Štefan Harabin: Porušovaním práv si ani Súdny dvor EÚ rešpekt nezíska

Otázky azylu patriace, nie do výlučnej, ale do spoločnej právomoci EÚ a členských štátov, sú presne definované v čl. 3 Zmluvy o EÚ, tzv. „priestor slobody“. V oblasti azylu tu EÚ spoločne s členskými štátmi smie iba navrhovať a prijímať pravidlá rovnakého postupu pri prerokovávaniach žiadostí o azyl alebo o doplnkovej ochrane. Píše vo svojom článku exkluzívne pre InfoVojnu bývalý minister spravodlivosti SR a niekdajší šéf Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin.

Súdny dvor Európskej únie nedávno nariadil Maďarsku zaplatiť pokutu vo výške 200 miliónov eur a ďalší milión eur za každý deň omeškania pre nedodržanie rozsudku v súvislosti s azylovou politikou EÚ. Ale, ale. Nie tak zhurta páni politici, v oblasti azylu nemáte žiadne výlučné právomoci. Hovoríme tu o cudzincoch, ktorí sa neoprávnene zdržujú na území EÚ, nie o tých, ktorí sú tu oprávnene.

Prvotným pôvodcom nekontrolovanej ilegálnej migrácie a doslova plánovaným a organizovaným masovým dovozom ilegálnych migrantov do EÚ sú najmä Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Grécko, Švédsko, Holandsko a iné štáty. Tie sú jediné zodpovedné za hrubé porušenie platných zmlúv o EÚ v oblasti ochrany vonkajších hraníc proti ilegálnej migrácii a obchodovaniu s ľuďmi. Na takéto konanie nemala a nemá EÚ nijaké právo. Tieto štáty pustili masy ilegálnych migrantov cez svoje územie až do hraníc Strednej a Východnej Európy. Sami spôsobili krízu a teraz žiadajú o akúsi vymyslenú „povinnú“ solidaritu. V čom má byť naša solidarita? V porušovaní dohodnutých zmlúv spolu s vami? V spolupodieľaní sa na zárobkoch zločineckých prevádzačských gangov? V ohrozovaní bezpečnosti našich občanov a likvidovaní našej kultúry? Nikto nemá právo to od normálnych členských štátov žiadať. A už vôbec nie nejaký Súd Únie. Nijaké vykonštruované a údajne záväzné predpisy týchto vinníkov nemôžu zmeniť čierne na bielom stanovené a právne záväzné znenie rozdelenia právomocí medzi Úniou a členskými štátmi. Následne je len prirodzené, že štáty, ktoré dodržiavajú platné zmluvy sa bránia hrubému nátlaku západných štátov, politických dobrodruhov, kriminálnikov v pozadí a centrály Únie v Bruseli. Nie sme povinní prijímať nezákonných osídlencov na svoje výsostné územie. Prečo nežiadajú o vstupné víza na našich konzulátoch v zahraničí? To by bol riadny zákonný postup.

Dovolím si pripomenúť, že EÚ je medzinárodná organizácia, ktorá funguje na základe spoločných zmlúv. Týmito zmluvami sú Zmluva o EÚ a Zmluva o Fungovaní EÚ. Obe tieto zmluvy sú si navzájom rovné. Každý z nás si môže veľmi ľahko tieto texty nájsť na internete a overiť si, že to, čo hovorím v nasledujúcich riadkoch je nespochybniteľná pravda. Záväzky vyplývajúce z uvedených zmlúv musia plniť všetky členské štáty a rovnako tak aj všetky orgány a všetkých úradníkov EÚ. Otázky udelenia azylu alebo doplnkovej ochrany, či iného opatrenia voči cudzincom patria podľa platných zmlúv do výlučnej právomoci členských štátov, obzvlášť otázky vnútornej bezpečnosti zostávajú vo výlučnej kompetencii členských štátov (čl. 4, ods. 2 Zmluvy o EÚ). Súd EÚ je jedným z riadnych orgánov Únie a platí, že musí konať iba v medziach svojich právomocí (Čl. 260 Zmluvy o fungovaní EÚ, bod 1), iba ak štát porušil zmluvu. Nič také sa predsa nestalo.

Otázky azylu patriace, nie do výlučnej, ale do spoločnej právomoci EÚ a členských štátov, sú presne definované v čl. 3 Zmluvy o EÚ, tzv. „priestor slobody“. V oblasti azylu tu EÚ spoločne s členskými štátmi smie iba navrhovať a prijímať pravidlá rovnakého postupu pri prerokovávaniach žiadostí o azyl alebo o doplnkovej ochrane. Ale už nie otázky udelenia azylu alebo inej formy doplnkovej ochrany. Čl. 72 Zmluvy o fungovaní EÚ jasne hovorí, že celou Hlavou, pod názvom Hlava V, Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, nie je dotknutý výkon právomocí členských štátov vo veci udržiavania verejného poriadku a vnútornej bezpečnosti. Je veľmi dôležité preto rešpektovať, že ak v rámci spoločnej kompetencie Únia prijme nejakú smernicu, tak tá nesmie svojim obsahom zasahovať do výlučnej kompetencie suverénnych členských štátov, najmä do otázok vstupu cudzincov na územie štátu. Ak zasahuje, potom je automaticky neplatná a členské štáty nie sú povinné ju rešpektovať. Podstatná je tu vždy výlučná právomoc štátu a nie akási umelo protiprávne formulovaná a natláčaná smernica, ktorá vraj má prednosť pred zákonmi štátu. Nemá a ako odporujúca platným zmluvám nemala nikdy vzniknúť. To sú vážne chyby administratívy v Bruseli a inštruovania úradníkov, alebo dokonca zámer zo strany politického vedenia Únie. Tu sa orgány EÚ dopúšťajú priameho porušovania suverenity členských štátov. A práve z týchto dôvodov má Maďarská republika alebo ktorýkoľvek iný členský štát EÚ plné právo podľa platných zmlúv ignorovať rozhodnutia Európskeho súdu alebo akéhokoľvek iného orgánu, ak sa dotýka výlučnej právomoci členského štátu. Napokon, ak sa členský štát kvôli návalu migrantov rozhodne zatvoriť svoje hranice a neprerokúvať žiadne ich žiadosti, tak je to rozhodnutie platné a Únia do toho nesmie zasahovať. Suverenita štátu a bezpečnosť vlastných občanov má vždy absolútnu prednosť. A navyše poškodený štát činnosťou európskych orgánov sa vôbec nemusí obracať na Súd, aby tento o jeho nesúhlase s rozsudkom opäť rozhodoval. Texty zmlúv sú jasné, pochybnosti tu nie sú nijaké a štát vôbec nemusí reagovať na porušenia svojich práv žalobami na Súdny dvor EÚ. A to najmä preto, že zo skúseností aj Maďarska aj Slovenska v minulosti ohľadne údajných povinných kvót ilegálnych migrantov bolo jasné, že Európsky súd rozhodoval neobjektívne, pod tlakom Európskej komisie, v jej prospech, rozhodoval v rozpore s platnými zmluvami a domnievam sa, že veľmi pravdepodobne bol aj štedro korumpovaný.

Zopakujem, že v Hlave 5, v čl. 72 Zmluvy o fungovaní EÚ sa priamo uvádza, že touto hlavou nie je dotknutý výkon právomocí členských štátov vo veci udržiavania verejného poriadku a zabezpečovania vnútornej bezpečnosti. No, a práve vnútorná bezpečnosť je tou oblasťou, ktorej sa priamo dotýka otázka udelenia alebo neudelenia akéhokoľvek dočasného alebo trvalého pobytu, alebo poskytnutia dočasnej doplnkovej ochrany alebo udelenia, či neudelenia azylu cudzincom, alebo dokonca pustenia cudzinca na svoje územie. Ak platná zmluva zakazuje Bruselu vstupovať do otázok výlučnej kompetencie členských štátov v otázkach vnútornej bezpečnosti, tak výrazne nedobromyseľné podvodné snahy Bruselu prinútiť členské štáty akceptovať ilegálne dovážaných migrantov sú hrubým porušovaním práv a suverenity členských štátov. Nikde v týchto ustanoveniach nie je na Úniu prenesená právomoc rozhodovať o tom, kto vstúpi alebo nevstúpi na suverénne územie členského štátu. Rovnako tak, platia ustanovenia v ústavách štátov o tom, komu členský štát dá a komu nedá povolenie na pobyt alebo udelí, či neudelí azyl. Vraj štáty musia plniť záväzné smernice pre posudzovanie žiadostí ilegálnych migrantov. Ja hovorím, že takéto smernice sú špeciálne formulované tak, aby štáty museli migrantov prijať, prerokúvať ich žiadosti už na svojom území a následne aby nemali praktickú možnosť sa týchto ilegálov zbaviť, aspoň dlhé roky. A ešte im prikazujú povoliť nasťahovať sa k nim aj ich celým rodinám. Hrdinské Nemecko, Brusel a ďalšie hlúpe štáty si túto krízu spôsobili sami. My nemáme povinnosť spadnúť do tej istej jamy. Dokonca ani špecializované medzinárodné predpisy, napríklad Ženevský dohovor o utečencoch nestanovuje štátom žiadnu povinnosť automaticky prijať utečenca. Ak nespĺňa rad podmienok, ktoré sú v zmluve uvedené, nijaký právny nárok občan iného štátu nemá na to, aby ho druhý suverénny štát prijal. V tom je podstata suverenity štátu nad svojim územím a bezpečnosťou vlastných občanov. A nakoniec treba pripomenúť všetkým snaživcom a politickým mimovládnym organizáciám, že „právo na azyl“ neexistuje. Je len právo požiadať o udelenie azylu. A samotné rozhodnutie, či azyl niekto dostane alebo nie, je výlučné právo každého suverénneho štátu, ktorý svoje rozhodnutie nemusí žiadateľovi nijako zdôvodňovať.

V práve platí známa zásada, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak Nemecko a ďalšie štáty porušili zmluvy, právo Únie, tak ani za sto rokov nemôže na základe toho byť prijímaná nejaká smernica, ktorá priamo chce upravovať protiprávnu situáciu a tvrdiť, že ide o právo ktoré treba rešpektovať. Napokon ako už bolo konštatované, v zmluvách je jasne formulovaná povinnosť v spoločnej kompetencii zabrániť ilegálnej migrácii. EÚ to nerobí a namiesto toho sa snaží z ilegálnej migrácie urobiť takýmito smernicami legálnu.

Protiprávnymi rozsudkami a aroganciou moci Brusel nikoho nezastraší. A neudivuje nás ani svojou „inteligenciou“. Ak si neplní EÚ svoje úlohy, porušuje zmluvy a navyše nemá ani žiadnu mierovú víziu pre svoj riadny rozvoj, stráca našu dôveru v spoločné dielo.

Páni, bruselskí diktátori, nastal pre Vás čas odísť.

Autor: JUDr. Štefan Harabin