Štvordňový pracovný týždeň: Blížime sa k spravodlivejšiemu ekonomickému modelu?

Príklady, ako je Lucasov plán vo Veľkej Británii, ukazujú, že ak sa pracovníci rozhodnú, čo a ako budú vyrábať, výsledkom budú skôr technológie, ktoré sú zlučiteľnejšie s blahobytom a s priaznivejšími pracovnými podmienkami.

V júni 1930 bol britský ekonóm John Maynard Keynes v Madride na konferencii s názvom „Ekonomické možnosti našich vnukov“. Keynes potom predpovedal, že za približne 100 rokov dosiahnu Európania úroveň technologického rozvoja, ktorá by uľahčila skrátenie pracovného týždňa na iba 15 hodín.  Uplynulo takmer 100 rokov a Keynesovo proroctvo sa ešte stále nenaplnilo.

Podobné predpovede sa robili aj v povojnovom období, najmä v priebehu 60-tych a 70-tych rokov. „Zrušenie práce je proces, ktorý už prebieha… spôsoby riadenia tohto procesu budú tvoriť najdôležitejšiu politickú diskusiu nasledujúcich desaťročí,“ napísal začiatkom osemdesiatych rokov filozof André Gorz. V roku 1919, po štrajku v továrni La Canadiense v Barcelone, bolo Španielsko prvou krajinou, ktorá schválila 8-hodinový pracovný deň. V roku 2021 španielska vláda začala pilotný plán podporovaný z európskych fondov na testovanie 4-dňového pracovného týždňa.

Väčšina priemyselných krajín podstatne nezmenila 40-hodinový pracovný týždeň, ktorý sa dosiahol počas odborárskych bojov v 70-tych rokoch. Podľa údajov OECD sa pracovalo v roku 2019 na Slovensku v priemere 1 695 hodín, čo je podstatne menej ako 2 137 hodín v Mexiku, ale takmer o 300 hodín viac ako v Dánsku.



Prečo má náš pracovný deň prakticky rovnakú dĺžku ako ho mali aj naši starí rodičia?

Keynes tvrdil, že na zníženie pracovného dňa by sme potrebovali trvalé zvýšenie produktivity, čo sa dá dosiahnuť najmä vďaka technologickým inováciám. Je pravda, že teraz vďaka inováciám rýchlo vyrábame viac vecí s menším počtom zdrojov. Od 50-tych rokov 20-teho storočia produktivita, najmä v priemyselných krajinách OECD, neustále rástla. Ani odpracované hodiny, ani odmena za odpracované hodiny však nesledovali vývoj úmerný tomuto vzorcu. Najjasnejším prípadom sú Spojené štáty, kde od 70-tych rokov nemalo zvýšenie produktivity výrazný vplyv na hodinové odmeňovanie severoamerických pracovníkov.

Okrem toho je jasne vidieť, ako od konca sedemdesiatych rokov, súčasne s érou Thatcherovej-Reagana, zvyšovanie produktivity živilo rast kapitálu na úkor miezd, ktoré, prinajmenšom na Západe, neboli dosahované úmerne k technologickému rozvoju. Okrem toho v niektorých odvetviach mzdy postupne strácali svoju kúpnu silu, pracovné miesta sú čoraz neistejšie a ich podmienky sú nepriaznivejšie. Mnoho mladých ľudí v Európe je nezamestnaných, iní si len ťažko hľadajú stabilnú prácu a počet pracujúcich chudobných (ľudí, ktorí sa snažia prežiť napriek tomu, že majú zamestnanie) alarmujúco stúpol.

Vo Veľkej Británii majú dve tretiny z 8 miliónov ľudí žijúcich pod hranicou chudoby stabilné zamestnanie. Podľa španielskeho odborového zväzu UGT by v roku 2020 v Španielsku patrilo 12,7 % zamestnancov do kategórie pracujúcej chudoby. Ak k tomuto scenáru pridáme vplyv digitálnych technológií, ktoré výrazne zvyšujú produktivitu jednotlivca tým, že sú pripojení 24 hodín denne, môžeme k tomu pridať aj zvýšenie stresu a efektívneho pracovného času.

Nielenže sme neboli schopní pracovať 15 hodín týždenne, ale znásobili sme aj takzvané zbytočné práce. Nedávno zosnulý antropológ David Graeber vo svojej knihe „Shit Jobs“ dokumentuje fenomén množenia sa pracovných miest, ktoré sami pracovníci považujú za zbytočné, to znamená, že spoločnosti nepridávajú žiadnu hodnotu alebo sú pre ňu dokonca škodlivé. Graeber odhadoval, že 20 až 30 % pracovníkov v anglosaskom svete považovalo svoju prácu za zbytočnú.

Ako je možné, uvažoval, že ako systém, ktorý má byť zo všetkých najefektívnejší, produkuje zbytočné a škodlivé pracovné miesta pre spoločnosť, životné prostredie a ľudí, ktorí ich robia? Graeber dospel k záveru, že práca nie je len niečo, čo priemyselná spoločnosť potrebuje na vytváranie bohatstva, ale je to predovšetkým morálny imperatív.

V našej spoločnosti platí logika, že ak chcete dosiahnuť svoje sny, musíte tvrdo pracovať. Je to protestantská etika v tej najlepšej podobe. Podľa tohto názoru nás priemyselný kapitalizmus neustále udržiava v úzkosti, aby sme získali prácu, ktorá nás morálne dôstojne zaplatí, a my zaplatíme cenu za to, že skončíme v hroznej a škodlivej práci, len aby sme neutrpeli stigmu nezamestnanosti.

Práca ako morálny imperatív je dokonale kombinovaná s iným náboženstvom našej doby: ekonomickým rastom. Ak musí HDP trvalo rásť minimálne o 3 % ročne, je úplne zrejmé, že zníženie pracovného času nie je uskutočniteľnou možnosťou. Myšlienku nekonečného rastu však už roky spochybňujú vedci a v ostatnom čase aj čoraz väčší počet ekonómov.

Dnes vieme, že organizácia hospodárstva na dosiahnutie neustáleho rastu, zvyšovania ukazovateľa  ako je HDP, je nielen deštruktívna pre životné prostredie, ktoré ponúka bohaté, ale nie nekonečné zdroje, ale po určitom okamihu prestáva produkovať blahobyt.

Odborníci ako katalánsky ekonóm Joan Martínez Alier roky odsudzujú hlúposť nekonečného rastu. Najnovšie akademici a dokonca aj agentúry EÚ naliehavo navrhujú potrebu vytvorenia ekonomiky po raste. Ide o to, že spoločnosť môže prosperovať bez toho, aby musela donekonečna zvyšovať svoju produkciu a spotrebu. Jedným z možných riešení by bolo vytvorenie postrastového ekonomického systému založeného na kvalitatívnych ukazovateľoch, ktoré sú oveľa zložitejšie a presnejšie ako HDP. Svet po raste by mal byť aj svetom po ukončení práce, kde to už nie je morálny imperatív, nevyhnutnosť, ale nie ústredný prvok rozvoja blahobytu ľudí.

Konkrétne to znamená radikálne prerozdelenie bohatstva a transformáciu investícií na zvýšenie produktivity. Časť týchto zárobkov by sa mala použiť na ďalšie inovácie a zvyšok na postupné znižovanie odpracovaných hodín, kým sa nedosiahne minimum, ktoré umožňuje slušný a uspokojivý život. Zníženie pracovného času by navyše pomohlo zosúladiť život praovný so životom súkromným. Predĺžil by sa čas pre iné činnosti, ktoré zlepšujú všeobecný blahobyt (čas na umenie, šport atď.).

Problémom je, že väčšina pokrokových pracovníkov zostáva zakotvená v paradigme pracovnej morálky. Stále potvrdzuje, že sme chudobní, pretože nie sme produktívni, ignorujúc skutočnosť, že zvýšenie produktivity bez rozdelenia jej výhod by zvýšilo nerovnosť, ktorá už je aj tak neúnosná. K tomu všetkému pridávame neoliberálne recepty EÚ, ktoré si vyžadujú predĺženie pracovného života a reformu dôchodkov. Opak toho, čo potrebujeme pri prechode na ekonomiku po ukončení práce.

Organizácie, v ktorých majú pracovníci väčšiu rozhodovaciu právomoc alebo kde sa dokonca riadia sami, sa ukazujú ako priaznivejšie na implementáciu paradigmy založenej na myšlienke post-práce. Príklady, ako je Lucasov plán vo Veľkej Británii, ukazujú, že ak sa pracovníci rozhodnú, čo a ako budú vyrábať, výsledkom budú skôr technológie, ktoré sú zlučiteľnejšie s blahobytom a s priaznivejšími pracovnými podmienkami. Tieto opatrenia by mohli sprevádzať aj pilotné experimenty na nasadenie základného garantovaného príjmu alebo príjmu zo starostlivosti, ktoré uznávajú neviditeľnú prácu opatrovateľov v domácnostiach. 

Niet pochýb o tom, že prechod od ekonomiky založenej na neurčitom hmotnom raste k ekonomike založenej na prosperite bez rastu sa stretne s nepriateľmi a odporcami na oboch stranách politického spektra. Väčšina ekonomických fakúlt presadzuje neoklasické ekonomické myslenie, ktoré podporuje voľný trh a „nezasahovanie“ štátu. Nachádzame sa však v okamihu prechodu, kde je zrejmé, že kapitalistický model založený na nekonečnom raste ukazuje svoje hranice, aj keď nová paradigma spoločnosti založená na postraste je stále ešte v plienkach.

Zdroj: openiazoch.zoznam.sk