí je namietané s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. prehnaný právny formalizmus), znamená porušenie základných práv (viď napr. nález ústavného súdu  I.ÚS 118/2013-32). Ústavný súd pod prehnaným právnym formalizmom rozumie takú interpretáciu, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy (viď napr. uznesenie ústavného súdu  IV.ÚS 19/2012-13). 

Navyše, ústavný súd netoleruje formalistický postup, ktorý používa sofistikované odôvodňovanie na presadenie zrejmej nespravodlivosti (viď napr. uznesenie ústavného súdu  II.ÚS 176/2011-14 alebo  II.ÚS 243/07). Podľa ústavného súdu pri výklade a aplikácii právnych predpisov a zásad nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale v základných princípoch právneho štátu (viď napr. nález ústavného súdu I.ÚS 306/2010, resp. I.ÚS 118/2013-32).

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v súvislosti s výkladom čl. 26 ústavy č. I. ÚS 236/06-59, uvádza, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96).“

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 830/2016: „Krajský súd ako povinná osoba sprístupňujúca informácie odmietol podľa § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií žiadosť sťažovateľa o sprístupnenie informácie (…) na tom základe, že povinná osoba nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, na ktoré vo svojej žiadosti poukazuje sťažovateľ, v danom prípade podľa § 250j ods. 3 OSP. S týmto záverom sa stotožnili aj správne súdy, konkrétne aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku. S uvedenými závermi sa však ústavný súd stotožniť nemôže. Uvedené odôvodnenie totiž nezohľadňuje kľúčové premenné, ktoré si vzhľadom na ústavné garancie práva sťažovateľa na informácie vyžadovali byť vzaté do úvahy a byť riadne zodpovedané. Po prvé, to, že krajský súd nevedie evidenciu súdnych rozhodnutí podľa formy rozhodovania, t.j. podľa paragrafov a zákonov, ešte neznamená, že krajský súd nemá interný elektronický register podaní a rozhodnutí, resp. vhodný interný počítačový softvér, v rámci ktorého je možné dohľadať konkrétnu rozhodovaciu činnosť konkrétnych senátov krajského súdu. Krajský súd mohol a mal sťažovateľovi ako žiadateľovi objasniť, či takýmitoelektronickými prostriedkami disponuje, či ich v prípade kladnej odpovede využil pri snahe vyhovieť žiadosti sťažovateľa a s akým výsledkom. Po druhé, krajský súd mohol a mal využiť pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa postup obdobný, ako využil Krajský súd v Košiciach pri vybavovaní takmer totožnej žiadosti sťažovateľa. A teda krajský súd mohol dopytovať konkrétne senáty 9Saz a 10Saz a informovať sťažovateľa, či podľa informácií z týchto senátov existujú také rozhodnutia, aké sťažovateľ vo svojej žiadosti označil (a v prípade kladnej odpovede takéto požadované rozhodnutia, samozrejme, sprístupniť). Ústavný súd nevyslovuje, že zodpovedný pracovník za vybavenie žiadosti takýmto spôsobom reálne nepostupoval, ale bolo potrebné, aby krajský súd sťažovateľovi uvedené riadne oznámil v písomnom rozhodnutí a dal tak najavo, že sa jeho žiadosti snažil vyhovieť aj tým spôsobom, že vyťažil samotné senáty 9Saz a 10Saz s konkrétnym výsledkom. Po tretie, nič nebránilo (resp. ak bránilo, bolo potrebné to zdôvodniť) krajskému súdu, aby sťažovateľovi zaslal kópie všetkých rozhodnutí (právoplatné a anonymizované) prijatých v senátoch 9Saz a 10Saz v sťažovateľom požadovanom a označenom období (ktoré, samozrejme, krajský súd má minimálne v papierovej forme archivované – mysliac tým konkrétne spisy senátov 9Saz a 10Saz) s tým, aby si sťažovateľ sám v uvedených rozhodnutiach vyhľadal podľa jeho kľúčových bodov tie, ktoré požadoval.“

Z citácie ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií vyplýva, že povinná osoba je povinná poskytovať len informácie, ktoré má k dispozícii. Je pravdou, že zákon o slobode informácií neukladá povinnej osobe povinnosť vytvárať na základe žiadosti žiadateľov informácie, ktoré v momente podania žiadosti neexistujú. Takisto jej zákon neukladá povinnosť spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie. 

Mechanické zhromaždenie informácií z viacerých dokumentov nemožno automaticky považovať za vytvorenie novej informácie. To, že informácie nemá žalovaný v žiadnom automatizovanom alebo neautomatizovanom systéme neznamená, že ich reálne nemá. Ak ich v dispozícii má, ale v inej forme, je povinný ich sprístupniť, pričom nie je viazaný požadovaným „formátom“ informácie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžik/2/2019 zo dňa 14.novembra 2019, bod 61, a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.1S/135/2020 z 10. marca 2022). 

Za predpokladu, že by poskytovanie predmetných informácií vyžadovalo vyššie úsilie, resp. bolo časovo náročnejšie, zákon s touto situáciou počíta a v danom prípade je potrebné aplikovať ust. § 17 zákona o slobode informácií, ktoré dáva povinnej osobe možnosť predĺžiť lehotu práve z dôvodu náročnosti vyhľadávania informácií (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžik/2/2019 zo dňa 14.novembra 2019, bod 63). 

Zákon o slobode informácií predstavuje predpis verejného práva, upravujúci povinnosti povinných osôb pri aplikácii tohto zákona, ako aj rozsah práv jednotlivých oprávnených subjektov (žiadateľov). Vzťah medzi povinnou osobou a žiadateľom je vzťahom vertikálnym a konanie v zmysle zákona o slobode informácií je osobitným druhom administratívnoprávneho konania. Je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje. 

Aj keď podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje, v rozklade bolo uvedené, že informácie sú požadované vo verejnom záujme, aj na výkon  mandátu člena Súdnej rady SR – zástupcu sudcov v Súdnej rade SR.

Žalovaný aj prvostupňový orgán nesprávne právne vyložili a aplikovali na infožiadosťust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, podľa ktorého zneniakaždý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Žalovaný a ani prvostupňový orgán výslovne nepopreli disponovanie s požadovanými informáciami, čo by ani poprieť nemohli, keďže disciplinárnu návrhovú právomoc voči sudcom má aj minister spravodlivosti SR, a to podľa §15 písm. a) zákona č. 432/2021 Z.z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súduSlovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok). 

Z uvedeného vyplýva, že ministrovi spravodlivosti SR sa oficiálne doručujú podnety na disciplinárny postih sudcov, a teda musí nimi disponovať.  Na uvedenej skutočnosti nič nemení argumentácia žalovaného, že nemá  podnety na disciplinárny postih sudcov zaregistrované pod osobitnou spisovou značkou. Táto skutočnosť, ktorú žalovaný tvrdí bez ďalšieho preukázania jej pravdivosti, aj pokiaľ by bola pravdivá, však nezbavuje povinnú osobu povinnosti sprístupniť požadované informácie, ktoré ako vyplýva z vyššie uvedeného ustanovenia zákona k dispozícii musí mať.

Napadnutými rozhodnutiami došlo k  ukráteniu na právach podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií a podľa čl. 26 Ústavy SR, t.j. práva na informácie. 

Právo na informácie nie je podmienené tým, akým softvérom disponuje žalovaný resp. aké si sám prijal interné usmernenie pre prideľovanie značiek jednotlivým podaniam. Pokiaľ povinná osoba z dôvodov na jej strane nevytvorila prehľadný systém vo svojej administratíve, toto nemôže pričítať na ťarchu žiadateľov o poskytnutie informácií. Opačný výklad by znamenal otvorenie možnosti pre povinné osoby na základe vlastnej aktivity resp. z vlastného organizačného rozhodnutia obísť zákon o slobode informácií, čo je neprípustné.

Tlačová správa o podaní správnej žaloby bola zaslaná agentúre Sita, TASR, všetkým známym médiám, organizáciám Via Iuris, Zastavme korupciu, Transparency International Slovensko, Národnej rade SR – predsedovi a podpredsedom parlamentu.

Znenie tlačovej správy sa nachádza na stránke Sudnamoc.sk

Autor: JUDr. Dana Jelinková Dudzíková – sudkyňa Krajského súdu v Bratislave, členka Súdnej rady SR zvolená sudcami

Zdroj: pravnelisty.sk / InfoVojna