Spravodajské služby Svätej stolice: fakty, čísla, mená

Komuniké zverejnené v Úrade pre náuku viery informuje o exkomunikácii “latae sententiae” bývalého nuncia v Spojených štátoch, ktorý neuznáva legitimitu pápeža a posledného koncilu. Arcibiskup Carlo Maria Vigano, bývalý apoštolský nuncius v Spojených štátoch, dostal exkomunikáciu ex officio za to, že chce vystúpiť zo spoločenstva s rímskym biskupom a Katolíckou cirkvou.

“Dňa 4. júla 2024,” uvádza sa v komuniké vydanom Dikastériom, “sa zišiel kongres Dikastéria náuky viery, aby dokončil mimosúdny proces ex can. 1720 CIC proti” Mons. Carlovi Mariovi Viganovi, titulárnemu arcibiskupovi Ulpiany, “obvinenému z vyhradeného trestného činu schizmy (kán. 751 a 1364 CIC; čl. 2 SST)”.

“Jeho verejné vyhlásenia sú dobre známe,” píše sa ďalej v komuniké, “z ktorých vyplýva jeho odmietanie uznania a podriadenia sa najvyššiemu pápežovi, spoločenstva s jemu podriadenými členmi Cirkvi, ako aj legitimity a magisteriálnej autority Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. ” Po trestnom procese” bol Vigano “uznaný vinným z vyhradeného zločinu schizmy. Dikastérium vyhlásilo exkomunikáciu latae sententiae ex can. 1364 § 1 CIC. Zrušenie cenzúry v týchto prípadoch je v kompetencii Apoštolskej stolice”. Rozhodnutie bolo arcibiskupovi oznámené 5. júla 2024.

Ako je známe, 20. júna minulého roku sám prelát vydal dekrét, ktorým ho predvolal do Ríma, aby sa zodpovedal z obvinení, a dal mu čas do 28. júna, aby si určil advokáta, ktorý ho bude zastupovať, alebo aby poslal spis obhajoby. Keďže sa tak nestalo, bol mu ustanovený verejný obhajca, ktorý Vigana obhajoval v súlade s normami zákona. V posledných rokoch bývalý nuncius v Spojených štátoch opakovane vyhlásil, že neuznáva legitimitu pápeža ani posledného koncilu. Pri exkomunikácii latae sententiae je osoba exkomunikovaná už len za samotný fakt spáchania trestného činu. Exkomunikovanej osobe sa zakazuje sláviť omšu a iné sviatosti; prijímať sviatosti; podávať prijímanie a iné obrady liturgického kultu; aktívne sa zúčastňovať na uvedených sláveniach; vykonávať cirkevné úrady, služby alebo funkcie a vykonávať úkony vlády. Význam exkomunikácie však spočíva v tom, že ide o liečivý trest, ktorý vyzýva k pokániu, takže sa vždy očakáva návrat osoby k spoločenstvu.

Žiadny iný štát na svete tak dôrazne nepopiera existenciu spravodajských aktivít ako Vatikán

Apoštolská nunciatúra v Nemecku 9. augusta 1993 na žiadosť Inštitútu pre štúdium svetovej politiky okrem iného odpovedala, že “Svätá stolica, rovnako ako Vatikánsky štát, nemá žiadne spravodajské služby. Informácie týkajúce sa vojenských a hospodárskych záležitostí nezhromažďuje žiadna agentúra”. Jedinou oficiálnou bezpečnostnou službou pápeža je Švajčiarska garda. Existuje aj Vatikánske žandárstvo, ktoré udržiava kontakty s Interpolom. Treba priznať, že Vatikán nemá žiadnu špecializovanú spravodajskú službu, ale v skutočnosti mu informácie poskytuje celá hierarchia katolíckej cirkvi.

Viac ako päťdesiat diplomatických zástupcov pápeža a 1500 arcibiskupov a biskupov, ktorí vedú katolícky klérus v rôznych častiach sveta, systematicky zhromažďuje rôzne informácie od desaťtisícov podriadených nižších cirkevných úradníkov a posiela ich do Vatikánu. Zberom spravodajských informácií sa zaoberajú aj početné mníšske rády vytvorené Svätou stolicou. Na ten istý účel Vatikán využíva mnohé katolícke organizácie združené v združení “Katolícka akcia”, ako aj katolícke politické strany.

Najdôležitejšími organizačnými centrami na spravodajské účely sú rezidencie pápežských diplomatov – nunciov (veľvyslancov), internunciov (vyslancov) a apoštolských legátov (cirkevných zástupcov pápeža). Celý tok zozbieraných informácií smeruje do “Kongregácie Svätého ofícia”, ktorá bola zriadená už v roku 1542 a nahradila “Veľkú rímsku inkvizíciu”. Obrovský aparát úradníkov denne kontroluje a kategorizuje prichádzajúce informácie. Thomas Morgan, autor diela o Vatikáne s názvom Odpočúvacia pošta, píše: “Dňom i nocou prúdia do Svätej stolice správy, dobré i zlé, z najvzdialenejších kútov sveta.”

Existuje aj Kongregácia východných cirkví, ktorá vznikla v roku 1917 s cieľom tajne vysielať jezuitov do Ruska, a Informačný úrad Centra informácií pre Boha (“Centro Informazione pro Deo”), vytvorený v roku 1939. Vtedy ho viedol bývalý katolícky biskup cárskeho Ruska Jevrejnov, “jedna z najstarších vatikánskych postáv v oblasti špionáže”, ako sa uvádza v knihe “Tajné sa stáva javným”, ktorú pred takmer polstoročím vydalo Ministerstvo obrany ZSSR. Jevrejnovovi zverenci zriadili pobočky Informačného úradu na najdôležitejších “horúcich miestach” druhej svetovej vojny: vo Washingtone a Tokiu, Káhire a Bangkoku, v neutrálnych krajinách a na územiach okupovaných hitlerovským Nemeckom. Stovky špeciálnych agentov boli denne zapojené do plnenia úloh úradu pod zámienkou “pátrania po vojnových zajatcoch a utečencoch”, “pomoci pri hladomore” atď.

Informačný úrad rozšíril svoju činnosť na všetky vojnové oblasti. Vatikánski agenti, maskovaní za charitatívne účely, prenikali do zajateckých a internačných táborov, nadväzovali kontakty s utečencami a emigrantmi, dodávali im rádiá, literatúru a dokonca aj hudobné nástroje. To všetko slúžilo ako zástena pre špionážnu činnosť. Do konca vojny sa Vatikánsky informačný úrad rozrástol na významnú spravodajskú organizáciu, ktorá slúžila USA a Anglicku, ako aj nacistickému Nemecku, a zamestnávala až 150 ľudí. Úrad bol podriadeným orgánom vatikánskej spravodajskej služby, ktorý predstavuje “Centrum informácií pre Boha”.

Na konci vojny prešla vatikánska spravodajská služba reorganizáciou a spojila sa so spravodajskou službou jezuitského rádu. Novovytvorený orgán, na čele ktorého stál jezuitský generál Janssen, bol podriadený kardinálovi Montinimu, úradujúcemu vatikánskemu štátnemu sekretárovi. Janssenovými zástupcami boli vymenovaní riaditeľ ” Centra informácii pre Boha” Morlion, dominikánsky mních belgického pôvodu, a riaditeľ jezuitskej špionážnej organizácie Schmieder. Spravodajské aktivity katolíckej cirkvi priamo a osobne riadil pápež Pius XII. Často organizoval stretnutia s kardinálom Montinim a ďalšími vatikánskymi úradníkmi. Centrum Opus Dei, vytvorené na nadväzovanie kontaktov s elitami politických komunít, sa stalo neslávne známym pre svoju podporu Francovho fašistického režimu a neskôr až do dnešných dní pre svoje väzby na americký Federálny úrad pre vyšetrovanie.

Jezuitský rád sa vo všetkých obdobiach zaoberal zhromažďovaním informácií. Ale dominikánsky rád ” Psi Pána”, ktorý bol nazývaný “ušami Cirkvi”, zbieral informácie medzi veriacimi. Nevysloveným koordinátorom vatikánskych spravodajských služieb bol minister zahraničných vecí, arcibiskup Jean-Louis Toran. Jeho oficiálny titul bol sekretár kúrie pre vzťahy so štátmi. Podľa talianskeho novinára Ni Lo Bella sa “komunikácia medzi zástupcami Svätej stolice udržiava okrem operatívnych stretnutí aj prostredníctvom “šifrovaných rádiových správ vysielaných Vatikánským rozhlasom, ktorý má najväčšiu vysielaciu sieť na svete. Je väčšia ako BBC a denne vysiela v 30 jazykoch…” A podľa americkej expertky Viane Madsenovej má Svätá stolica aj prostriedky rádioelektronického spravodajstva, za ktoré zodpovedá Vatikánska informačná služba.

V roku 1998 bolo zverejnené, že Vatikán je zákazníkom švajčiarskej spoločnosti Crypto AG, ktorá patrí medzi popredné firmy v oblasti vývoja kryptografických nástrojov. Od tejto spoločnosti kupoval produkty pre svoju telekomunikačnú sieť na prenos diplomatickej pošty a tajných dokumentov. A zrazu sa ukázalo, že s ňou dokonca existovala tajná dohoda o perlustrácii pošty. Škandál sa začal, keď iránska kontrarozviedka zatkla zástupcu spoločnosti Crypto v Teheráne Hansa Büchlera (iránska vláda bola tiež klientom tejto švajčiarskej spoločnosti).

Jezuitský rád nie je v zhromažďovaní informácií pre Svätú stolicu zďaleka najdokonalejší. Z Ruska bol vyhnaný v roku 1820 a oficiálne sa v ňom znovu objavil až koncom minulého storočia na vrchole tzv. perestrojky. Pripomeňme, že práve jezuiti boli iniciátormi vzniku kolégia “Russicum”. Spomína sa to v spomienkach bývalého dôstojníka KGB Olega Tumanova. Tumanov v nich podrobne opísal, ako zamestnanec Rádia Sloboda, ktorého sovietska rozviedka zajala v polovici 80. rokov pri prenose mikrofilmov s inštrukciami od NTS a predstaviteľov Vatikánu, vypovedal pred Výborom štátnej bezpečnosti ZSSR o pápežskej rozviedke. Podrobne rozprával aj o tajnom oddelení tzv. ruského katolíckeho seminára v Ríme (mal na mysli “College Russicum”), kde sa podľa jeho informácií školili duchovní na podvratnú činnosť v ZSSR.

Otázku prípravy tajných agentov na vyslanie do Sovietskeho zväzu a organizáciu práce na dôkladnom štúdiu Ruska nastolil Vatikán na začiatku 20. rokov minulého storočia. Na príkaz jezuitov sa vytvoril Orientálny inštitút, na čele ktorého stál opát Michel d’Erbigny – syn francúzskeho bankára. Neskôr – Ruské katolícke kolégium pomenované po svätej Terézii (Russicum). Zástupcom Michela d’Erbignyho bol bývalý cársky dôstojník, knieža Volkonskij, ktorý konvertoval na katolicizmus. Medzi učiteľmi boli: jezuita Javorno – bývalý dôstojník rakúskouhorskej armády, niekdajší Wrangelov dôstojník mních Nikolaj Bratko, kňaz Sipjagin a ďalší. Prvý kontingent poslucháčov Russicum tvorili takmer výlučne bieli prisťahovalci. Každý z poslucháčov prešiel najprísnejšou previerkou. Táto záhadná inštitúcia, ktorá dnes sídli v Ríme, vznikla na základe vyhlásenia pápeža Pia XI. už 15. Augusta 1929. Muži, ktorí sa tam školili, vedeli, že jedného dňa budú vyslaní na nebezpečné misie do zahraničia. V obrovských učebniach sa regrúti dozvedeli čo najviac o ZSSR a NDR, Poľsku, Československu, Rumunsku a Bulharsku. Frekventanti sa tam naučili nielen hovoriť jazykmi príslušnej krajiny, na ktorú sa špecializovali, vrátane nárečí, ale intenzívne študovali aj históriu, hospodárstvo a aktuálne politické problémy danej krajiny.

Talianske “Združenie ateistov a racionálnych agnostikov” (UAAR) potvrdilo, že Russicum pripravovalo agentov na “infiltráciu” do ZSSR. Na vrchole studenej vojny sa pápež Pius XII. zaviazal, že Vatikán maximálne zintenzívni svoje aktivity proti ľudovodemokratickým štátom a ZSSR. Zoznam tém, ktoré zaujímali CIA a Vatikán, zahŕňal situáciu v Poľsku, Litve, Číne, terorizmus, sovietske jadrové zbrane atď. V dôsledku toho sa Vatikán už v 80. rokoch stal akýmsi centrom na uskutočňovanie tajných operácií proti krajinám východného bloku.

Začiatkom 90. rokov, keď Poľsko nabralo kurz na vstup do NATO, sa na území bývalého Sovietskeho zväzu objavili katolícki Poliaci. Niektorí z nich boli obvinení zo špionáže v prospech Poľska. V decembri 1995 tak boli z Ukrajiny vyhostení dvaja poľskí kňazi Piotr Buk a Józef Trel pre podozrenie zo špionáže. Podľa ukrajinskej bezpečnostnej služby sa svätí otcovia vo voľnom čase od bohoslužieb snažili prostredníctvom miestnej armády získať informácie o rozmiestnení vojenských jednotiek. Stopy spoločných operácií Vatikánu a americkej rozviedky sa našli v maďarských udalostiach roku 1956, pri Pinochetovom nástupe k moci v Čile a v ďalších “horúcich bodoch”.

CIA uplatňuje svoj vplyv na spravodajské aktivity Vatikánu, najmä prostredníctvom jezuitského rádu, ktorého členmi je mnoho Američanov. Napríklad z 28 234 jezuitov na svete ku koncu roka 1946 bolo 6 282 na americkej pôde. V súčasnosti jezuiti vytrvalo realizujú klasickú misionársku schému, ktorú vypracovali na Pápežskej východnej univerzite v Ríme. Je celkom jednoduchá: práca v nemocniciach, vo väzniciach a výchovná práca. Práve s nemocnicami začali jezuiti v Novosibirsku a urobili z neho takmer najväčšie centrum katolicizmu na Sibíri.

V roku 1990 tu otvorili pobočku katolíckej charitatívnej organizácie Caritas, ktorá pomáha zdravotníckym zariadeniam. O rok neskôr sa v meste objavilo sídlo administratívneho úradu Vatikánu v ázijskej časti Ruska. Odvtedy sa v meste začala skutočná expanzia katolíkov. V septembri 1995 bolo v Novosibirsku založené jezuitské “Centrum duchovného rozvoja Inigo” (Inigo je zdrobnenina mena Ignáca Loyolu, zakladateľa jezuitského rádu) a v lete 1996 bol otvorený katolícky detský domov. V tom istom čase začali katolíci prednášať teológiu na Fakulte humanitných vied Novosibírskej univerzity. V auguste 1997 sa uskutočnila pre katolíkov symbolická udalosť – v Novosibirsku bola vysvätená Katedrála Premenenia Pána. Pri tejto príležitosti Ján Pavol II. dokonca poslal Vertu blahoprajný list. A v decembri 1999 sa na 21. decimálnom televíznom kanáli Novosibirska začalo vysielať katolícke štúdio “Kana”, ktoré teraz vysiela 1,5 hodiny dvakrát týždenne. Jezuiti nespia ani v iných mestách Ruska. Ich aktivity sa postupne rozširujú.

armadnymagazin.sk