Štyri strápnenia poslankyne SaS Marcinkovej alebo ako Chmelár takmer spadol z gauča počas sledovania debaty v RTVS

Publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár vo svojom článku komentoval vystúpenie opozičnej poslankyne Vladimíry Marcinkovej (SaS) v nedeľnej diskusnej relácii RTVS O 5 minút 12., kde debatovala s ministrom obrany Robertom Kaliňákom (Smer-SSD).

Poslankyňu Vladimíru Marcinkovú z SaS som pri jej vstupe do verejného života považoval bez ohľadu na jej názory za výnimočne talentovanú političku, ktorá dokáže veľmi kultivovaným spôsobom upratať aj tých najagresívnejších protivníkov. Buď sa zmenila alebo musím priznať fatálnu chybu v úsudku, pretože to, čo predviedla v nedeľnej relácii O päť minút dvanásť ju diskvalifikuje z práva vyjadrovať sa k téme zahraničnej politiky.

Neuveriteľne trápne vyznela už jej replika, že nemožno podporovať „protichodné návrhy na mierové rokovania“. A to je čo? Tuší vôbec táto osoba, akým spôsobom prebiehajú vyjednávania o mieri? Preto sa volajú rokovania, lebo o podmienkach mieru musíte rokovať – podobne ako museli znepriatelené strany nedávno rokovať aj o podmienkach obyčajného prímeria v Gaze. Tam nie je nič vopred dané, všetky postoje jednotlivých strán sú len východiská, ktoré slúžia ako podklad pre ďalšie vyjednávania. Na rozdiel od takých ako ona nepovažujem iniciatívu ukrajinského prezidenta Zelenského za „mierový plán“, ale za nerealistické ultimátum. Ale dobre, vychádzajme z toho, že je to ponuka.

Ruku na srdce, kto z týchto vášnivých podporovateľov kyjevského režimu si ešte myslí, že stiahnutie okupačných vojsk dosiahne vojenskou cestou? Kto verí tomu, že Rusov jednoducho vojensky vytlačíme? Je nesporné, že cieľ, aby ruská armáda opustila ukrajinské územie, sa oveľa pravdepodobnejšie dosiahne diplomatickou cestou a tvrdým vyjednávaním. A ak aj nie, tak za rokovacím stolom dosiahne Ukrajina oveľa viac ako na bojisku. Zdôrazňujem to už veľmi dlho a spolu so mnou aj čoraz viac expertov na Západe: čím dlhšie potrvá vojna, tým menej Ukrajina získa. Toto všetko by jej západní predstavitelia mali vysvetliť, ale nerobia to, lebo na vojne bohatnú. Mrzí ma, že to musím povedať tak ostro, ale ak to niekto stále nechápe, musíme zatriasť ich svedomím inak: to, čo nedosiahli nacisti vojenskou cestou, dosiahli západné korporácie ekonomicky: dostali pod svoju kontrolu najúrodnejšiu pôdu v Európe. Milióny sovietskych vojakov (a áno, aj státisíce tých ukrajinských) položili svoje životy za to, aby ukrajinská pôda zostala v rukách ukrajinského ľudu. Ani sa nenazdali, a už im nepatrí. A Ukrajina bude ešte veľmi trpieť za to, že svojim veľkým ochrancom tak slepo dôverovala.

Ďalej sa poslankyňa spolu s moderátorkou strápnili tvrdením, že Rusko porušilo Budapeštianske memorandum, ktorým je vraj viazané. Už ma nebaví donekonečna vysvetľovať medzinárodnoprávnym analfabetom, že o toto sa nedá opierať. Memorandum nie je už z podstaty tohto slova nič iné ako politická deklarácia. V tomto prípade vyhlásenie troch prezidentov. Je to politický dokument, nie medzinárodnoprávna zmluva, lebo nebola ratifikovaná parlamentmi príslušných krajín, a teda nemôže byť právne záväzná. Je smiešne odvolávať sa na to, čo pred tridsiatimi rokmi povedal notorický alkoholik Boris Jeľcin a myslieť si, že je tým Ruská federácia alebo ktokoľvek iný viazaný. Plnenie Budapeštianskeho memoranda si nemožno vynútiť, a preto by bolo dobré, keby sa týmto zdrapom papiera už apologéti Zelenského režimu prestali oháňať. Naopak, práve tie odmietané mierové rokovania by mohli viesť k medzinárodnoprávnym garanciám ukrajinských hraníc.

Takmer som spadol z gauča, keď Vladimíra Marcinková prirovnala Kyjev k Sarajevu. Teda prirovnávať relatívne pokojnú ukrajinskú metropolu ďaleko za frontovou líniou k najdlhšie obliehanému mestu v dejinách moderného vojenstva, k mestu bez dodávok liekov, vody a energií, k mestu s tisíckami mŕtvych, ktoré bolo kompletne zničené… to chce už naozaj silný žalúdok alebo vyhlásenie tohto výroku za hlúposť roka.

No a napokon ma pobavilo obvinenie poslankyne Marcinkovej, že jej oponent v diskusii Robert Kaliňák podporuje Rusko… Viete, je málo tak výrazne proamerických politikov v Smere ako je práve súčasný minister obrany. Len pred niekoľkými dňami ho bývalý minister zahraničných vecí Rastislav Káčer pochválil, že sa mu s ním veľmi dobre pracovalo, nazval ho veľmi spoľahlivým politikom, ktorý bol jedným z najlepšie hodnotených ministrov v čase nášho vstupu do Schengenu a vyzdvihol na ňom, že robil „také proamerické rozhodnutia, ktoré by ani Dzurindova vláda neurobila“. No, na mieste Roberta Kaliňáka by som sa zamyslel nad tým, čo robím zle, keď ma chváli taký vplyvový agent a hulvát, ale to je už o inom (jedným z dôvodov, prečo sa Smer tak dlho udržal na politickom výslní je fakt, že je vnútorne veľmi rôznorodý, s viacerými prúdmi, ktoré vedia spolupracovať). Proste, vyjadrenie Vladimíry Marcinkovej bolo ďalšie šliapnutie vedľa.

Priznám sa, že ma až rozčuľovalo, keď v závere minulého volebného obdobia táto poslankyňa doslova zneužívala svoj mandát na riešenie svojich súkromných vecí, napríklad na to, aby si vydupala lepšie podmienky pre pobyt svojho bábätka v NR SR a od všetkých vyžadovala, aby sa jej prispôsobili. Feministky ma môžu aj ukameňovať, ale som presvedčený, že parlament nie je vhodné prostredie pre výchovu dieťaťa. Ale keď vidím, ako nemotorne a nekompetentne sa Vladimíra Marcinková pohybuje vo sfére zahraničnej politiky, musím jej odporučiť, aby sa radšej vrátila k svojej pôvodnej agende. Lebo táto jej zaberie ešte veľmi veľa štúdia, kým sa v nej zorientuje a začnú ju brať vážne. Čo je však pre mňa najsmutnejšie zistenie: keď žena, ktorá si svoj politický imidž stavia na tom, že je matka, tak cynicky odmieta rokovania o mieri, nie je to nič viac ako falošná póza.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna