Správy Európskej komisie o právnom štáte a ich zneužívanie (1. časť)

Selektívny výklad právneho štátu sa dá zvlášť dobre použiť voči „novým“ členským štátom EÚ zo strednej a východnej Európy. Laická a zväčša ani odborná verejnosť európskych krajín nemá prehľad o práve či reáliách v daných štátoch, tamojšie jazyky neovláda, a preto si často vytvára povrchný mylný obraz – stačí si spomenúť, ako o atentátnikovi Jurajovi Cintulovi referovali západné médiá typu BBC. Podobne aj nepresné informácie zo strany EK o Slovensku či Maďarsku môžu vytvoriť u západnej verejnosti skreslený obraz o tom, čo sa v týchto krajinách deje, píše vo svojom článku doc. JUDr. Branislav Fábry.

Medzi najspornejšie aktivity Európskej komisie (EK), ktoré sa rozvinuli v posledných rokoch, patria správy o právnom štáte v jednotlivých členských štátoch EÚ, ktoré EK každoročne predkladá. Tieto správy vzbudzujú oprávnené pochybnosti najmä kvôli podozreniu z používania dvojakého metra a niekedy dokonca vyznievajú aj ako nástroj na útoky proti nepohodlným vládam. Práve vo svetle najnovších udalostí v SR je otázka právneho štátu aktuálna a je vhodné sa na ňu pozrieť podrobnejšie.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nejasný pojem právny štát
Manipulácie a dvojaké štandardy
Sebareflexia komisie?
Ako ďalej, komisia?

Nejasný pojem právny štát

Ako vidieť v úvodnom citáte, vymedzenie pojmu právny štát je otázka, ktorú kládli v minulých rokoch mnohí právnici a politici, zvlášť, keď vnímali, že kritika porušovania právneho štátu zo strany EK umožňuje útoky na tie vlády, ktoré EK vníma ako „nepriateľa“. V čase horeuvedeného Waszczykowského výroku bolo takým „nepriateľom“ práve Poľsko. Problém s bruselským chápaním princípov právneho štátu však mali aj iní, najmä Orbánovo Maďarsko, tradične najväčší „nepriateľ právneho štátu“ v EÚ. Ako ironicky uviedla bývalá ministerka spravodlivosti Judith Varga, pojem právny štát sa stal módnym pojmom v EÚ.^[2] Pojem je ako taký pozitívne vnímaný, a používajú ho ústavy takmer všetkých štátov, a to nielen v EÚ. Obvykle sa kladie do protikladu voči policajnému alebo dokonca totalitnému štátu, a to mu dodáva skvelé konotácie. Samozrejme, že princípy právneho štátu sú ako také veľmi dôležité, avšak práve kvôli uvedenej pozitívnej konotácii ich možno využiť aj ako zbraň v politickom boji. A to je jedna zo zásadných otázok, ktorým čelí aj Slovensko v súčasnosti, zvlášť v prípade správ EK, ktoré sú už na prvý pohľad nevyvážené.

Pojem právny štát spomínajú aj dokumenty EÚ v kľúčových ustanoveniach – najmä v čl. 2 Zmluvy o EÚ a Preambula Charty základných práv EÚ. Dokonca sa zdá, že v Európe sa daný pojem stáva čoraz používanejším. Napriek tomu EÚ stráca dôveru svojich obyvateľov práve kvôli konaniu, ktoré nie je úplne v súlade s princípmi právneho štátu. Právny štát však ako pojem rezonuje dobre, a to preto, lebo verejnosť si s ním spája právnu istotu a stabilitu v nestabilných časoch – hoci nemá presnú predstavu, čo to presne znamená. Mimochodom, to je dôvod, prečo slovné spojenie právny štát masívne využívajú aj dokumenty štátov mimo EÚ, vrátane Ruska či Bieloruska.^[3] Právny štát a jeho kľúčový princíp právnej istoty vytvárajú podľa niektorých autorov akúsi „náhradu rodičovskej istoty“, čo pôsobí na obyvateľov presvedčivo.^[4] Dokonca aj v období socializmu, ktorý sa vyznačoval práve paternalizmom, sa pracovalo s podobne znejúcimi pojmami, napr. socialistická zákonnosť.^[5] Predstava o „vláde zákona“ teda zjavne zaberá tak u zástancov, ako aj u odporcov liberálnej demokracie.

Základnou výhodou pojmu právny štát je široký priestor na interpretáciu, ktorý umožňuje rôznym inštitúciám, aby ho flexibilne interpretovali v prospech vlastných politických cieľov. Vďaka flexibilite uvedeného pojmu môže aj EK komentovať témy, ktoré patria do výlučnej kompetencie národných štátov. Nejednoznačný obsah pojmu pri diskusii o právnom štáte preukazuje aj historický vývoj uvedenej diskusie: v minulosti pojem právny štát ovplyvnili mnohí autori, ktorí boli striktnými odporcami demokracie. V Nemecku to bol napr. Friedrich Julius Stahl, právny filozof a ultrakonzervatívny pruský politik v 19. storočí. Jeho idey sú mimoriadne vplyvné dodnes,^[6] hoci vôbec nezodpovedajú liberálno-demokratickým predstavám. O vymedzení pojmu právny štát sa stále vedie polemika, a práve to umožňuje účelovú aplikáciu jeho princípov. Platí to i pre pojem právny štát v EÚ: v jednotlivých dokumentoch sa pojem objavuje veľmi často, hoci nie je presne zakotvený a definovaný.

Zrejme politicky najvplyvnejšiu definíciu pojmu právny štát v Európe vytvorila Benátska komisia. Tá síce nie je orgánom EÚ, ale jej závery sa zvyknú rešpektovať aj v rámci únie. Vo svojej definícii z roku 2011 uviedla tieto kritériá^[7] (zjednodušene uvedené):
– zákonnosť vrátane transparentného, zodpovedného a demokratického prijímania právnych predpisov;
– právna istota;
– zákaz svojvôle;
– prístup k spravodlivosti pred nezávislými a nestrannými súdmi vrátane súdneho preskúmanaia správnych aktov;
– dodržiavanie ľudských práv;
– zákaz diskriminácie a rovnosť pred zákonom.

Od tejto definície sa však EK odklonila a pri svojej právne nezáväznej komunikácii s Európskym parlamentom v roku 2014^[8] uviedla ďalší princíp (deľba moci). Tvrdenia, ktoré tu EK predostrela, možno chápať i odlišne a napr. explicitne vôbec neuviedla princíp ochrany ľudských práv (i keď by sa zrejme dal odvodiť z iných princípov). Na záväznú definíciu pojmu právny štát však EK neašpirovala ani tu a nechala si otvorený priestor, aby mala širší priestor pre rôznorodú aplikáciu jeho princípov.

Manipulácie a dvojaké štandardy

Zvlášť dobre sa dá selektívny výklad právneho štátu použiť voči „novým“ členským štátom EÚ zo strednej a východnej Európy. Laická a zväčša ani odborná verejnosť európskych krajín nemá prehľad o práve či reáliách v daných štátoch, tamojšie jazyky neovláda, a preto si často vytvára povrchný mylný obraz – stačí si spomenúť, ako o atentátnikovi Jurajovi Cintulovi referovali západné médiá typu BBC.^[9] Podobne aj nepresné informácie zo strany EK o Slovensku či Maďarsku môžu vytvoriť u západnej verejnosti skreslený obraz o tom, čo sa v týchto krajinách deje. Navyše, autorita EK ako kľúčového celoeurópskeho orgánu dodáva daným informáciám punc dôveryhodnosti. Po publikácií nepresných správ o právnom štáte potom nie je ťažké vytvárať v očiach zavádzanej verejnosti dojem, že „nepriateľov právneho štátu“ zo strednej Európy treba sankcionovať prinajmenšom odňatím finančných prostriedkov z európskych fondov.

Ako je známe, správa EK o právnom štáte sa obvykle skladá zo štyroch častí: I. Súdny systém, II. Protikorupčné nástroje, III. Pluralita a sloboda médií, IV. Ďalšie inštitucionálne otázky. V samotnom texte sa zväčša používa byrokratický jazyk, ktorý budí dojem profesionality a neutrality. Často sa tiež opisujú javy, ktoré sú nesporné, napr. opis zmien v štruktúre súdov, novelizácie zákonov o médiách, inštitucionálne zmeny, atď. Popri tomto neutrálnom výpočte sa však objavujú aj sporné hodnotenia daných zmien, ktoré EK preberá od „vybraných zdrojov“. Aj Súdna rada SR vo svojom stanovisku zo septembra 2024 kritizovala túto selekciu zdrojov: „Hodnotiaci úsudok, že zmeny v trestnom práve vyvolávajú obavy, pokiaľ ide o účinný boj proti korupcii a o ochranu finančných záujmov, Správa Európskej komisie oprela o jediný zdroj, a tým je názor mimovládnej organizácie Transparency International, pričom názor 2 členov súdnej rady do úvahy Európska komisia nevzala.“^[10] Pri malých a pomerne neznámych krajinách ako Slovensko nedokážu európski čitatelia rozpoznať, nakoľko je dané hodnotenie objektívne. Pri správach EK ale tiež treba sledovať to, čo sa v nich neobjaví. Mnohokrát ide o udalosti zásadného významu, ktoré hýbali danou krajinou, ako napr. kauza Milana Lučanského v SR. Napriek tomu, že správy EK o právnom štáte v SR mávajú obvykle desiatky strán a často sa venujú menej závažným témam, dokázali „zamlčať“ i takúto veľkú kauzu.

Ďalšou známou taktikou EK je „dvojaký meter“. Viac sa téme budem venovať v ďalšom článku, ale ako príklad možno uviesť napr. zásahy do práce verejnoprávnych médií v Poľsku. EK sa v správe o právnom štáte v Poľsku za rok 2024 vyjadrila o týchto zásahoch vcelku pozitívne:^[11] „Vedenie verejnoprávnych médií sa zmenilo po pretrvávajúcich obavách o ich nezávislosť a očakáva sa nový právny rámec, pričom prebiehajú príslušné verejné konzultácie.“ Nutne vzniká dojem, že dôvodom tohto pozitívneho tónu v správe bolo pozitívne hodnotenie novej poľskej vlády v Bruseli. Naopak, v prípade SR vystúpila EK oveľa kritickejšie: „V júli 2024 bol prijatý zákon o Slovenskej televízii a rozhlase, ktorý zrušil súčasný zákon… Zainteresované strany vyjadrili rôzne obavy týkajúce sa dôsledkov tohto vývoja na nezávislosť verejnoprávneho vysielateľa.“^[12] V prípade Poľska pritom mohla EK komentovať aspoň agresívny spôsob, akým si nová vláda krátko po voľbách zabezpečila kontrolu médií – nielenže už v decembri 2023 vymenila riaditeľov verejnoprávnej televízie, rozhlasu a tlačovej agentúry, ale dokonca na istý čas zablokovala vysielanie spravodajského kanálu verejnoprávnej televízie.^[13]

Sebareflexia komisie?

EK by pri svojich správach mala byť opatrnejšia aj preto, lebo svojím vlastným konaním neposkytuje členským štátom najlepší vzor právneho štátu. Zvlášť z hľadiska boja proti korupcii má Leyenovej komisia veľmi zlé meno. V posledných rokoch sa v EÚ hovorilo najmä o dvoch veľkých kauzách – Pfizergate a Qatargate. Pri Pfizergate preukázala netransparentnosť samotná Ursula von der Leyen, predsedníčka EK. Išlo o sms správy, ktorými zrejme  dohadovala nákup vakcín od spoločnosti Pfizer približne v hodnote 35 miliárd eur. Na netransparentnosť komunikácie medzi predsedníčkou EK a Albertom Bourlom, generálnym riaditeľom firmy Pfizer, chcel poukázať belgický lobista Frédéric Baldan. V roku 2023 podal trestné oznámenie za zničenie verejnej listiny a korupciu zo strany predsedníčky EK.^[14] Podporili ho i viaceré občianske združenia. Získať sms správy od EK sa pokúšal aj rakúsky novinár Alexander Fanta,^[15]ktorý sa tiež odvolával na čl. 42 Charty základných práv EÚ: „Ktorýkoľvek občan Únie… má právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie.“ Európska komisia mu však odpísala, že nie je povinná uchovávať každý jeden dokument. Tiež pritom argumentovala, že textová správa je zo svojej podstaty krátkodobým dokumentom, ktorý v zásade neobsahuje dôležité informácie o politikách, činnostiach a rozhodnutiach Komisie…^[16] Bolo by zaujímavé zistiť, ako by EK reagovala vo svojich správach o právnom štáte, keby takto argumentovali „zlé vlády“ zo strednej Európy.

Netransparentný Pfizergate, ktorý kritizoval i európsky ombudsman či ďalšie inštitúcie, však zjavne nebol prekážkou pre opätovné zvolenie Ursuly von der Leyen na čelo EK v tomto roku. To vôbec neprekvapuje, a v skutočnosti sa opakuje len to, čo bolo známe už pri jej prvej nominácii do funkcie predsedníčky EK v roku 2019. Približne v tom čase zriadil nemecký Spolkový snem vyšetrovací výbor na posúdenie jej aktivít, keď bola ešte nemeckou ministerkou obrany a poradenským firmám mala netransparentne zadávať zmluvy na mnoho miliónov eur.^[17] Výbor požiadal i o Leyenovej mobilný telefón ako dôkaz. Lenže v tom čase už boli údaje z mobilu nenávratne zmazané (zrejme po spolupráci s výrobcom)^[18] a ona sama pred výborom tvrdila, že si už nemôže spomenúť. Podobne do stratena vyzneli aj podozrenia z jej plagiátorstva^[19] za doktorandskú prácu z roku 1991, ktoré v roku 2016 uznala i vysoká škola v Hannoveri, hoci jej nakoniec titul neodňala. Igor Matovič a spol. sa tak ocitajú v dobrej spoločnosti. Samozrejme, ani predošlí predsedovia EK neboli žiadni „svätci“ a napr. José Manuel Barosso (2004 – 2014) dva roky po skončení svojej funkcie odišiel pracovať pre banku GoldmanSachs,^[20] ktorá mohla z mnohých opatrení EK počas jeho výkonu funkcie profitovať.

EÚ však čelila i mnohým ďalším škandálom, pričom treba spomenúť najmä Qatargate. Obvinenia v tejto kauze sa týkali poslancov EP vrátane vtedajšej podpredsedníčky EP Evy Kaili, ktorí prijímali úplatky od katarských vládnych predstaviteľov, aby ovplyvnili ich postoj ku katarským problémom, najmä s právami zahraničných pracovníkov pred MS 2022 vo futbale. Kauza poukázala aj na vzťah politiky a mimovládneho sektora, veď spolu s Evou Kaili boli do škandálu zapletení niektorí vplyvní „ľudsko-právni aktivisti“ (napr. Niccolò Figà-Talamanca).^[21] Samozrejme, stále nie je jasné, aký bude výsledok celej kauzy Qatargate, hoci dôkazy sú očividné a špeciálny policajný tím prichytil podozrivých s hotovosťou asi 1,5 milióna eur.^[22]Maďarský minister zahraničia Peter Szijjartó to komentoval: „Odteraz už Európsky parlament nebude môcť dôveryhodne rozprávať o korupcii.“^[23] Veľké podozrenia sa objavili aj pri tzv. Uberfiles,^[24] materiáli, ktorý spochybnil integritu viacerých európskych politikov, a to vo vzťahu k agresívnemu lobingu spoločnosti Uber. Uviesť by sa dal aj škandál Cash for Influece či niektoré ďalšie. Povrchné vyšetrovanie týchto európskych megakáuz pritom kontrastuje so slovenskými praktikami, ako napr. nadužívanie väzby, ktoré museli znášať mnohí občania SR pri zjavne vykonštruovaných obvineniach a ktoré EK vo svojich správach ignorovala.

Ako ďalej, komisia?

Správy EK o právnom štáte sú súčasťou trendu neformálnej koncentrácie moci zo strany EK. Samozrejme, EÚ sa nikdy nevyznačovala demokratickými princípmi a jediný priamo volený orgán – Európsky parlament (EP) – bol iba málo významný. Jeho právomoci sú v porovnaní s národnými parlamentmi mimoriadne slabé a hoci sú poslanci EP ako jediní zo všetkých orgánov EÚ volení priamo, nemôžu ani len navrhovať právne predpisy. Margaret Thatcher preto o EP hovorievala ako o „mickeymousovskom“ parlamente.^[25] Tento orgán mal dlho aj neslávnu povesť „zašívarne“ pre vyslúžilých politikov. Podobne ani občania o túto inštitúciu nejavili záujem a účasť na voľbách do danej inštitúcie je v porovnaní s národným parlamentom doteraz nízka. Naopak, nevolená EK predstavuje mocný orgán, ktorý sa však nedarí efektívne kontrolovať. Práve druhá voľba Ursuly von der Leyen do funkcie predsedníčky EK preukázala, že pre túto funkciu je dôležitejšia podpora mocných oligarchických skupín než demokratickej väčšiny. Von der Leyen je totiž veľmi nepopulárna a aj viacerí z tých, ktorí ju nakoniec podporili, pred voľbami v júni 2024 hovorili čosi iné. Odporcov má však predsedníčka EK dosť aj po voľbách a posledným príkladom bola rezignácia francúzskeho eurokomisára, ktorý odmietol jej štýl vedenia.^[26]

Na celej veci je najparadoxnejšie to, že Leyenovej komisia a jej správy o právnom štáte veľmi znechucujú aj tých ľudí, ktorí inak podporujú integráciu a spoluprácu európskych národov. EÚ mala dlhodobú podporu u mnohých občanov, ktorí s politikou EK nesúhlasili, aj to sa však už mení. Súčasná EK si totiž našla „nepriateľa“ dokonca aj vo vládach, ktoré ešte nedávno chceli byť súčasťou jadra EÚ, napr. predošlá slovenská vláda Roberta Fica. Negatívnu rolu pri danej zmene tu hrali i nevyvážené správy EK o právnom štáte, ktoré sa stali nástrojom podpory tých síl, ktoré „počúvajú“. Platilo to aj pre „poslušné“ slovenské vlády: skúsenosť z rokov 2020 – 2023 ukazuje, že vlády z týchto rokov vždy v správach nachádzali potvrdenie, že s porušovaním princípov právneho štátu na Slovensku to nie je až také zlé, zvlášť preto, lebo hlavné kauzy sa tam sotva uvádzali. Z hľadiska budúcnosti však ide o značne otáznu taktiku, pretože týmto sa ohrozuje spoločenský konsenzus v SR o členstve v EÚ. Zdá sa však, že Leyenovej komisii už na tom príliš nezáleží. Ide jej skôr o využitie správ EK ako nástroja na boj s nepohodlnými vládami. Práve preto treba manipulatívne správy EK o právnom štáte rázne odmietnuť!

Autor: doc. JUDr. Branislav Fábry

Koniec 1. časti; v ďalšej sa bude autor venovať príkladom dvojakého metra a manipuláciám v správach EK o Slovensku.

infovojna