Sudca Šamko reaguje na Čurillu a spol., ktorí za publikovanie jeho článku o účelovej kriminalizácii sudcu Kapinaja podali na neho podnet na disciplinárne konanie

Trestne stíhaní vyšetrovatelia NAKA podali na krajského sudcu JUDr. Petra Šamka podnet na disciplinárne konanie za publikovanie článku, v ktorom opisuje, ako v súčasnosti podľa neho prebieha kriminalizácia sudcu JUDr. Ju­ra­ja Ka­pi­na­ja prostredníctvom trestného činu ohýbania práva. 

Na odposluchy štyroch vyšetrovateľov NAKA sa odvoláva Robert Fico a strana Smer, ktorá chce odvolávať ministra vnútra Romana Mikulca (OĽaNO). Samotní vyšetrovatelia sú obvinení zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a v jednom prípade aj z marenia spravodlivosti.

Problémy so zákonom však má aj sudca, ktorý vyšetrovateľov poslal do väzby – podozrievajú ho, že sa dopustil trestného činu ohýbania práva. A ďalší sudca, ktorí o prípade zverejnil článok na webe pravnelisty.sk, by mal byť podľa nich disciplinárne stíhaný.

Vlani 13. septembra policajná inšpekcia zadržala a obvinila štyroch elitných vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, dokonca aj svojho dočasného šéfa. Všeobecne sa tento zásah považoval za vrchol vojny v polícii. Hoci policajné špičky – aj vtedajší policajný prezident Peter Kovařík, odmietali hodnotenie situácie ako vojnu, priznávali, že situácia nie je celkom štandardná.

Bratislavský okresný súd štyroch vyšetrovateľov a dočasného šéfa inšpekcie poslal do väzby, krajský súd ich 1. októbra z väzby prepustil. A spochybnil aj samotné obvinenie. Generálna prokuratúra preskúmala obvinenie a minulý týždeň zverejnila svoje rozhodnutie – časť zrušila, ale časť obvinenia potvrdila.

Ani politická scéna nezostala bokom. Predseda parlamentu a líder vládneho hnutia Sme rodina Boris Kollár hovoril o tzv. Čurillovskej mafii, podľa jedného z vyšetrovateľov.
Národná kriminálna agentúra začala neskôr vyšetrovať sudcu okresného súdu Juraja Kapinaja, podozrivý je z nového trestného činu – ohýbania práva.

K tomu sa vyjadril sudca krajského súdu v Bratislave Peter Šamko. Upozornil, že vyšetrovateľ chce od Kapinaja vysvetlenie svojho rozhodnutia, hoci to je súčasťou rozhodnutia o väzbe vyšetrovateľov.

Poukázal aj na chybu, ktorú vyšetrovateľ urobil – žiadal o zbavenie mlčanlivosti sudcu, ale nesprávny súd. Zároveň Šamko upozorňuje, že sa môžu naplniť pochybnosti, ktoré boli pri zavádzaní tohoto nového trestného činu.

„Či tento trestný čin nebude využívaný na šikanu sudcov a či nebude slúžiť na to, ab polícia (namiesto odmietnutia trestného oznámenia) nezačala konať len preto, že sa s nejakým rozhodnutím konkrétneho sudcu nestotožňuje a aby tak ‚trestala’sudcu za jeho postup, či právny názor,“ napísal Šamko 22. januára.

Teraz má čeliť disciplinárnemu konaniu on sám.

„Vyšetrovatelia, ktorých prípad je dostatočne mediálne známy, podali na mňa podnet na začatie disciplinárneho konania pre môj článok…, ktorý sa týkal trestného činu ohýbania práva a jeho dokazovania,“ píše Šamko najnovšie.

Sudca: Majú na mňa ‚spadeno‘

Šamko považuje podnet vyšetrovateľov za „absolútne nedôvodný“.

Podľa neho „majú títo vyšetrovatelia voči jeho osobe zjavnú antipatiu (nie je mi jasné prečo)“. „Ako hovoria Česi, majú na mňa ‚spadeno‘ (Česi toto slovo veľmi pekne definujú tak, že ‚na někoho ci na něco máme zálusk, obvykle ne s úplně kladnými úmysly‘),“ dodáva.

„Tento môj názor možno vyvodiť už len z toho, že v čase rozhodovania krajského súdu o sťažnosti ohľadne ich väzby namietali moju zaujatosť (čo viem z médií) a to napriek tomu, že som vo veci vôbec nerozhodoval, bol som dokonca na dovolenke,“ pokračuje Šamko.

Po námietke zaujatosti nasleduje podnet na disciplinárne stíhanie. To pripomína Šamkovi stupňovanie snahy vyšetrovateľov, lebo po disciplinárnom stíhaní už môže nasledovať zrejme len trestné stíhanie.

„Ale aj o snahu zastrašiť ma v mojej publikačnej činnosti (všetci predsa vieme, že podávatelia podnetu sú v médiách prezentovaní ako vplyvné osoby v polícii a na ich podnet sa možno pozerať aj touto optikou),“podotýka sudca krajského súdu.

Za ktoré výroku žiadajú stíhanie sudcu

Vyšetrovatelia Šamka obviňujú z porušenia povinnosti mlčanlivosti sudcu, lebo zverejnil žiadosť vyšetrovateľa o zbavenie mlčanlivosti sudcu Kapinaja.

Podľa nich Šamko vyvíjal skrytý nátlak na predsedu okresného súdu, ako má vo veci rozhodnúť. Ďalej im prekáža, že kritizoval právnu úpravu trestného činu ohýbania práva a „vyjadroval negatívny postoj k tomuto trestnému činu“. Ako podotýka Šamko: „S dovetkom, že keď chcem kritizovať právnu úpravu, mám ísť do parlamentu.“

Stíhaný by mal byť aj za to, že v článku zásadne „vykonal obhajobu podozrivého sudcu“. Podľa vyšetrovateľov mal vyzradiť, že prebieha vyšetrovanie tohto prípadu.

„A dokonca, že mojou kritikou činu ohýbania práva vznikli dôvodné pochybnosti o mojej nestrannosti a to vo vzťahu ku všetkým budúcim konaniam, ktoré sa budú týkať trestného činu ohýbania práva, ktoré napadnú na krajský súd,“ dodal Šamko.

Kto nemlčal?

Šamko odmieta, že by sa o vyšetrovaní sudcu Kapinaja dozvedel pri práci sudcu.

„Už je to minimálne dva roky, čo v publikačnej činnosti kritizujem neustále úniky zo spisov, keď vo verejnom priestore často kolujú rôzne uznesenia o vznesení obvinenia, výpovede obvinených či svedkov, nahrávky z chaty, ktoré sa následnej zverejňujú a komentujú. Taktiež sa stáva, že súčasťou tohto kolobehu vo verejnom priestore sa stane aj napríklad podnet na moje disciplinárne konanie (ktorým disponovali novinári skôr ako ja), alebo aj žiadosť vyšetrovateľa o zbavenie mlčanlivosti sudcu,“ píše Šamko s tým, že takto sa môže uniknutý dokument stať predmetom odbornej diskusie.

Svoj článok na webe považuje za odborný text. „To som napokon aj uviedol, že žiadosť som videl z pozície predsedu trestnoprávneho kolégia a je vhodná na odbornú diskusiu o jej obsahovej správnosti,“ pokračuje.

Sudca krajského súdu odmieta, že by vyvíjal nátlak – nie je totiž ako predseda trestnoprávneho kolégia krajského súdu nadriadeným predsedovi okresného súdu. „Tieto vzťahy sú úplne iné ako vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v polícii, z ktorých zrejme podávatelia podnetu vychádzali, keď prezentovali svoje nepodložené domnienky, že predseda súdu sa fakticky musí spravovať obsahom môjho článku len preto, že pracuje na okresnom súde,“podotýka Šamko.

Pripomína, právom sudcu je vykonávať publikačnú činnosť a „doposiaľ nebola zavedená cenzúra na kritiku postupov polície, ktorej sa fakticky podávatelia podnetu dovolávajú“.
Dodáva, že štyria vyšetrovatelia jemu vyčítajú obhajobu „podozrivého“ sudcu, ale nedali podnet napríklad na policajného prezidenta či prokurátora špeciálnej prokuratúry, ktorí sa negatívne vyjadrovali o ich trestnom stíhaní, ktorí „nad rámec výkonu svojej funkcie pôsobia vo veci, ktorá je len v prípravnom neverejnom konaní verbálne ako ich obhajcovia“.

Za absurdné krajský sudca považuje tvrdenie, že vyzradil podozrivému sudcovi, že sa vedie trestné konanie. Upozorňuje, že už 10. novembra 2021 poslanec OĽaNO Andrej Stančík informoval, že podal v tomto prípade trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ohýbania práva. Toho sa mohol dopustiť len sudca Kapinaj, ktorý vyšetrovateľov vzal do väzby.

A potom vysvetľuje, že aj samotný vyšetrovateľ predsa chcel, aby sa sudca dozvedel o stíhaní, keďže žiadal o zbavenie jeho mlčanlivosti. Šamko ozrejmuje, že ak by predseda súdu vyhovel žiadosti, musí to oznámiť aj dotknutému sudcovi.

Prečítajte si celú reakciu bratislavského krajského sudcu Petra Šamka:

K podnetu na disciplinárne konanie voči sudcovi za publikovanie článku

Úče­lom toh­to prís­pev­ku je pos­kyt­núť vy­jad­re­nie k návr­hu (pod­ne­tu) na mo­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie, kto­rý po­da­li šty­ria vy­šet­ro­va­te­lia oh­ľad­ne jed­né­ho môj­ho člán­ku. Vzhľa­dom k to­mu, že ma už via­ce­rí no­vi­ná­ri žia­da­li o vy­jad­re­nie k to­mu­to pod­ne­tu, kto­rým už dis­po­no­va­li, mám za to, že pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie je už ve­cou ve­rej­nou a tak som sa roz­ho­dol vy­jad­riť sa k ne­mu tak­tiež ve­rej­ne a to aj z dô­vo­du, aby som sa ne­mu­sel oso­bit­ne vy­jad­ro­vať via­ce­rým no­vi­ná­rom. 

A/ o čo vlas­tne ide

Vy­šet­ro­va­te­lia, kto­rých prí­pad je dos­ta­toč­ne me­diál­ne zná­my, po­da­li na mňa pod­net na za­ča­tie dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia pre môj člá­nok, kto­rý som pub­li­ko­val na tom­to webe a kto­rý sa tý­kal tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a je­ho do­ka­zo­va­nia s tým, že po­doz­ri­vou oso­bou zo spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu má byť sud­ca Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, kto­rý tých­to vy­šet­ro­va­te­ľov vzal do väz­by. Ide o ten­to člá­nok

http://www.prav­ne­lis­ty.sk/clan­ky/a1047-k-uce­lo­vej-kri­mi­na­li­za­cii-sud­cu-pros­tred­nic­tvom-tres­tne­ho-ci­nu-ohy­ba­nia-pra­va

Vy­šet­ro­va­te­lia ma v pod­ne­te ob­vi­ni­li,

– že som po­ru­šil po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu, keď som zve­rej­nil žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa o za­ba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti po­doz­ri­vé­ho sud­cu,

– že som svo­jím ná­zo­rom vy­jad­re­ným v člán­ku vy­ko­ná­val skry­tý nát­lak na pred­se­du ok­res­né­ho sú­du ako má vo ve­ci roz­hod­núť o tej­to žia­dos­ti, na­koľ­ko vy­ko­ná­vam (ok­rem fun­kcie sud­cu) aj fun­kciu pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia kraj­ské­ho sú­du,

– že som kri­ti­zo­val práv­nu úp­ra­vu tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a vy­jad­ro­val ne­ga­tív­ny pos­toj k to­mu tres­tné­mu či­nu (s do­vet­kom po­dá­va­te­ľov, že keď chcem kri­ti­zo­vať práv­nu úp­ra­vu mám ísť do parla­men­tu),

–  že som v člán­ku v zá­sa­de vy­ko­nal ob­ha­jo­bu po­doz­ri­vé­ho sud­cu,

– že som vy­zra­dil svo­jím člán­kom, že pre­bie­ha vy­šet­ro­va­nie oh­ľad­ne toh­to prí­pa­du a sud­cu ok­res­né­ho sú­du

– a do­kon­ca, že ma­jou kri­ti­kou tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vznik­li dô­vod­né po­chyb­nos­ti o mo­jej nes­tran­nos­ti a to vo vzťa­hu ku všet­kým bu­dú­cim ko­na­niam, kto­ré sa bu­dú tý­kať tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, kto­ré na­pad­nú na kraj­ský súd.

Po­va­žu­jem ar­gu­men­tá­ciu pod­ne­tu za zjav­ne práv­ne nes­práv­nu a v niek­to­rých jej čas­tiach aj za vy­slo­ve­ne roz­por­nú s via­ce­rý­mi zá­kon­mi. Tak­že k jed­not­li­vým vý­tkam.

A/ k údaj­né­mu po­ru­še­niu po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti

V pr­vom ra­de je nut­né uviesť, že o žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa o zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti sud­cu JUDr. Ka­pi­na­ja som sa ne­doz­ve­del pri vý­ko­ne fun­kcie sud­cu, na­koľ­ko tá­to žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa ne­bo­la sú­čas­ťou žiad­nej ve­ci, v kto­rej vy­stu­pu­jem ako zá­kon­ný súd­ca, te­da vo ve­ci, kto­rá by na­pad­la do se­ná­tu, do kto­ré­ho som za­ra­de­ný rozvr­hom prá­ce, res­pek­tí­ve do aké­ho­koľ­vek iné­ho se­ná­tu na kraj­skom sú­de. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že som ani teo­re­tic­ky ne­mo­hol po­ru­šiť po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 30 ods. 10 zá­ko­na č. 385/2000 Z.z., kto­rá sa vy­slo­ve­ne via­že na vý­kon fun­kcie sud­cu.

Rov­na­ko tak som sa o tej­to žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa ne­doz­ve­del z po­zí­cie vy­ko­ná­va­nia fun­kcie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, na­koľ­ko pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia nez­ba­vu­je sud­cu po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti a pre­to vy­šet­ro­va­teľ ne­mal žiad­ny dô­vod, aby mi ta­kú­to žia­dosť za­slal na vy­ba­ve­nie ako pred­se­do­vi tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia (čo ani neu­ro­bil), res­pek­tí­ve, aby mi bo­la da­ná na vy­ba­ve­nie kým­koľ­vek iným, keď­že to­to op­ráv­ne­nie ne­pat­rí do prá­vo­mo­ci pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, ale do kom­pe­te­cie pred­se­du sú­du (v mo­jom člán­ku som pri­tom vy­slo­ve­ne uvie­dol, že zo žia­dos­ti vy­plý­va, že bo­la vy­šet­ro­va­te­ľom za­sla­ná pred­se­do­vi sú­du a nie pred­se­do­vi tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia).

Na­vy­še, kom­pe­ten­cie, či po­vin­nos­ti pred­se­du ko­lé­gia ani neup­ra­vu­je zá­kon č. 385/2000 Z.z. o sud­coch a prí­se­dia­cich (na kto­rý neus­tá­le v pod­ne­te pou­ka­zu­jú po­dá­va­te­lia), ale § 17 ods. 4 zá­ko­na č. 757/2004 Z.z. o sú­doch, pri­čom fun­kcia pred­se­du ko­lé­gia nie je ani fun­kciou sud­cu v zmys­le zá­ko­na o sud­coch a prí­se­dia­cich (zá­kon­ný sud­ca), ale ide o vý­kon čis­to od­bor­nej a or­ga­ni­zač­nej fun­kcie v zmys­le úpl­ne iné­ho zá­ko­na (§ 17 ods. 2 zá­kna č. 757/2004 Z.z.), pri­čom vý­kon tej­to fun­kcie sa ne­tý­ka roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sud­cu vo ve­ciach, v kto­rých je zá­kon­ným sud­com (súd­nic­tvo na sú­de vy­ko­ná­va­jú sud­co­via a nie pred­se­da ko­lé­gia – § 11 ods. 1 zá­ko­na o sú­doch).

Už je to mi­ni­mál­ne dva ro­ky čo v pub­li­kač­nej čin­nos­ti kri­ti­zu­jem neus­tá­le úni­ky zo spi­sov, keď vo ve­rej­nom pries­to­re čas­to ko­lu­jú rôz­ne uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, vý­po­ve­de ob­vi­ne­ných, či sved­kov, nah­ráv­ky z cha­ty, kto­ré sa nás­led­ne zve­rej­ňu­jú a ko­men­tu­jú. Tak­tiež sa stá­va že sú­čas­ťou toh­to ko­lo­be­hu vo ve­rej­nom pries­to­re sa sta­ne aj nap­rík­lad pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie (kto­rým dis­po­no­va­li no­vi­ná­ri skôr ako ja) ale­bo aj žia­dosť vy­šet­ro­va­te­ľa o zba­ve­nie ml­čan­li­vos­ti sud­cu. Za ta­kej­to si­tuácie má prís­tup k ta­ké­mu­to ma­te­riá­lu kto­koľ­vek a mô­že sa stať aj pred­me­tom od­bor­nej dis­ku­sie (to sa sta­lo aj v da­nom prí­pa­de).

Vzhľa­dom k to­mu, že z tej­to žia­dos­ti vy­plý­va­li sku­toč­nos­ti tý­ka­jú­ce sa tres­tné­ho sud­cu pô­so­bia­ce­ho v ob­vo­de Bra­tis­lav­ské­ho kra­ja a no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, kto­ré­mu som sa už v pred­chá­dza­jú­cich me­sia­coch pub­li­kač­ne ve­no­val, roz­ho­dol som sa pub­li­ko­vať svoj práv­ny ná­zor na tú­to žia­dosť a to nie z po­zí­cie sud­cu, ale z od­bor­nej po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia a ot­vo­riť tak dis­ku­siu o tej­to té­me. To som na­po­kon aj uvie­dol v sa­mot­nom člán­ku (mo­ja ve­ta uve­de­ná v člán­ku, že „žia­dosť som vi­del z po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia a je vhod­ná na od­bor­nú dis­ku­siu o jej ob­sa­ho­vej správ­nos­ti“ zna­me­ná, že som na ňu na­hlia­dal z od­bor­nej po­zí­cie pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia, na­koľ­ko sa tý­ka­la od­bor­ných tres­tnop­ráv­nych otá­zok do­ka­zo­va­nia no­vé­ho tres­tné­ho či­nu a tres­tné­ho sud­cu pô­so­bia­ce­ho v Bra­tis­lav­skom kra­ji).

Ako oso­ba, kto­rá za­stá­va od­bor­nú fun­kciu pred­se­du tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia po­va­žu­jem za vec ve­rej­né­ho zá­uj­mu, aby sa od­bor­ne dis­ku­to­va­lo o tom, ako sa v praxi ve­die do­ka­zo­va­nie pri no­vom tres­tnom či­ne ohý­ba­nia prá­va, keď­že sa tý­ka sud­cov a do­po­siaľ ta­ký­to trest­ný čin v práv­nom po­riad­ku SR neexis­to­val (nie je te­da dos­ta­toč­ne jas­né ako ho správ­ne do­ka­zo­vať). Člá­nok bol zá­ro­veň mys­le­ný aj ako apel na Súd­nu ra­du SR (čo vy­plý­va z pos­led­nej ve­ty člán­ku), na­koľ­ko oh­ľad­ne toh­to tres­tné­ho či­nu dis­po­nu­je ur­či­tý­mi kom­pe­ten­cia­mi (§ 9 ods. 2 Tr. por.).  Žiad­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sud­cu, kto­rá sa tý­ka vý­ko­nu je­ho fun­kcie tu pre­to nep­ri­chá­dza do úva­hy.

V tom­to sme­re mô­že byť pod­net­nou aj kau­za pro­ku­rá­to­ra JUDr. Va­si­la Špir­ka, v kto­rej som v ro­ku 2016 zve­rej­nil a ko­men­to­val uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia to­mu­to pro­ku­rá­to­ro­vi (ani vte­dy som uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mal v dis­po­zí­cii z ti­tu­lu vý­ko­nu fun­kcie sud­cu, či inej fun­kcie a je­ho zve­rej­ne­ním som te­da ne­mo­hol po­ru­šiť po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti sud­cu), pri­čom Sud­cov­ská ra­da Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­va sa za­obe­ra­la tým, či som prá­ve ko­men­to­va­ním a zve­rej­ne­ním uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia pro­ku­rá­to­ra JUDr. Va­si­la Špir­ka ne­po­ru­šil ne­ja­ké po­vin­nos­ti sud­cu (iné než po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti). Sud­cov­ská ra­da žiad­ne po­ru­še­nie po­vin­nos­tí sud­cu ne­zis­ti­la s ná­zo­rom, že neš­lo o vec pre­jed­ná­va­nú súd­mi a ani o vec, kto­rú by pre­jed­ná­val dot­knu­tý sud­ca.  Na­vy­še, ten­to vý­klad ne­bol vô­bec oje­di­ne­lý, bol v praxi bež­ne za­uží­va­ný a nap­rík­lad aj Zdru­že­nie za ot­vo­re­nú jus­tí­ciu vy­da­lo v tom ča­se (10.08.2016) ve­rej­né vy­hlá­se­nie, v kto­rom slo­va­mi JUDr. Ka­ta­rí­ny Ja­vor­čí­ko­vej vy­slo­ve­ne uvied­li, že

„Sud­ca nie je a ne­mô­že byť úpl­ne v ús­tra­ní reál­ne­ho ži­vo­ta, kto­ré­ho je sú­čas­ťou a ne­mož­no od ne­ho po­ža­do­vať, aby reali­tu ig­no­ro­val. V tej­to ve­ci Pe­ter  Šam­ko ne­bol, a ani nie je, ako sud­ca čin­ný. Nie je ani prav­de­po­dob­né, že by pred­met­ná vec moh­la byť pri­de­le­ná v bu­dúc­nos­ti do je­ho súd­ne­ho od­de­le­nia. Tak ako je  le­kár aj mi­mo vý­ko­nu služ­by po­vin­ný za­siah­nuť na ochra­nu bez­pros­tred­ne oh­ro­ze­né­ho ži­vo­ta či zdra­via iné­ho člo­ve­ka, tak aj člen kaž­dej práv­nic­kej pro­fe­sie má mo­rál­no-etic­ký zá­vä­zok pris­pie­vať k zvy­šo­va­niu práv­ne­ho po­ve­do­mia spo­loč­nos­ti a zlep­šo­va­niu fun­go­va­nia práv­ne­ho štá­tu. Ak sud­ca vní­ma, že niek­to­ré zlož­ky štát­nej mo­ci tý­mi­to hod­no­ta­mi pohŕda­jú ale­bo ich ig­no­ru­jú, či ich do­kon­ca oh­ro­zu­jú, má mo­rál­no-etic­kú po­vin­nosť neml­čať“.

B/ k údaj­né­mu skry­té­mu nát­la­ku na pred­se­du sú­du a k údaj­nej ob­ha­jo­be „po­doz­ri­vé­ho“ sud­cu

Vo svo­jom člán­ku som uvá­dzal vý­hrad­ne svo­je ná­zo­ry a je ne­po­cho­pe­ním vzťa­hov súd­nej sús­ta­vy (§ 5 zá­ko­na o sú­doch) tvr­diť, že som svo­jou pub­li­kač­nou čin­nos­ťou mo­hol vy­ví­jať ne­ja­ký skry­tý nát­lak na roz­hod­nu­tie pred­se­du sú­du o žia­dos­ti vy­šet­ro­va­te­ľa. Pred­se­da tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia kraj­ské­ho sú­du to­tiž nie je a nik­dy ani ne­bol na­dria­de­ným pred­se­do­vi Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III a ne­má vo­či ne­mu žiad­ne prí­ka­zo­vé op­ráv­ne­nia (tie­to vzťa­hy sú te­da úpl­ne iné ako vzťa­hy na­dria­de­nos­ti a po­dria­de­nos­ti v po­lí­cii, z kto­rých zrej­me po­dá­va­te­lia pod­ne­tu vy­chá­dza­li, keď pre­zen­to­va­li svo­je ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky, že pred­se­da sú­du sa fak­tic­ky mu­sí spra­vo­vať ob­sa­hom môj­ho člán­ku len pre­to, že pra­cu­je na ok­res­nom sú­de). To, či si či­ta­teľ nie­čo zo­be­rie z od­bor­né­ho člán­ku je vy­slo­ve­ne iba na ňom, pri­čom je prá­vom sud­cu vy­ko­ná­vať pub­li­kač­nú čin­nosť a do­po­siaľ eš­te ne­bo­la za­ve­de­ná cen­zú­ra na kri­ti­ku pos­tu­pov po­lí­cie, kto­rej sa fak­tic­ky po­dá­va­te­lia pod­ne­tu do­vo­lá­va­jú.

Ak sa po­dá­va­te­ľom pod­ne­tu zdá, že je v mo­jom člán­ku uve­de­ná fak­tic­ky ob­ha­jo­ba po­doz­ri­vé­ho sud­cu, tak ho zjav­ne po­zor­ne ne­čí­ta­li, pre­to­že je­ho pod­sta­tou bo­lo po­le­mi­zo­vať o do­ka­zo­va­ní, te­da o tom, či si vy­šet­ro­va­teľ ne­má zis­ťo­vať re­le­van­tné sku­toč­nos­ti štú­diom spi­su a roz­hod­nu­tia sud­cu, a nie vý­slu­chom sud­cu a či vô­bec by mo­hol sud­ca na vý­slu­chu do­vys­vet­ľo­vať svo­je roz­hod­nu­tie aj mi­mo rá­mec je­ho od­ôvod­ne­nia. Rov­na­ko tak člá­nok ob­sa­hu­je upo­zor­ne­nie, že len sa­mot­ný fakt zru­še­nia roz­hod­nu­tia ok­res­né­ho sú­du sťaž­nos­tným, či od­vo­la­cím sú­dom ne­mô­že byť tres­tným či­nom ohý­ba­nia prá­va (čo ok­rem iné­ho ne­po­chyb­ne vy­plý­va aj z dô­vo­do­vej sprá­vy k tres­tné­mu či­nu ohý­ba­nia prá­va, pri­čom v člán­ku som uvá­dzal aj to, ke­dy by o trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va ísť moh­lo – ak by iš­lo o svoj­voľ­né roz­hod­nu­tia bez opo­ry v zá­ko­ne – to však už po­dá­va­te­lia pod­ne­tu tak­tne za­ml­ča­li).

Je to ur­či­tý pa­ra­dox, že prá­ve po­dá­va­te­lia pod­ne­tu mi vy­čí­ta­jú ob­ha­jo­bu „po­doz­ri­vé­ho“ sud­cu, keď nap­rík­lad o tres­tnom stí­ha­ní po­dá­va­te­ľov pod­ne­tu sa ne­ga­tív­ne ve­rej­ne vy­jad­ro­va­lo veľ­ké množ­stvo osôb, me­dzi ni­mi nap­rík­lad aj pro­ku­rá­tor úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry, či po­li­caj­ný pre­zi­dent a nie je mi zná­me, že by na nich po­dá­va­te­lia pod­ne­tu da­li návrh na za­ča­tie dis­cip­li­nár­ne­ho ko­na­nia z dô­vo­du, že nad rá­mec vý­ko­nu svo­jej fun­kcie pô­so­bia vo ve­ci, kto­rá je len v príp­rav­nom ne­ve­rej­nom ko­na­ní, ver­bál­ne ako ich ob­haj­co­via.

C/ k údaj­né­mu „vy­zra­de­niu“ ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia

Za vy­slo­ve­ne ab­sur­dné po­va­žu­jem tvr­de­nie, že som mo­jím člán­kom vy­zra­dil po­doz­ri­vé­mu sud­co­vi, že sa ve­die tres­tné ko­na­nie oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vo ve­ci, v kto­rej roz­ho­do­val a mal by byť po­doz­ri­vým.

Už dňa 10.11.2021 ve­rej­ne (prev­za­té to bo­lo via­ce­rý­mi web­mi a je to ľah­ko doh­ľa­da­teľ­né na inter­ne­te) in­for­mo­val pos­la­nec stra­ny OĽaNO An­drej Stan­čík, že po­dal tres­tné ozná­me­nie v sú­vis­los­ti s kau­zou ob­vi­ne­nia šty­roch vy­šet­ro­va­te­ľov NA­KA a to aj pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va (vzhľa­dom k to­mu, že tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va sa mô­že do­pus­tiť fak­tic­ky iba sud­ca, mu­se­lo byť kaž­dé­mu jas­né, že sa tu má na mys­li vý­hrad­ne sud­ca JUDr. Ka­pi­naj, kto­rý vy­šet­ro­va­te­ľov vzal do väz­by). Kaž­dý te­da ve­del ale­bo mo­hol ve­dieť, že sa ta­ké­to tres­tné ko­na­nie na po­lí­cii ve­die, keď­že bo­lo po­da­né tres­tné ozná­me­nie, pri­čom ten­to oznam pri­šiel o viac ako dva me­sia­ce skôr, než som pub­li­ko­val svoj člá­nok (to­to tres­tné ozná­me­nie pos­lan­ca som uvá­dzal už vo svo­jom pred­chá­dza­jú­com člán­ku o ohý­ba­ní prá­va zo dňa 15.11.2021 v čas­ti v kto­rej som ma­po­val ve­rej­ne pre­zen­to­va­né tres­tné ozná­me­nia na sud­cov a kde som kri­ti­zo­val nap­rík­lad aj ve­rej­ne oh­lá­se­né tres­tné ozná­me­nie na sud­ky­ňu špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du pre ohý­ba­nie prá­va). 

Tvr­diť te­da, že sa ve­rej­nosť doz­ve­de­la o pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní až z môj­ho člán­ku je za­vá­dza­jú­ce a nep­rav­di­vé.

Na­vy­še, sám vy­šet­ro­va­teľ chcel, aby sa to sud­ca, kto­ré­ho sa tres­tné ozná­me­nie tý­ka, doz­ve­del (a aby vy­po­ve­dal k ve­ci), keď­že po­žia­dal pred­se­du sú­du o zba­ve­nie je­ho ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko ak mu pred­se­da sú­du vy­ho­vie, mu­sí byť tá­to sku­toč­nosť ozná­me­ná aj dot­knu­té­mu sud­co­vi, pre­to­že sud­ca mu­sí byť in­for­mo­va­ný o tom, že bol zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti a v akej ve­ci bol zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti, na­koľ­ko inak by ne­ve­del po­sú­diť, či mu vo vý­po­ve­di neb­rá­ni po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti (sám vy­šet­ro­va­teľ te­da chcel, aby sud­ca mo­hol vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní po­doz­ri­vej oso­by pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, te­da aby ve­del o čom sa ve­die pred­príp­rav­né ko­na­nie).

D/ k údaj­nej nep­rí­pus­tnej kri­ti­ke tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a k po­ru­še­niu ne­zau­ja­tos­ti pri mož­nom ná­pa­de toh­to tres­tné­ho či­nu na kraj­ský súd

Ab­so­lút­ne mi­mo od­bor­né ar­gu­men­ty je tvr­de­nie po­dá­va­te­ľov pod­ne­tu, že mo­jou kri­ti­kou tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vznik­li dô­vod­né po­chyb­nos­ti o mo­jej nes­tran­nos­ti a to vo vzťa­hu ku všet­kým bu­dú­cim ko­na­niam, kto­ré sa bu­dú tý­kať tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va, na­koľ­ko sa mô­že stať, že dot­knu­tý prí­pad sud­cu JUDr. Ka­pi­na­ja, či aký­ko­veľk iný prí­pad tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va by mo­hol byť pre­jed­ná­va­ný sú­dom, na kto­rom pô­so­bím.

Vzhľa­dom k to­mu, že po­dá­va­te­lia pod­ne­tu sú vy­šet­ro­va­te­lia, je pre mňa to­to tvr­de­nie šo­ku­jú­ce. Trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák. to­tiž pat­rí do vý­hrad­nej pô­sob­nos­ti Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (§ 14 písm. p) Tr. por.) a za sú­čas­tnej práv­nej úp­ra­vy nie je mož­né, aby ta­ký­to trest­ný čin na­pa­dol na vy­ba­ve­nie na kraj­ský súd (a to ani teo­re­tic­ky).

Na­vy­še, to, že sa v pub­li­kač­nej čin­nos­ti kri­ti­zu­je nap­rík­lad práv­na úp­ra­va (kon­krét­ny trest­ný čin, či je­ho de­fi­ní­cia) je úpl­ne bež­né (to je pod­sta­ta od­bor­nej práv­nej dis­ku­sie). Sám som kri­ti­zo­val vo svo­jej dl­ho­roč­nej pub­li­kač­nej čin­nos­ti via­ce­ré tres­tné či­ny, nap­rík­lad da­ňo­vé, dro­go­vé, či príl­iš ve­ľa pod­vod­ných tres­tných či­nov a na­pos­le­dy nap­rík­lad aj návrh na za­ve­de­nie no­vé­ho tres­tné­ho či­nu ší­re­nia nep­rav­di­vej in­for­má­cie. Po­mer­ne bež­ne aj po­li­caj­ti, a to aj na mo­jom webe, kri­ti­zu­jú práv­nu úp­ra­vu, nap­rík­lad príl­iš­ný for­mal­izmus v tres­tnom pro­ce­se a po­dob­ne. Kri­ti­zo­vať, či spo­chyb­ňo­vať sú­čas­nú, či prip­ra­vo­va­nú práv­nu nor­mu je zá­kla­dom od­bor­nej pub­li­kač­nej čin­nos­ti a je prek­va­pu­jú­ce, že to po­dá­va­te­lia pod­ne­tu, ako po­li­caj­ti, kto­rí by ma­li byť od­bor­ne zdat­ní, ne­ve­dia (a ako to uvá­dza­jú vo svo­jom pod­ne­te, iš­lo o kri­ti­ku mi­mo mo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, te­da o kri­ti­ku na ta­kom mies­te, kam ta­ká­to kri­ti­ka pat­rí, t. j. do od­bor­né­ho ča­so­pi­su a nie do roz­hod­nu­tia). Ak by sa ak­cep­to­val ta­ký poh­ľad na od­bor­nú pub­li­kač­nú čin­nosť, aký pre­zen­tu­jú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu, po­tom by sa o prá­ve (či kon­krét­nych práv­nych nor­mách) vô­bec ne­moh­lo pí­sať.

Cel­ko­vo som za pos­led­né ob­do­bie pub­li­ko­val už tri člán­ky k tres­tné­mu či­nu ohý­ba­nia prá­va (vrá­ta­ne to­ho, na kto­rý pou­ka­zu­jú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu), pri­čom ani v jed­nom ne­vy­bo­či­lo mo­je ko­na­nie z hra­níc prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu a prá­va na ší­re­nie in­for­má­cií a už vô­bec nie je mož­né dos­pieť k zá­ve­ru, že by tý­mi­to člán­ka­mi moh­la byť na­ru­še­ná dôs­toj­nosť sud­cov­skej fun­kcie ale­bo prísť k oh­ro­ze­niu ne­zá­vis­lé­ho, či nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia sú­dov. Tre­ba opä­tov­ne zvý­raz­niť, že ani je­den z člán­kov sa ne­tý­kal mo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti, ale iš­lo v pr­vom ra­de o kri­ti­ku práv­nej úp­ra­vy a v dru­hom ra­de o kri­ti­ku pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní pri ve­de­ní do­ka­zo­va­nia; nič z uve­de­né­ho ne­moh­lo a ani ne­bo­lo spô­so­bi­lé za­siah­nuť do dôs­toj­nos­ti sud­cov­skej fun­kcie, či do nes­tran­né­ho roz­ho­do­va­nia sú­dov. Z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­va na in­for­má­cie a ich prí­pad­ných ob­me­dze­ní, je pod­stat­ným aj sku­toč­nosť, že v člán­ku, na kto­rý po­dá­va­te­lia pod­ne­tu pou­ka­zu­jú neš­lo ani o ne­ja­ké di­fa­mač­né pre­ja­vy.

V tom­to sme­re mož­no pri­me­ra­ne pou­ká­zať aj na po­mer­ne ak­tuál­ne roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Guz pro­ti Poľ­sku (roz­su­dok zo dňa 15.10.2020, sťaž­nosť č. 965/12), v kto­rom ESLP po­su­dzo­val po­ru­še­nie člán­ku 10 Do­ho­vo­ru v kon­texte uz­na­nia vi­ny v dis­cip­li­nár­nom ko­na­ní (pos­ti­hom bo­lo upo­zor­ne­nie sud­cu – ob­do­ba slo­ven­ské­ho na­po­me­nu­tia) pre po­ru­še­nie dôs­toj­nos­ti fun­kcie sud­cu, z kto­ré­ho vy­plý­va, že dis­ku­sia, či kri­ti­ka tý­ka­jú­ca sa fun­go­va­nia súd­ne­ho sys­té­mu (či nap­rík­lad aj tres­tných or­gá­nov) je ne­vyh­nut­ná pre kaž­dú de­mok­ra­tic­kú spo­loč­nosť a spa­dá do ve­rej­né­ho zá­uj­mu. Zá­sah do slo­bo­dy pre­ja­vu mô­že mať zmra­zu­jú­ci úči­nok na vý­kon tej­to slo­bo­dy. Pri sud­co­vi je nut­né brať do úva­hy aj to, či ko­na­nie sud­cu bo­lo mo­ti­vo­va­né ve­rej­ným zá­uj­mom ako aj to, či sa tý­ka­lo ale­bo ne­tý­ka­lo je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti. Po­kiaľ sa ne­tý­ka­lo je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti a po­kiaľ nep­rek­ro­či­lo me­dze (štan­dar­dy) sluš­nos­ti, po­tom ne­moh­lo zne­vá­žiť dôs­toj­nosť fun­kcie sud­cu. Pri mož­nom ob­me­dze­ní slo­bo­dy pre­ja­vu dis­cip­li­nár­nym pos­ti­hom je pre­to nut­né za­cho­vať rov­no­vá­hu me­dzi pot­re­bou chrá­niť auto­ri­tu súd­nic­tva a ochra­nu práv iných, a na stra­ne dru­hej, pot­re­bou chrá­niť prá­vo na slo­bo­du pre­ja­vu sud­cu, pri­čom je nut­né dôs­led­ne skú­mať, či je sku­toč­ne pos­tih ne­vyh­nut­ný v de­mok­ra­tic­kej spo­loč­nos­ti v zmys­le člán­ku 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru.

Ne­po­chyb­ne mož­no pou­ká­zať aj na práv­ny ná­zor dis­cip­li­nár­ne­ho se­ná­tu Naj­vyš­šie­ho správ­ne­ho sú­du Čes­kej re­pub­li­ky, kto­rý v roz­hod­nu­tí sp. zn. 16Kss 1/2017 zo dňa 24.05.2017 uvie­dol, že sud­ca, na­priek svo­jim zá­kon­ným po­vin­nos­tiam, zos­tá­va člo­ve­kom z mä­sa a kos­tí, s ro­zu­mom, ale aj ci­tom a nie je sub­sum­pčným auto­ma­tom, kto­rý je nap­rog­ra­mo­va­ný na me­cha­nic­ké, emó­cií a in­kli­ná­cií zba­ve­né roz­ho­do­va­nie. Sud­ca ako kaž­dý iný člo­vek ži­je v ur­či­tom vzťa­ho­vom a so­ciál­nom pros­tre­dí, kto­ré je tvo­re­né pra­di­vom vzťa­hov ro­din­ných, pria­teľ­ských, ko­le­giál­nych, či iných. Mi­lu­je aj ne­ná­vi­dí, fan­dí, oš­kli­ví si, má bež­né ľud­ské pred­sud­ky. Pros­tre­die, v kto­rom sa po­hy­bu­je, a skrát­ka a dob­re je­ho ľud­ská ná­tu­ra ho ne­po­chyb­ne ur­či­tým spô­so­bom for­mu­je a ov­plyv­ňu­je, čo sa pre­mie­ta aj v je­ho roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti. Pred­sta­va, že sud­ca sa uzat­vo­rí pred oko­li­tým sve­tom vo všet­kej je­ho pes­tros­ti a zlo­ži­tos­ti do akej­si klau­zú­ry a tým sa sta­ne nes­tran­ným a ne­zá­vis­lým, je ne­po­chyb­ne naiv­ná. Naj­vyš­ší správ­ny súd ČR vo svo­jom roz­hod­nu­tí zvý­raz­nil, že sud­ca, kto­rý je od­bor­nou ko­mu­ni­tou uz­ná­va­ný, ne­bo­jí sa ko­mu­ni­ko­vať a dis­ku­to­vať, a to aj veľ­mi ot­vo­re­ne, o od­bor­ných otáz­kach, a pri­tom dá­va jas­ne naj­avo, že nes­lú­ži ni­ko­mu a ni­čo­mu, je tým naj­lep­ším rep­re­zen­tan­tom súd­nej mo­ci.

Po­dá­va­te­lia pod­ne­tu v tom­to sme­re pou­ká­za­li tak­tiež na jed­no roz­hod­nu­tie  a to Ústav­né­ho sú­du ČR, kto­ré sa však tý­ka­lo prí­pa­du, v kto­rom sud­ca pub­li­ko­val sa­ti­ric­ký text so zre­teľ­ným po­li­tic­kým pod­textom, čo ur­či­te nie je prí­pad môj­ho člán­ku.

Zá­ver

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti som ná­zo­ru, že pod­net vy­šet­ro­va­te­ľov je ab­so­lút­ne ne­dô­vod­ný.

Na­priek to­mu, že som sa nik­dy pub­li­kač­ne ne­vy­jad­ro­val k ve­ci, v kto­rej sú po­dá­va­te­lia pod­ne­tu tres­tne stí­ha­ní a ani k prí­pa­dom, kto­ré pod­ľa mé­dií ma­li vy­šet­ro­vať (ak som sa kon­krét­ne vy­jad­ro­val k niek­to­rým prí­pa­dom, kto­ré bo­li reali­zo­va­né za pos­led­né dva ro­ky tak to bo­la len Búr­ka a Ví­chri­ca, pre­to­že sa tý­ka­li jus­tí­cie), ma­jú tí­to vy­šet­ro­va­te­lia vo­či mo­jej oso­be zjav­nú anti­pa­tiu (nie je mi jas­né pre­čo). Ako ho­vo­ria če­si, ma­jú na mňa „spa­de­no“ (če­si to­to slo­vo veľ­mi pek­ne de­fi­nu­jú tak, že „na něko­ho či na něco má­me zá­lusk, ob­vyk­le ne s úplně klad­ný­mi úmys­ly“).

Ten­to môj ná­zor mož­no vy­vo­diť už len z to­ho, že v ča­se roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du o sťaž­nos­ti oh­ľad­ne ich väz­by na­mie­ta­li mo­ju za­uja­tosť (čo viem z mé­dií) a to na­priek to­mu, že som vo ve­ci vô­bec ne­roz­ho­do­val, bol som do­kon­ca na do­vo­len­ke (na do­vo­len­ku som pri­tom nas­tú­pil eš­te v ča­se, keď tá vec ani ne­bo­la pred­lo­že­ná na kraj­ský súd). Po ná­miet­ke za­uja­tos­ti te­raz nas­le­du­je pod­net na mo­je dis­cip­li­nár­ne stí­ha­nie a tak mi to tro­chu pri­po­mí­na vy­stup­ňo­va­nú sna­hu vy­šet­ro­va­te­ľov (ale­bo po­lí­cie?) nie­len dis­kre­di­to­vať mo­ju oso­bu (po ná­miet­ke za­uja­tos­ti a pod­ne­te na dis­cip­li­nár­ne ko­na­nie už mô­že nas­le­do­vať zrej­me len tres­tné stí­ha­nie), ale aj o sna­hu za­stra­šiť ma v mo­jej pub­li­kač­nej čin­nos­ti (všet­ci pred­sa vie­me, že po­dá­va­te­lia pod­ne­tu sú v mé­diách pre­zen­to­va­ní ako vplyv­né oso­by v po­lí­cii a na ich pod­net sa mož­no po­ze­rať aj tou­to op­ti­kou).

Autor: JUDr. Peter Šamko – sudca Krajského súdu v Bratislave

Zdroj: pravda.sk / pravnelisty.sk, Infovojna